October 2015

Jesus

8. october 2015 at 14:17
S návratom ku sračkám nie je sranda. E-em. (také to zahmknutie nesúhlasného charakteru)
Dostala som silnejšie lieky, čím by sa problémy možno nemali riešiť, ale naozaj to inak nešlo. Tak zas čakám. Na zázrak, alebo čo. Chcela by som možno napísať aj niečo, čo dáva zmysel. Čo si ľudia prečítajú a nepomyslia si, že som ufňukaný fagan, čo nič nerobí a bla bla bla. Nie, žeby sem snáď niekto chodil, čo ma privádza k myšlienka, že som za to veľmi rada, pretože z neznámych príčin si nie som schopná viesť iný typ zápiskov ako toto. Ale! Aj takáto úbohá píšuca aktivita, opisovanie pocitov, fňukanie a uvedomovanie si vlastnej bezvýznamnosti a tupoty ma teší. Stále. Pred polrokom mi prvý raz začalo byť dobre, a aj keď sa mi to zase vracia, stále o tom som schopná písať. Minule som začala dokonca písať nejakú rozprávku o kapybarách. To preto, lebo sa mi nič hlboké nechcelo vymýšľať, ale skrátka, čosi. A stále ma baví čítať. Čo je úžasné. Vraciam sa v určitých veciach tam, kam mám patriť. Raz tam možno zapadnem a nebudem sa cítiť ako odpad ľudskej spoločnosti.(?)
Spoileralert: Kapybary sa rozhodli byť rasistickými transsexuálmi a takmer preto vymreli.
How cool is that?


V skratke zvyšné pocity. Zistila som, že potrebujem spriaznenú dušu. Je to nepríjemné pre priznanie si, ale táto unikne do nového sveta. Jednak kvôli tomu, že neviem bojovať s pocitmi a myšlienkami a už necítim istotu jej vravieť veci. A ona mne tiež nie. Bude mať nový život. Ja do neho patriť nebudem. Keď sa s ňou rozprávam, cítim sa cudzo. Pred mesiacom, dvoma, to tak nebolo. Ale je to dosť drásajúce. Nepríjemnosť a prázdnota v mojich slovách ma serú, ničia, neviem, čo robiť. Neviem ani klamať, ani kričať, ani vravieť pravdu. Tak sa jebem cez každý deň len tak. Cudzo.
A áno, je to same old shit, potrebujem lásku. Pokoj. Milotu. Ale nie len prvé dva týždne. Všetka neopätovaná láska sa mení na smútok, zúfalstvo, katalyzátor depresií, grcania. Ale to všetko sa zmení na iritáciu a neznášanlivosť. Vravela som mu to. Je mu to asi jedno. Ale možno na ten jeden deň, keď si uvedomí, že to nebude môcť už nikdy zmeniť ho to trochu rozhodí, hlavne kvôli jeho pohodlnosti.
Ľutujem, že som nestretla človekaXY ešte pred ním. Ale neviem, ako by to bolo. Možno by sa tiež začal takto správať, možno by som si ho ani nevšímala. Neviem. Len viem, že pár hodín s ním (nimi) bolo skvelých. Poskytol mi pocit bezpečia väčší, ako ON za posledných 5 mesiacov. Čo je pretty much čas, strávený holým kokotom, a len trápením, a iba preto, že som asi handra, sa s ním neviem rozísť.
Jednoducho ma pohladil a upokojil, keď som sa bála. Rozosmial ma, milión krát. A žiaľbohu mám idealistickú naivnú úchylku na to, keď niekto povie tie správne veci. Čo bolo asi to, čo ma u Neho dostalo. Ja neskúsené káča, asi to nemyslel vážne, ale to mi ani nenapadlo. Asi. Každopádne XY povedal, že som krásna a nemám sa trýzniť. A plno pravdivých vecí.
Fakt mi stačí niekto, kto mi poskytne ten pocit bezpečia a minimálnej opory, ktorú potrebujem nielen poskytovať, ale aj -sebecky priznané- cítiť.

No.
Nebolo to tak zas v skratke, ale whatever.

PS: I Love Y
Pojeb sa, raz ti to poviem aj do očí, keď nebudem taký sráč. Eleanor