December 2015

Myslím,

19. december 2015 at 22:47
že by som mala ísť do ďalšieho semestra. Aspoň sa tak zdá, za predpokladu, že nedojebem prekvapivo dva opravné testy, ktoré by mali byť ľahko napísateľné, ale u mňa človek nikdy nevie. Stále som síce dúfala, že prejdem, ale ťažko tomu naozaj veriť, keď máte na väčšine predmetov viac absencií, než účastí, Fx sem, Fx tam, a tak všeobecne. Ak prejdem aj letným, no v septembri nebudem aspoň ako-tak vyrovnaná, asi ani nemusím nastúpiť, lebo toho budem mať osemnásobne. Ale nie som práve v situácií, aby som sa pozerala do takej ďalekej budúcnosti, keď ešte neprišiel ani prvý test v pondelok.
Po týždni mi mierne začali zaberať lieky. Prišlo to ako jemné zlepšenie a veľmi som to uvítala. Ale ešte stále to nie je celkom také, ako si pamätám, keď to bolo dobre. A dnes večer som doma a cítim sa neskutočne sama. Trochu som si pofňukala len tak, pre seba, pre pobavenie paplónu a podušky, ale vzchopila sa (nie celkom, lebo nemám ani cent a nemám cigarety. Ani pivo po ruke. Ani víno... bože)
Tentokrát to nie je ten známy, agnonistický smútok, je to proste len číry žiaľ z mojej prijebanosti, toho, že je sobota večer a nikto ma nikam nezavolal, tak ako vlastne skoro vždy, ale aspoň som sama, ale zas nie som úplne sama, lebo naši sú doma. Smútok z toho, že som neschopná a smútok z toho, že začínam a končím tým istým spôsobom. Smútok z občasného prieniku reality do mojich fantázií o tom, ako "to takto malo byť" a podobných pičovín (našťastie, tej realite sa celkom vyhýbam, skoro ako Neo v Matrixe)
Pretože realitu a tento ukážkový scenár som už raz zažila. Teda, nezažila tak, že jedna tretina bola absolútne odporná. Alebo bola? A bola som to ja? No nič. Ale je to fajn sen, pomáha mi momentálne sa brodiť realitou.
A vianoce. Nenávidím tie sviatky, aspoň tak, ako moje narodeniny. Na narodeniny som sa nemala vôbec zas tak zle, prvýkrát po možno desiatich rokoch, lebo ľudia sa ku mne správali s láskou a milo, nepredstierala som smiech, bavila sa a bolo to skvelé. Ale to je zas raz preč, je december a houhouhou merry fuckmas. Čas tajomstiev a zázrakov a pičovín. A včera som videla toľko spokojných ľudí, šťastných, s priateľmi, s partnermi. Na žiadnu takúto sešlosť už nepôjdem, aj tak so mnou nikto poriadne nepil a mňa zas väčšina ľudí nepočúvala/nemala nikdy rada/whatever. Proste ale prišlo mi, možno aj preto, trochu smutno.
Aj keď, odkedy som tak nejak prehltla pýchu a svoju pravdu a skutočnosť pre niekoho iného, nesťažujem si. Je späť v mojom živote a to ma robí šťastnou. Ak neviem nájsť okolo mňa nič pozitívne, tak je tam ona, a to je skvelé.
Neviem sa zbaviť pocitu, že na mňa každý zabudne hneď, ako zmiznem z dohľadu. Bum, je preč. A ja mám v sebe bum - nadpremýšľanie o situácií, o človeku, nosím v sebe každú vec, čo povedal alebo urobil, vyhodnocujem, aký asi je vo veciach, o ktorých nehovoril a aký je všeobecne typ človeka. (Písané v mužskom, ale myslím tým skrátka aj ženský rod, no romance I swear.) (Dobre tak možno trochu fiktívnych sračiek, ale noa? Nie je to tak dávno, čo som sa tvárila že chodím s Milesom Tellerom, a bolo mi mega fajn, sou...)
A oni nič.
Aspoň, že ma po dlhých týždňoch včera niekto pobozkal, aj keď to bolo celkom awkward, nemám rada keď som triezvejšia ako niekto iný, to pred tromi týždňami to bolo celkom naopak a dokonca som bola zbytočne nepríjemná. Pekné, ako som pred piatimi rokmi z malej veci ako držanie sa za ruku robila veľké veci, teraz sa pobozkáme a strávime večer fajčením a mudrovaním o ničom len na to, aby som prišla domov a bolo mi to jedno. Naznačuje mi to, že možno o 5 rokov zas budem menej naivná!!! A to je úžasné.

