Opäť je október

7. october 2016 at 19:07
a opäť je piatočný večer. Nemám k sebe a mojim pocitom veľmi čo povedať. Stále sa opakujú, tak ako moje slová a snahy dostať zo seba čosi viac ako intenzívnu sračkocitózu na dvadsať viet. Stále som smutná, stále som sama a keby mi platili za to, koľkokrát to spomeniem na tomto pseudoblogu alebo si to pomyslím, nemala by som žiadne problémy. Za tie peniaze by som sa totiž zbalila a odletela niekam kurva ďaleko, kde ma nikto nepozná a ani ja nikoho nepoznám, niekam, kde by som bola oprávnene sama. Tak ako v lete. Na takom mieste by som samotu necítila. Melanchóliu možno, ale samotu nie.
Enyvej.
Veci sa zmenili a moja najdrahšia duša je späť v mojom živote. Napriek meteoru hovien a nevrátiteľným zmenám, keď som s ňou som veľmi šťastná. Ale je to s ňou trochu ako s mojou kóčou, lebo je skvelá, najlepšia priateľka atď, ale keď mám po týždni chuť večer vypadnúť do mesta, s ňou sa to nedá. Nestažujem sa, len to tak konštatujem.
Ľahko nazbyl, ľahko pozbyl, alebo ako je to bohemistické řčení.
Tak to bolo so mnou a M., za ktorým som precestovala 500 kilometrov, mali sme fajn pár dní a po mesiaci sa už nebavíme. Nejak ma to netrápi, lebo som zatrpkla, tak nejak... ale áno, uznávam, že je mi smutno, kiežby sme boli aspoň dušami nadiaľku. Tak ako mnohí iní sa vyparil, a keďže som na to bola pripravená, neumieram z toho.
Celkovo v sebe cítim neurčitú, potlačenú túžbu po niečom, po cite, po slzách, po šťastí, neistote, možno aj naivite, trase rúk a mozgu a bozkoch. Ale už to nie je čo to bývalo. Netrpím, prežívam, ak sa to tak dá povedať.
Už si to v sebe dávno neviem celkom vysvetliť, aj keď sa snažím. Neľutujem sa, nemám niekdajšiu depresiu vďaka vhodnej medikácii, ale kus z nej vo mne je a v tejto fázi života, napriek mojim snahám sa venovať škole a iným veciam, je ho dosť cítiť. Ako zahojená zlomenina pred zmenou počasia, až na to, že tá zmena neprichádza. Fuj.
Takže, je piatok, skurvený týždeň utíchol a som doma a som rada, že som doma, ale ten pocit toho, že mi niečo chýba je odporný.
Mením sa, ale nemením. Rada by som v svojom srdci a mozgu niekam utiekla, otvorila dvere a vypustila cez ne všetky tie veci. Nejde to. Musím pracovať s tým, čo mám nadosah tam, kde som. Asi preto mi je tak smutno(?)
Pred siedmymi rokmi som netušila, čo je láska, aj keď som o tom bola presvedčená. Možno teraz neviem, čo je opustenosť a o sedem ďalších rokov sa to dozviem.
Ktovie.
Čau.

melancholická El
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.