June 2016

Hm

5. june 2016 at 20:00
Na niektoré veci by si človek asi nemal zvyknúť. Napríklad taká tá osamelosť. Trvalo to celkom dlho, ale už som ju celú prijala, objala ju, nechala ju omotať tie jej skurvené paprče okolo môjho krku a je mi fajn. Čo fajn, priam skvele. Občas niekam zájdem s S., díkybohu, že som ju spoznala, inak by ma mrdlo. A v piatok som bola s Bš., omylom som sa opila, teda sme sa opili, doma som bola tak skoro ako naposledy v 15., ale pod obraz ako naposledy na oslave mojich 18-tin, cca. Nesmiem piť víno, keď predtým veľmi nejem. Hlavne preto, že sme mali toľko vecí čo si povedať (rada sa bavím s ľuďmi, ktorí mi rozumia, priam som nadšená) ale čím viac vína sme pili, tým ťažšie to šlo. A tak. A to som si ozaj myslela, že ideme na kávu. Inak by som aspoň jedla. Čosi. Trochu.
Enyvej, mám takéto vsuvky kontaktu s ľuďmi a je to fajn. Úplne som rezignovala na všetkých, s ktorými sa cítim ako kokot, sťa kaktus v strede púšte. Je mi bez tých ľudí mega dobre, a teraz, keď som sa už naučila milovať to, že som skoro stále doma, lebo nemám nijaký život, už ani nemám potrebu sa trtkať niekam do mesta alebo von, len pre ten pocit bytia mimo postele.
Lenže, napriek očividnej duševnej spokojnosti, cítim aj plno nevýhod, hlavne to, že tento pocit nie je normálny. Tá samota a emočná spustnutosť je ako nejaká choroba alebo vírus. Najprv som si len tak pokašliavala ako tuberáčik, len čo som si na to zvykla, zmizlo to, lenže vzápätí bum a prišli horúčky. Chápe niekto túto prepracovanú metaforu? Nie? Nasrať. Skrátka, namiesto toho, aby som sa len prestala usilovať o nejakú aktivitu potláčam aj pokusy zvenčí o kontakt. Lebo tak nejak nevládzem. To je ako občas, keď veľa spím, som ešte unavenejšia. Takže, čím viac som sama, tým viac chcem byť sama.
Nejak s tým neviem bojovať, možno to prejde samé niekedy cez leto, keď už s M. asi pôjdem do Španska. Asi. Stavať nejakú kokotinu. Niekto mi dá do ruky pár rukavíc a už klesnem na zem, lebo som slabá ako voš. Niežeby som sa nesnažila posilovať, trochu, v rámci možností. Ale vlastne nie. Moju cvičebnú fit šnúru prerušilo opitie sa po skúške s S. Keď sa vo vás prelievajú tak 4 litre piva, cvičí sa ťažko. No a potom sa mi už nechcelo.
Neviem ale. Ako to bude. S týmito pocitíkmi a snahou o to, aby mi všetci dali pokoj, lebo ich neznášam, lebo mám všetkého plnú riť a zuby atď a možno som trochu zatrpknutá, ale hlavne nevládzem riešiť sračky stále dokola a tváriť sa, že mi záleží na veciach, ktoré sú mi u prdele.
Napríklad veľmi si cením, že H. sa mi ozvala po asi dvoch alebo troch týždňoch :D :D :D :D :D :D :D :D :D Roztomilé. Skutočné kamarátstvo, hreje ma to pri srdiečku. Ako posledné mesiace až roky.
A B. Tiež skvelé. Je to presne tak, ako som predpokladala, že to bude. A neviem, nedokážem, nechcem, neprenesiem sa cez to. Nikdy. Občas mám také skusmé pokusíky o preorientovanie svojich emócií niekam do pejči, nie je to predsa môj život, ale jej, a nemá ma čo srať, a proste akceptuj realitu Eleanor. Noone cares. Ale nedarí sa mi. Neviem, či by som dokázala niečo iné tak strašne neprekúsnuť, ako toto, možno áno. Ale pochybujem.
Život ale ide ďalej. To len ja stojím. Vrástla som do svojej postele, ani sa nesnažím sa odtiaľ vyštverať, život smrť pochopenie blablabla.
S VO som sa nebavila asi pol môjho života. Good for you. So good. Niežeby som sa nad ním ešte hlboko zamýšľala, vďakabohu mám omnoho viac uprdele, ako kedysi, ale proste som myslela, že sme aspoň solmejtskamoši. Noup.
Pred týždňom som spoznala fajn človeka, neviem, ako sme sa začali baviť, ale bol to zaujímavý večer. Od toho dňa o ňom nič neviem. Vpoho. Keďže sa na týchto anfortunalitách len zabávam, je to fajn, mám nekonečný zdroj zábavy.

Ako to po sebe tak zbežne čítam, vyzerá to ako snôška sebeľútostných kecov. Smutné. Nemyslím to tak. Je mi fajn. Je to môj problém, že stále mám problém. Ako ale raz povedal známy klasický filozof,
"Sou vat ajm stil e rakstar, aj gat maj rakmus end aj dont níd ju."
a toho sa držím.
Čau.


PS: Pink, bola to Pink. Ten filozof.

Eleanor