April 2016

Tak tu sedím

15. april 2016 at 18:13
Je mi fajn. Strašne, úprimne fajn, bezdôvodne, celý deň. Proste som spokojná. Sedím tu s trochou rumu a minerálkou (niečo ako whisky a sóda lalala) pri počítači a zamýšľam sa dokopy nad ničím. Je mi stále smutno?
Hm.
Asi je.
Je.
Ale tak nejak na to začínam mrdať. Nie vlastným úsilím, ale všeobecne, začítam byť letargickejšia a nedbám, lebo precitlivelého človeka ako ja odrovná už každé hovno. A mňa teda nie, aspoň teraz. Nie som smutná, ani zamilovaná, ani zničená, ani troubled as fuck, ako už zvyknem bývať a blaaablaaablaaa. Teda ale, aby som prejavila mieru svojho sebapoznania, to, že nie som regulérne ako vždy 'zamilovaná', neznamená, že nemôžem mať zlomené srdce. To mne nikdy nerobilo problém, hártbrejk je pre mňa ako pre basejumperov adrenalín. Tj. niečo, jak sa vraví, rajcovní.
Včera som vyšla zo školy a uvidela Dievča, ktoré nemám veľmi rada, v podstate preto, lebo jej jebe niekedy takým spôsobom, ktorý ani ja nedokážem pochopiť (divné, žejo?!) Ale kývla som jej a pokračovala v ceste, keď mi napadlo sa otočiť a hoci mi chvíľu v ceste stál strom, bola tam B. (teda asi, nemala som okuliare a bolo to ďaleko)
B. .......
Super. Ako som vyššie spomenula hártbrejk, tak hocičo, v porovnaní s ňou je holá riť. Ľúbim ju... ale výhovorka, keď je očividné, že nulový kontakt nebol spôsobený mnou... ešte taká :D Rly. Správam sa ako urazená manželka, mala by som jej povedať, prečo sa vlastne nebavíme, lebo asi to celkom nie je schopná pochopiť sama, ale nechcem jej pridávať starosti.
A vôbec... budem mať niekedy ešte tak vzácnu a blízku osobu akou bola ona?
Asi nie.
Ale to neznamená, že teraz sa budem plaziť pred jej novým ja, tváriť sa, že je v pohode, že si na mňa týždne nenašla čas, že mi nepovedala o podstatných veciach a potom to zvalila na moju údajnú nechuť komunikácie so svetom.
Ona.
Brala by som to od hocikoho.
Ale
od
nej
nie.

Takže áno, no... okrem tohto sa mám skvele, netrápi ma nič špeciálne, neprebíja ma moja "choroba", stratila som alkoholické túžby (ok tak mám rum ale len decentne) a ani nad VO až tak nepremýšľam. Teda trochu. Ale nie nejak extrémne.
Dnes asi uvidím kamošSa, teda, možno ho uvidím, tak som zvedavá, ako uhrám tamtú trápnosť môjho života na niečo "to som tak chcela tak som to aj plánovala je to super." Nuž sajonára, zatím,


dementELádor.

Neviem

9. april 2016 at 14:51
Čo s načatým dňom, resp. životom? Hm? Any answers?
Ja viem, že som sa posledné asi dva týždne radovala, že nepotrebujem doma piť víno (už vôbec nie niečo iné - to aj platí) ale mám druhý mini pohár červeného, cítim podivnú úzkosť a idiockosť, čo mi padá na hlavu. Nejaký apdejt na moju sitáciu je zbytočný, nič sa nemení, nič sa nelepší, nič sa nehorší.
Dobrá správa je, že dokážem (dokázala som) bez alkoholu a antidepresív prežívať natoľko, že deštruktívne sklony neboli potrebné. Tá zlá ale, že som emočne labilná ako papierový domček na vetre, stačí málo a už plačem, alebo vrieskam. A preto som si predsalen šla po dávku liekov, ale tentokrát zníženú (prvýkrát!!!)
A včera bol jeden z tých typicky, napiču, kokotných večerov, kedy som sa cítila cudzia, isteže, nikto nebol ku mne zlý, ale necítila som sa dobre a šťastne, ale mala by som si zvyknúť, že tak sa nebudem cítiť často, lebo som postižená a mám asi prehnané nároky.
Na sklonku večera (prečo som archaista?... veď také knihy už ani nečítam) som sa ale opäť vrátila k VýnimočnejOsobe (v mysli, samozrejme, nie snáď fyzicky) a dnes ráno som sa k nej vrátila zas a vlastne je to dôvod, prečo mám to víno. Ale jasné, nie som nejaká zničená, ako vždy, a proste domrdalo sa to, nebudeme kamoši, nemám nárok sa takto cítiť, úbohý on keby vedel tak sa asi bojí mňa ešte viac, takéto veci sa dejú, život ide ďalej, bla bla bla.
Je jar a pária sa zajace ale zároveň je jar a ja sa točím v pocitovej, nevýznamnej sľučke. Ako som to sem napísala za posledné mesiace stokrát, je mi smutno. Je mi osamelo. Robím si zo seba srandu, zabávam ľudí tým, že mi je do plaču, aby si nebodaj nemysleli, že som negatívna. Nikomu nič nevravím a ani nemám moju klinickú depresiu s príznakmi, to nie, ale plačem, plačem a plačem. A ten skurvený smútok nejde von. Poteší ma milión vecí počas dňa, nakoniec ale plačem, lebo inak to neviem, bolí ma srdce (klišé sračka, inak to povedať ale neviem) pália ma oči, v hrdle ma štípe kyselina. Som osamelá, už nikomu neverím, nechcem, nikto sa ani nesnaží, nikoho takého nemám.

