March 2016

Smutné.

24. march 2016 at 17:41
Milujem nezmyselné sračkoidné kvízy na buzzfeede a popbuzze a neviem kde, lebo čo je pre život dôležitejšie, než vedieť, čo o vás vypovedá váš sopeľ alebo ako suvisí vaša obľúbená pesnička od neznámej skupiny s vaším milostným životom? Alebo čo je vaša najlepšia vlastnosť, vyhodnotené na základe vašej obľúbenej farby a zvieraťa a "vyber si červenú bodku" (9 možností). Proste, očividne, nič než výsledky týchto podceňovaných psychotestov dôležitejšie nie je. Smutné a tragické je, keď si robíte ničnetušiac testíček, aká príchuť milkšejku ste a vyjde vám nasledovný skvost:
Keď už aj na buzzfeede vedia, že ste tragéd, možno by ste mali prehodnotiť svoj život. Alebo ani ne.
Ja som ho ale popravde prehodnotila tesne predtým, než mi vyšla jahodová príchuť, a po očividnej bodke nezáujmu o akýkoľvek kontakt s VO (výnimočná osoba, nepliesť so signifikant óder!) som sa mentálne vzdala. Netreba to hrotiť. Niečo ako "nevie čo chce" alebo "je len iný" sú klamstvá, ktoré by na mňa zabrali pred rokom, ale po R. som sa presvedčila, že sa treba držať môjho prístupu 15 ročnej Elnr a neklamať si.
Ale ako, cením si, že je správny a volí jednoznačne najneboľavejšiu cestu k môjmu sebauvedomeniu. Škoda, že nikdy nebude vedieť o básničke, čo som mu v mozgu napísala (ahoj si super máš dobré názory mám ťa rada vážim si ťa čau) (nerýmuje sa to ale noačo, za určitých okolností by to možno ocenil) Ale takto je to lepšie. Síce absolútne nemôžem za začiatok pofidérneho nájdenia mozgoidnej červiej diery, ako som to mohla vedieť? A nemôžem ani za tento koniec, ale môžem za to, že som ho mojím konaním odradila od čohokoľvek, lebo nie je tupý kokot a vidí, že so mnou buď na voz alebo zhodiť ma dole roklinou aj s vozom, hodiť na ten voz ďalšie dva, utekať preč, uniesť lietadlo, skryť sa na opustenom ostrove v oceánií do protiatómového bunkra a dúfať, že som ten pád v rokline nepredýchala.
Musím povedať, že si vážim, že ma opatrne odsunul a voz si vzal so sebou, nikam ma nehodil a tak. Je to fakt dobrý človek.

Mk. mi raz (bolo to po oslave mojich 16. narodenín, niekto sa tam MOŽNO a MOŽNO NIE bozkával za nejakými kríkmi ale OPAKUJEM, že MOŽNO NIE) (a boli to dvaja kamaráti s podobnými rozmrdanými <3) povedal, že by som mohla mať toľko dobrých kamarátov, ktorí by mali radi atď atď, ale ja to vždy poseriem alkoholom a fyzickým kontaktom :) :) :).
Tým ma nahneval, ale vedela som, že má pravdu. Teraz, ako tak nad tým premýšľam, cítim sa úboho a mám chuť ísť do preventívnej jamy poníženia, lebo sakra nemám už nejaký ten rôčik retardovaných 16., nie som už tak jebnutá, prečo sa mi ale stále darí opakovať ten istý vzorec postihnutia? ...proste si za toto môžem sama, a zbytočne fňukám, že by z VO bol skvelý kamoš aspoň, teraz keď sa ja a B. nebavíme (lol lol lol kongrats, najlepšia kamoška evr. skutočne.) lebo som ho ako kamoša zlikvidovala klasickým smexi beast spôsobom Meliškovského charakteru.
Včera som stretla M. ale dúfam, že ma nevidel, alebo že bol pod vplyvom a tak ma nespoznal s prefarbenými vlasmi. Jeho kamoška ma desí, akoby som stále žila s pocitmi zo začiatku tohto desaťročia. Ale noa. Každý sa niečoho bojíme. Ja napríklad jej, keď na mňa zazrie a cítim sa ako krtko, čo omylom vystrčil hlavu rovno do slnka.
Dnes mám vlastne školské voľno. A zajtra a potom tiež. Musím konštatovať, že je omnoho príjemnejšie vedieť, že si nemíňate absencie, kým sedíte doma, ako vedieť, že vás práve vyčiarkujú na prezenčke, kým sedíte doma.
Tož toľko k dnešku, cítim sa ako mladý filozof.
Gudbaj, E.