Tak malé percento ľudí mi rozumie a vníma čo hovorím a ja vnímam ich, ale toto percento je zasypané hordou hovadín a nepríjemných náhod, čo sú presne to. Náhody. Budem si to opakovať, náhody existujú a ja sa proste musím preplaziť, aj keď neviem kam.

Včera

14. december 2015 at 20:06
môj blog navštívilo 0 ľudí. A to je skvelé. Ja vlastne stále naisto neviem prečo je to tak, ale jediným typom pravidelnejšieho zaznamenávania pre mňa ostáva blog. Teda, blog ako blog, všakáno.
Človek chce jednu vec ale potom si na náhradu, teda vec 2, priveľmi zvykne. Aj keď je škodlivá ako sračka. A potom je tá prvá vec nedosiahnuteľná, teda asi, a človeku to ničí pečeň a žalúdok.
Momentálne s tým neviem ale nič urobiť, z čoho som nešťastná.

Keby som sa s R. rozišla, keď som kvôli nemu prvýkrát plakala - nie, nie vtedy od šťastia, keď som si myslela, že ma má rád a nerozpoznala som ako úplný DEBIL, že ma len balí - rozišla by som sa s ním vtedy, keď sme podľa neho spolu ani nechodili. To znamená po dvoch mesiacoch, odkedy sme sa spoznali. Ale nie. Znesiem hocičo, predsa. A nechcem nikoho sklamať. A chcem byť tým najlepším. Bla bla bla.

Smutné. Nič z toho neocenil. Nasrať.
Niektorým ľuďom sa nedá vyhovieť. Nielenže ja im nedokážem vyhovieť, ale nedokážem im zabrániť v úplne mimovoľnom a ľahostajnom ničení mňa. Alebo čohosi. Vo mne.(?)
Život, a ani ten porušený hormónmi a podobnými inner things, neubieha tak, že vypnete všetko a je to fajn. Časom človeku prepne, ak sa naozaj presvedčil, že "nič necíti" a "má piči" a neviem ako inak to ľudia volajú. Dobre, možno to funguje, aj niekoľko rokov. Ale nie navždy. Možno som však len ja tak hypersenzitívna, že si to neviem predstaviť.
Teda viem. A taký svet je pre mňa určitým spôsobom utopicko-skvelý. A presne to som plánovala, liekmi potlačiť prehnané emócie a venovať sa životu. Keďže som však slaboch, zmizlo vo mne zas to dobré pod náporom vonkajšieho sveta a ja cítim zas, celkom dosť. Proste som si predstavovala, že aspoň na krátky časový úsek aj ja dokážem naozaj NASRAŤ na nejakého R. Na niekoho, kto ma celkovo dosť rozpitval, proste po H. som myslela, že horšie to byť nemôže.

Ale si tučná, lepšie keď si chudá, nemáš nikdy pravdu a čo? Si chorá? Grcala si? Niečo je ti? No a. Čo s tým ja. Vyhodili ťa z práce? Haha. Ty máš stále problém. A nemám rád tvoje vlasy. A nemám rád to, a ty si to, a bla .bla. bla. bla.

Hahaha.
Fuck my life.
A on mi povie, že má zlú náladu? Tak, to mi je ľúto, kiežby si nemal. Neželám ti nič zlé, a už vôbec nie zlú náladu ako takú. Ja ju mám už asi štyri roky, nie je to sranda. Ale nikdy som ti to nepovedala. Takže napriek tomu ďakujem, že som napiču priateľka.

