October 2016

Ako to je...

22. october 2016 at 20:33
?
Nepoznáš ma, ale stále máš potrebu sa vyjadriť k môjmu životu, lebo raz si ma poznal. To je pekné. Pozri, ako ma to trápi -->. Proste netrápi. Ale pekne ma serie, že to rôzni ľudia skúšajú. A pritom sú už len tieňmi vzadu, s tou vyhasnutou sviečkou, v mojej hlave. Nič, čo by mi mohlo ublížiť. Nič, na čom by záležalo.
Plačem, keď mi chýba minulosť? Hej. Keď si spomeniem na blažené obdobie reálnych, hmotných postáv, ktorých hlasy boli ako piesne a držali ma nažive, nie len vo vegetačnom štádiu. Keď boli omnoho viac než tiene. Boli to kusy môjho vnútra, roztrhala som sa, aby každý mohol mať jeden. Nikdy nekončiaca trhanica. Haha.
Oni za to nemôžu, že nie sú ufňukané, precitlivelé sračky. To ja to asi celé tie roky vnímam nesprávne. Pretože ak niekoho ľúbim a stojí mi za to, aby som sa kvôli nemu trápila, a s ním trápila a vôbec, cítila pohyb, keď do mňa narazil, tak sa jedného dňa navždy neodmlčím.
Absolútne nevravím o nejakých láskach a tak. Ale kedysi som bola šťastná. Je mi uprdele, ak by si niekto pri čítaní tohto pomyslel, že "tak nemysli negatívne a nefňukaj furt a buď šťastná, robíš si to sama, bla, bla, bla", pretože to je skrátka pičovina. Až na to posledné teda. Hej, sama si toto spôsobujem, lebo nenávidím povrchné prijebané pseudomedziľudské vzťahy, keď si s človekom nepoviem viac, než "ugahahahdfweqfg", zasmejeme sa, a mám z toho piču. Iba ma to oberá o energiu. Zakliala som sa sama mojou povahou, ktorá má rada niečo milé, dobré, kedy ma niekto ľúbi tak, ako ja jeho.
Je zasrane ťažké nájsť si niekoho takého. Ale pár krát sa to podarilo dokonca aj mne. A preto ma to rozčuľuje, či vlastne, to už ani nie, skôr mi je z toho smutno. Že sme si vymenili kusy nás a potom je to jedno.
Ale chápem. Že ľudia sa menia. A časy sa menia. Ale prečo z dňa na deň? Nebola som dôležitá? Neexistovala som v ich svete, vymyslela som si to? Priateľstvo nič neznamená? Hm? Ne? Nič?
Takže proste ďakujem všetkým, ktorí mi nepomohli (mistrZemanKvotejšn) a ktorí na mňa asi vždy jebali, len ma nechali veriť, že sme kamoši. Zniem ako zúfalá troska. No čo.
Nelipnem na minulosti, nie tak, ako som zvykla. Nepotrebujem o tebe vedieť prvé-posledné. Nepotrebujem ťa poznať každý rok. Ale pokiaľ sa nič nestalo, prečo to ticho, prečo to neznámo? Ak mám kurva rada kolu-lajt a nepijem ju tak dva roky a potom ju zrazu uvidím v obchode PREČO SI JU NEKÚPIM? Alebo sa aspoň nepousmejem, že mňam, kolalajt.
Človek, ako som ja, odporne ťažko znáša túto analogickú situáciu s kolou lajt.
Ale nejak sa to dá. Lenže potom sa stretneme a moji drahí, niekdajší priatelia sa rozhodnú so mnou podeliť o názor na môj momentálny život, FARBU VLASOV (:D :D :D :D :D) zvyklosti a čo ja viem čo.
Ja chápem. Vy ste sa zmenili. Nič o vás neviem. Je ťažké pre vás tiež nič nevedieť o mne? Nepodeliť sa so životnou múdrosťou o úplnom HOVNE? Hrozné. Ťažké. Niekedy sa fakt preľaknem, že len čo prídem domov, zmením svoj život. Lebo mi záleží na tej sračke, ktorú ste mi v OČIVIDNE NAJLEPŠOM ÚMYSLE povedali. Potom si ale vydýchnem, vďakabohu, ani tentokrát mi nezačalo záležať na vašom názore.
Ja sa do vás neseriem. Musíte sa vy do mňa?
Boli ste tak významní. Každý jeden, v niečom ste boli a - aj keď vás už nepoznám - stále ste výnimoční. Vo mne ostala smutná, prázdna láska. Ale nikdy neodíde. Tak veľmi si vážim každú dušu, čo mi príde do života a dôveruje mi. Nikdy by som sa k vám nesprávala, ako vy ku mne a možno aj k ostatným niekdajším "známym". Nevadí. Hovorím, som si vedomá toho, že si toto spôsobujem sama. Normálny človek necíti ako Eleanor.
Asi by som sa nevymenila za iný typ osoby. Ale je to zasrane ťažké.
Včera to pre mňa bola posledná kvapka. Mala som tak krásny večer, rýchlo sa dosral, len čo som narazila na minulosť. Tak odporne som sa necítila celé mesiace. Tak opustene. Toľko ľudí a také prázdno. Nestálo mi to ani za to, skúsiť to prázdno zaliať alkoholom, to je dosť, čo povedať. Chcelo sa mi plakať a kričať. "Aké dojebané vlasy," jediná súvislá pekná veta od niekoho, kto bol tak fajn kamarátom, keď sme sa potrebovali. Ja viem, že to bolo asi práve tým. Potrebovali sme sa, naša fáza skončila, ja chápem. Ale je toto nutné? Neublížila som ti, prečo sa správaš, ako by si ma nepoznal? Alebo poznal. Hneď za tým, nuž, nechcem ťa sklamať, ale tamtá E. už nie som. Smutnosmiešne. Najdlhšia polhodina v mojom živote, akoby som prehltla kilo ľadu, slzy akoby mi uviazli tesne predtým, než by vypadli. Nebolo mi tak smutno, aby som plakala. Nestojí mi to dávno za to. Ale bolo mi dosť smutno na to, aby boli slzy nachystané urobiť zo mňa cestou domov labilného dementa.
A dnes sa ozve ďalší kamarát. Odrazu si zmyslel, že existujem. Možno si šiel odhora nadol v messengeri, ľudia mu neodpisovali, nemohli, tak napísal starej El., vtipnej El., sranda, kopec. Kde si bol celý čas, čo som potrebovala kamoša? V prdeli, I guess, ale zároveň viem, že si mi nikdy nič nedlžil, takže ma to ani nemá prečo rozčuľovať.
Rozdvojená osobnosť much? Yep.