Fuck this shit

17. march 2016 at 13:31
Horšie, než nepohnúť sa z postele celé dni a nejsť do školy, ani po nové AD, je nepohnúť sa z postele, keď už nemáte tie posrané absencie (resp. máte ich tak dvakrát viac, než je akceptovateľné) a ani posrané AD. Lebo - prekvapenie - máte chrípku alebo čo za špinavosť to vlastne je, smrdíte ako spotená mentolka čo práve vygrcala raňajky, a tak vôbec, sa vám proste nikam ísť nechce. Fyzicky. Čož je teda celkom zmena, no.
Nevravím, že by som to snáď nemohla opäť pol roka ignorovať, toľko mi totiž maximálne zvyčajne trvá, kým rozchodím takúto vec bez návštevy lekára, ale po poslednom apríl - august pokuse o samoliečbu ignoráciou už celkom pravidelne kašlem ako tuberáčik. Tak som teda šla po pár rokoch k doktorke a dostala som antibiotiká (lebo síce neumieram, ale ktovie, čo som si schronizovala za ten čas, všakáno)
Teraz mi je pekne nahovno, ale aspoň môžem vzhliadať k čoskoro nastolenému zdraviu. Myslím teda.
Zaujímalo by ma, či som sama, čo má v sebe protichodné pocity zúfalstva a apatie. Nie nadarmo ma nevolajú veštec, ale určitá situácia plná dočasného riešenia a lásky aj tak skončí failom. Škoda, že je to pre niektorých ľudí prednejšie, ako ja. Nie ja ako JA, ale vzťah so mnou. Môžme sa asi tváriť, že to je o iných veciach, ale podľa mňa nie je. A keď sa človek bojí pravdy, lebo mu tak nejak prebleskla na pár sekúnd pred očami, nechce si to pripomínať. To je fajn. Totálne fajn.
Len keď rumázgam a sople mám od čela až po bradu, to nie je fajn. Nie je mi to jedno. Nič mi nie je jedno. Ale ja som svoju pýchu už prehltla, už nemám čo viac spraviť, je to jej vec.
A stále sa cítim sama. Každým dňom trochu menej, zároveň však každým dňom trochu viac. Je to divná sračka, to rozhodne. Je mi smutno, keď sa ľudia nezaujímajú. Keď by som si za nimi dolámala nohy a rukami im postavila stokilometrový most, aby preklenuli tie ich pičveci. A ja hľadám len jednu zažatú zápalku, aby som sa na sekundu ohriala. A oni ju držia a kým sa k nej dostanem, zadupú ju do zeme, lebo noa? Nasrať na teba Eleanor.
Ale je to môj problém. Že som takáto. Je smutné, že neviem byť menej citlivá a naivná. Nech mi je už lepšie, vesmír pls. Plsss. A ak už nič iné, aspoň nech schudnem, alebo vyhrám v lotérií pre dočasný pocit nadšenia. Hm? Nedohodneme sa? Nevadí.


Točí sa mi hlava a píšem nudné hovadiny, idem asi spať. Eleanor




EDITík: tak som tu zas. Zas si monológujem pre seba, tak ako už celé dni, ba až večnosť. Moje staronové hobby. Každopádne mám o sebe teóriu, že čím viac v sebe potláčam agresiu, tým viac rozprávam úplné kokotiny. Alebo vypisujem do tohto vákua. Za tento deň som natrafila na približne 20 facebookových definícií lásky. Prosím, ešte niekto niekoho zacitujte, alebo sa len tvárte, že citujete, lebo fakt, že láska je ako keď dostaneš náhle pred tabuľou sračku a máš biele gate a steká ti to do topánok a všetci to vidia a aj ty to vidíš a všetci to cítia, je skutočne neznáme neohrané klišé.
Sledujem totiž nejakú "word porn" stránku, ktorá raz za čas pridá niečo, čo práve potrebujem vidieť. Nie, žeby mi to dalo nejaký smer, ale dajme tomu, že nariekam, cítim sa nestotožniteľná s realitou ako výsledok 25 po násobení čohokoľvek s nulou, a odrazu si prečítam, že kdesi ktosi sa cítil tak isto. A to je veľmi ukľudňujúci pocit. Nuž, rovnako však ako tieto pozitíva tam často bez autora pridajú nejaký skvost. Tentokrát to bolo niečo ako "Láska je ako keď zablúdiš, len ti nevadí, že si zablúdil."
Dope.
Seriózne? Seriózne nikomu nevadí, keď zablúdi? Mne to napríklad vadilo. A vadí. Zablúdila som už do takých sračiek, že som sa sama nepoznávala, v tých nepreskúmaných miestach sa hovorilo inými jazykmi, namiesto vody sa pil alkohol a namiesto akejkoľvek - akejkoľvek - činnosti sa pozerali seriály. A potom nastúpil, napriek tej úžasnej nevadiacej strate smeru, chlad a chrad, skoro som umrzla, následne vybuchla a kusy ľadu sa roztrieštili naokolo. To mi tiež nevadilo. Sa takto zatúlať. A tie seriály boli super. Napríklad animované StarWars a tak. Skutočne suprčupr.
Rovnako ako mi vadilo, keď sme v Londýne s M. zablúdili do nejakej skvostnohumoreskovej zóny, kde nás následne prejdenie turniketom stálo okolo 16 libier a to bola vlastne jediná zastávka do našej zóny. Ale stálo to zato, lebo keď sme sa vytackali z dabldekru, šli sme hore pekným chodníkom, popri zelených parkoch a krásnych domoch a bolo nám skvostne. Celkovo sme sa v ten deň stratili ešte aspoň trikrát, ale bol to úžasný deň a žiadne stratenie mi neprekážalo. Ako napr. vozenie sa metrom dokola lebo opitým mozgom okrem "mind the gap mind the gap" nič nebolo zrovna dvakrát jasné.
Som hnidopich. Hej som. Asi je to tou mojou potlačovanou agresiou atďatď, ale tento citát plný pravdy ma zasiahol úplne, ako ten o sračke.
Och, a práve som si túžobne pozerala topánky v h&m a objavila som, že túto jar začali zas predávať tie kvetinkové gumičky a chujoviny. Stojí to okolo šiestich eur. Škoda, že také už mám ale nikdy sa ku mne nedostanú, to je tak keď kamoš dá veci kamošovi a ten ďalšiemu a ten niekto si to odloží doma alebo hodí ako hračku psovi alebo dá ako darček sestre a vám sa nedostane nič, hoci to mohla byť aspoň cena útechy za tie animované StarWars.