Ja viem, v prvom rade som nemala byť naivná, ale tak bola som. Ja nepoznám hry, lebo som ich nikdy nehrala. Keď som zamilovaná, vidím všetko dobré ale aj všetko zlé, no mám to rada. Nechcem nikoho meniť, chcem len mať rada a cítiť, že je to vzájomné. Pozerám sa na človeka divnými očami, plačem, pri predstavovaní podivných nikdy nerealizovateľných scenárov (občas) no a niekedy, keď ma stretne ten človek opitú, správam sa ako debil a/alebo poviem mu pravdu. Nikdy mi to nič neprinieslo, of kórs. To, ani nič iné. Ale aspoň som pravdivá. A preto, aby som taká bola, nemusím niekomu ubližovať.

Tak no, gratulujem ti úspešne k tomu, že si mal konečne vzťah, kde si mohol byť odporný ty, nie dievča. Škoda, že som to práve ja. Aj keď, možno nie som tak slabá. Možno by toto celé niekto niesol horšie.
Ale možno aj lepšie. Múdri ľudia vedia, že rozchody sa dejú a nie sú tupí ako ja. To len ja som nikdy nemala tento typ vzťahu. Všeobecne vzťah. A čo.

Idem dopiť a spať. Potom si možno prečítam dramatické článku z roku 2009 a budem dúfať, že v roku 2021 bude všetko fajn.

Dementeanor

Žijem z krásneho nič

5. december 2015 at 16:16
A až dnes som sa prebrala s uvedomením si toho, že som ešte oveľa patetickejšia, než som sa domnievala. Ja sa asi v skutočnosti bojím oficiálne byť sama. Pričom by to bolo rozkošné, pokojné, dobré. Plné lásky. Lebo by som síce nemala žiadnu lásku, ale aspoň by som sa v snahe urobiť čokoľvek a nič prestala stále potácať absurdne opojená litrami alkoholu niekam v tme do neznáma. Prestala by som sa oškierať o steny v tej podivnej, úzkej chodbe plnej smiešnosti, mojej smiešnosti. Rany by sa časom možno zahojili. A ten pokoj. To by bola moja láska. Milovala by som necítiť viac bolesť, smiešnu, neubrániteľnú, oficiálne H.-alike bolesť.
Teda tú prijebanú, nenormálnu, neracionálnu, nádejnú bez nádeje atď atď veď to všetci poznáme, hlavne ja teda. H. ma ale aspoň miloval, čo je fakt divné, ale bolo to tak. Naše načasovanie bolo napiču, takže nevyhnuteľne to šlo do sračiek, mala som s ním ten milý vzťah z ktorého si asi nič nepamätám, lebo sme boli neustále opití/na sračky/v ilúzií stereotypného typa. Niekedy sa deje aj taká vec, že ste síce spriaznené duše, nech už to znamená hocičo, ale neznamená to, že by ste snáď spolu mali byť. Lebo spriaznenosť nie je základ pre šťastie. Dvojitá radosť - dvojitá starosť. Hohoho.
Ani diagnóza mi momentálnu situáciu nezľahčuje.
On nič nevie.
Ale naposledy bol definitívny koniec s H. takým katalyzátorom, že som to takmer nezvládla. Asi preto sa tak bojím. Keď pridlho chodíte s kusom dreva zapichnutým v nohe, jasné, že po vytrhnutí to bude bolieť ako kurva a krvácať. Ale nakoniec to bude lepšie. A to je môj večný problém, vytrhnúť to, riešiť veci, reálne bolesti, kým sa to nezhorší až tak, že neumriem (zastávam nemetaforicky tento princíp aj pri mojich chorobách a lekároch). Lebo veľkú bolesť strašne nechcem riskovať. Radšej odpornú, nekonečnú, znásobujúcu sa.
Som pekná sračka.
Ale zas čo ak by tú nohu bolo treba amputovať? Možno som len dostatočne predvídavá. A nechcem si amputovať to jediné, čo mám, tj. moje pocity. A to sa už reálne deje, aj keď proti tomu bojujem, vo vzťahu k ostatným som zatrpkla a som plná apatie a nenávisti, dá sa povedať. A už nikomu neverím. Ale to nie som ja. Ja nie som dobrá v hraní hier a nedôvere.

Zas filozofujem o ničom. Keby som nebola taká zbabelý pes, dávno niečo urobím a asi by som tu nemala osemsto článkov na tú istú tému.