Je to zaujímavé a do určitej miery veľmi pozitívne, že ľudia si myslia, že som vlastne veselý človek, negatívny - to áno, ale veselý. Raz týmto mojím prístupom, ktorý tak veľkolepo prezentujem všade, kde som, vyplním knihu. Tragikomédiu so samovražednými prvkami. A odštartujem ju pohrebom. Nebudem spoilerovať, ale samovražda sa tam neuskutoční, teda ak to napíšem. Bude to len na zavádzanie čitateľa. Som zákerná ako tigrovaný žralok. >:D

Chýba mi B., ale ublížila mi jakprase. Vadí mi, že sa nebavíme s VO, ale tomu zas nechýbam ja.
Celý tento týždeň som sa mu chcela nejak pripomenúť. Napísať monológ o tom, že sa môžme vidieť tak na hodinu a s hocikým chce, tak veľmi mi chýba ten dobrý pocit, čo s ním mám. Ale príliš sa bojím, že ma pošle do piče, lebo som postihnutá krava, ktorá strašne pije (síce už nie, ale to on nevie) a určite sa zas poseriem z neho (to by sa už nestalo... aj keď áno, platonicky ho budem obdivovať až kým sa neobjaví ja neviem kto, asi nejaký človek, ktorý ma bude mať rád a bude normálny? bože...) (každopádne on to NIKDY vedieť nemusí, žejo, on ani nevie, že na neho teraz myslím, aký by to bol rozdiel?) (héé hééé kokoti) (nebol by to žiadny rozdiel skrátka.)
Keď pritom... áno mám ho tak divno rada, nie obsesívne ako H. alebo dokonca tak jebnuto ako R., tak normálne, myslím, ale proste nepotrebujem robiť už ďalšie ponižujúce veci tým mojím divným spôsobom, aby som mu to v stave nevedomia dala najavo.

Včera mal môj kamošS. sviatok, jakseříká, ale z nášho kontaktu prvého druhu som stále tak zmätená a zahanbená, že som mu ani negratulovala. Ja viem, sú to asi dva mesiace, nemala by som okolo toho robiť povyk, ani by som nerobila... za istých okolností. Buď si nič nepamamätá a preto sme sa o tom nepotrebovali ani porozprávať, čo je skvelé, alebo si to pamätá a odmieta sa so mnou baviť, čo je príšerné a v tomto prípade je fyziologicky nemožné niekomu blahoželať. Dpč. Téměř sme zničili naše kámošství, ale vlastne, skoro akoby sa stalo.

Hej, ako sa na svoje vyššie vyjadrenia pozerám, som kráľ dojebávania situácií a tak. Nikoho nemilujem, všetkými sa ale trápim, proste typická ja.

čaumňau viemžesomfalus El.

editík: práve som si povšimla, že nejak veľa ľudí sa na tento blog dostalo cez nejakú pozitívnu pičovinu o tom, ako naše myšlienky utvárajú náš svet, new age, happy blabla. srsly som niečo také napísala? ...musím to ísť zmazať.
prečo mi tak jebalo?
...
(lol hlavne môj optimizmus, skoro! ale len skoro sa mi tým podarilo vyliečiť celú moju diagnózu)