November 2015

Random

28. november 2015 at 22:18
Niekde som čítal, že niektoré kultúry považujú vnútorný obraz človeka za odraz vonkajšieho sveta a prežívania. A naopak. Nie je to hlúposť, to uzali aj veľvážení západní mudrci. A tým sa dá veriť. Matka mi vždy vravievala, že by radšej umrela, než by sa mala ešte raz vrátiť do nemocnice. V určitých chvíľach som naozaj rád, že v posledných týždňoch jej života už nevnímala. Nevidela žlté steny, biele rámy postelí, staré, padajúce žalúzie. Nevšímala si ani hrubé obliečky, ktorými bola prikrytá. Len spala. Ak nespala, pokožka jej takmer zozelenala a ja som sa nikdy nevedel ubrániť myšlienke na kolobeh vnútorného a vonkajšieho sveta.
Dnes to je rok. Dnes to je päť rokov. Neviem, kto je Dnes.
Dym z mojej cigarety mizol v náporoch vetra, ktorý postrhával už väčšinu zoschnutých muškátových listov v kvetináči. Ruku som si ani necítil, tak som zavŕtal ohorok do hliny pod muškátom a strčil si ju do vrecka.
Dnes je to rok, čo fajčím. Dnes je to desať rokov. Neviem, kde je Dnes.
Rozkašľal som sa, na okamih som sa dusil. Po zakašľaní som vytiahol vreckovku a vypľul do nej hnis s trochou krvi.

Víno = šťastie?

13. november 2015 at 18:19
Nie. Nie, nerovná, a aj keď som zas ten hlúpy, úbohý, deprimovaný zasran, tak nie som zas tak hlúpa, aby som si myslela, že alkohol rieši problémy. Ale áno, neberiem mu, že ich dokáže posunúť, utlmiť ma tak na jeden večer a tak posunúť ďalej. Nie, žeby to bolo správne. Ale ani alkohol, ani lieky nie sú to, čo ma z toho dostane. To by som mala byť ja a len ja. Lenže, keďže som slabý prd tejto spoločnosti/evolučného reťazca/whatever, pomôcť si sama nedokážem, no a na to tu mám alkohol. Samozrejme, neopíjam sa do bezvedomia. V tichu domova by to bolo aj celkom, no, divné, aj pre mňa. Ale tu doma, ničím nerušená v chvíľkach slobody, ticha a prázdneho bytu lejem pohár vína za druhým (a nie len vína, ale predsa len, víno je chutnejšie). Až kým necítim jemnú úľavu. A príjemný pocit odľahčenia.
Nie je to tak, žeby som bola fyzicky závislá na nejakom tom dennom príjme alkoholu... psychicky ale už možno áno.
A teraz, komu to povedať?
Jej? Ťažko. Sú to viac než dva mesiace a v podstate sme sa rozišli. Ako kamarátky. Na jednej strane mám, samozrejme, výčitky, lebo rodina akou sme boli my dve, by vždy mala stáť pri sebe. Ale na druhej strane... prekrista, nie je to len o niekom, pseudo pocitoch do riti. Proste niektoré veci sú láska. Niektoré veci nie sú láska. Nikdy neboli a nikdy nebudú. A nejde o odpúšťanie, ale o realitu, skrátka.
Láska - nebolí, ale v podstate lieči. A ak bolí, nie je to tým posadnutým spôsobom "ja ho milujem on je ku mne kokot a trpím". Nie, ako som sa sama presvedčila a vedela to zistiť sama. Preto mám aj problém pseudo si udržať pseudo vzťah, ale to je zas o niečom inom.
To, čo nie je láska, je jedovaté. Plné bolesti, nedôvery, úzkosti, zhadzovania samého seba, preberanie viny... proste to láska nie je.
Každopádne, pre tieto veci to Jej nemôžem povedať. Môj doktor by len zas preháňal, v podstate. Alebo by mi zmenil lieky zas na tie, z ktorých mi bývalo zle. A to ja nechcem. A komu inému? Nemôžem to o sebe povedať rodičom, tí by sa zbláznili, zas. Žijú v tom, že sa všetko zlepšilo. Ja som v tom vlastne žila tiež.

Môj problém je, že vonkajšie veci ma príliš ovplyvňujú. No a keď vás niekto úplne ľahostajne topí v ľadovej vode, skúste nebyť ovplyvnení.

Ach jaj.

Prečo sa všetko obrátilo proti mne? Myslela som to dobre. A aspoň dvoma vecmi som si bola istá. Teraz nielenže som si istá presným opakom, ale aj trpím za vlastnú hlúposť.

Takže. Áno. Víno. Poď sem víno.

(Sakra, prečo som späť mentálne vo februári? To bol najhorší mesiac môjho života. Len liekmi som ho zvládla. Teraz nepomáhajú. Čo-mám-robiť?)