Tešivé, ako sa unášam minulosťou. Minule som strávila možno polhodiny googlením H., následným nájdením nejakých fotiek z roku pána 2014 (asi) a dojatým plačom ponadfúz. Prečo som plakala vlastne celkom neviem, minule som začala plakať aj pri nejakej reklame a videu s plačúcou kravou.
Zas sa odmlčím a idem pokračovať v sledovaní topánok, na ktoré nemám peniaze a v ktorých vlastne ani neviem chodiť.

Je mi smutno

5. march 2016 at 16:34
Ale nie som typicky smutno-zničená. Len sa cítim strašne sama, hej, vravím si, mám predsa pár kamarátov (mhm...) ale cítim sa odporne sama. Je mi jedno, s kým a kde som, snažím sa nájsť niečo, čo asi nenájdem. Neviem... Ťažko to popíšem, je to možno len niečo, čo nosím v sebe a nikto to nezmení.
Ale bola som doma, kedysi, ten pocit bol úžasný. Odkedy sa všetko prevrátilo naopak s mojou spriaznenou dušou a vzácnym človekom, hovorím veľa vecí veľa ľuďom, ale nič poriadne. Samé tie blablabla, sračky. A jej už nevravím skoro nič. Samozrejme, myslím, že ona si to nevšimla alebo jej to už je jedno... Posťažujem sa, ale ona sa stratila. Nerozumie mi. Keď mi je fakt zle, nie je so mnou. Keď jej o tom poviem, nemá čo dodať. Takže nemám nikoho, pred kým by som bola sama sebou, a to je dosť na kokot. Po dlhých dňoch doma si poviem, že naozaj potrebujem vypadnúť medzi ľudí a dať si pivovínodestilát, lebo ma jebne po ďalšej hodine strávenej nudou, vákuom, ničím. A tak vypadnem, idem s "kamarátmi" s ktorými si hovoríme všeličo, ale všetko sú to tupé zvuky, úplne neprenikajú, nič neznamenáme jeden pre druhého a ani slová nič neznamenajú. Možno je to len mnou, iní ľudia dokážu mať aj úprimné a pekné vzťahy, predsa, aj ja som jeden taký mala, kým sa ešte aj ten mikrosvet zbláznil a nemohla som s tým nič urobiť. Každopádne fajčím, pijem, nechcem ísť domov ale potom predsalen idem, ráno sa zobudím, stále je všetko sivé, divné a som tak sama...
Tentokrát sa neľutujem, a ak áno, tak len v minimálnom množstve. Ale skrátka, smútim. Smútim za pocitom bezpečia, za pocitom tepla. Smútim za chvíľami šťastia, ktoré mi prišlo tak trváce a prirodzené. Smútim za minulosťou, lebo bola iná, bola lepšia, ale nevedela som to. To človek nikdy nevie.
A tiež zasrane mnoho premýšľam, predsa, ako stále a ako vždy. O ňom.
Netuším, čo mu povedať, stačilo by možno niečo ako "haha", ale stále sa tak hanbím a stále sa tak bojím, že napriek tomuto, povedzme, minimalistickému prvému kroku po cca 400 hodinách odmlky, to vlastne žiaden krok nie je. Ale zas je pekne dementné ostať zahrabaná a ignorovať ho, keď všetko zlé som spravila ja, všakáno. Preto neviem... nič.
Dementovi ako som ja sa žije fakt ťažko, svoje by o tom vedel rozprávať aj onehdý R., ktorý by o tom ale zas skôr mohol napísať osemdielnu (minimálne) ságu s otvoreným koncom. Proste len o úskaliach pre neho bežného života. Na druhej strane, on tie úskalia ani nevníma. Teda nie až tak, ako ja.
Ešteže som iný typ blbca, ako on.

Ja by som už vlastne ani nepotrebovala tú lásku (o ktorej snívam odkedy som sa naučila čítať), ale normálne, pravé priateľstvo. To sa možno hľadá ešte ťažšie.

Ach jaj.