Včera som si jednoducho uvedomila dve veci: 1. hoci som to dávno tušila, pripomenulo sa mi, že človek niekedy potrebuje ísť v piatok večer von s nesprávnymi ľuďmi, aby si vážil každej sekundy keď je sám doma a má príjemný POKOJ.
2. nezáleží na tom, koľko času si s niekým strávil, či sa nebavíte len mesiac, alebo tri roky, minulosť je minulosť a je bežné, že medziľudské vzťahy tam skončia. Nemala by som sa trápiť, nie je moja chyba, je to život a dávno mi to nestojí za to, aby som si lámala kolená v snahe dobehnúť nekonečnú vzdialenosť medzi našimi momentálnymi životmi.

Pointa: Najlepšie je aj tak sám sa doma namrdať, napríklad ja mám so sebou vždy tú najlepšiu párty.
Čau.

Patetická Eleanor

Opäť je október

7. october 2016 at 19:07
a opäť je piatočný večer. Nemám k sebe a mojim pocitom veľmi čo povedať. Stále sa opakujú, tak ako moje slová a snahy dostať zo seba čosi viac ako intenzívnu sračkocitózu na dvadsať viet. Stále som smutná, stále som sama a keby mi platili za to, koľkokrát to spomeniem na tomto pseudoblogu alebo si to pomyslím, nemala by som žiadne problémy. Za tie peniaze by som sa totiž zbalila a odletela niekam kurva ďaleko, kde ma nikto nepozná a ani ja nikoho nepoznám, niekam, kde by som bola oprávnene sama. Tak ako v lete. Na takom mieste by som samotu necítila. Melanchóliu možno, ale samotu nie.
Enyvej.
Veci sa zmenili a moja najdrahšia duša je späť v mojom živote. Napriek meteoru hovien a nevrátiteľným zmenám, keď som s ňou som veľmi šťastná. Ale je to s ňou trochu ako s mojou kóčou, lebo je skvelá, najlepšia priateľka atď, ale keď mám po týždni chuť večer vypadnúť do mesta, s ňou sa to nedá. Nestažujem sa, len to tak konštatujem.
Ľahko nazbyl, ľahko pozbyl, alebo ako je to bohemistické řčení.
Tak to bolo so mnou a M., za ktorým som precestovala 500 kilometrov, mali sme fajn pár dní a po mesiaci sa už nebavíme. Nejak ma to netrápi, lebo som zatrpkla, tak nejak... ale áno, uznávam, že je mi smutno, kiežby sme boli aspoň dušami nadiaľku. Tak ako mnohí iní sa vyparil, a keďže som na to bola pripravená, neumieram z toho.
Celkovo v sebe cítim neurčitú, potlačenú túžbu po niečom, po cite, po slzách, po šťastí, neistote, možno aj naivite, trase rúk a mozgu a bozkoch. Ale už to nie je čo to bývalo. Netrpím, prežívam, ak sa to tak dá povedať.
Už si to v sebe dávno neviem celkom vysvetliť, aj keď sa snažím. Neľutujem sa, nemám niekdajšiu depresiu vďaka vhodnej medikácii, ale kus z nej vo mne je a v tejto fázi života, napriek mojim snahám sa venovať škole a iným veciam, je ho dosť cítiť. Ako zahojená zlomenina pred zmenou počasia, až na to, že tá zmena neprichádza. Fuj.
Takže, je piatok, skurvený týždeň utíchol a som doma a som rada, že som doma, ale ten pocit toho, že mi niečo chýba je odporný.
Mením sa, ale nemením. Rada by som v svojom srdci a mozgu niekam utiekla, otvorila dvere a vypustila cez ne všetky tie veci. Nejde to. Musím pracovať s tým, čo mám nadosah tam, kde som. Asi preto mi je tak smutno(?)
Pred siedmymi rokmi som netušila, čo je láska, aj keď som o tom bola presvedčená. Možno teraz neviem, čo je opustenosť a o sedem ďalších rokov sa to dozviem.
Ktovie.
Čau.

melancholická El