September 2015

Zase

17. september 2015 at 11:19
Ako by som sa mala vyrovnať s tým, že som zas ako stará ja? Som vydesená. Cítim sa tak. Správam sa tak. Opäť som všetko dodrbala, nehovoriac o sebe, ako troska.
Ako sa môžem tak veľmi nechať uniesť tým, čo sa deje okolo mňa? Nechať to, aby ma to rozhádzalo a hodilo nazad. Panebože. Teraz. Keď po roku idem do školy. Som na tom zase ako vtedy. A síce si hovorím, že je to len prechodné a prekonám to blablabla - naozaj? Fakt?
V konečnom dôsledku ma akékoľvek emočné putá strašne zoslabujú, lebo stačí pár vecí a zas mi z toho jebe. Ale neviem tomu zabrániť.
Už toľkokrát som si prisahala, že sa až tak neopijem. A za uplynulého pol roka to bolo skvelé, lebo som sa opäť naučila kontrolovať a bola som šťastná. Tak nejak. S blízkym človekom, ktorý má teraz nad hlavu svojich starostí, a s "priateľom" ktorého, z neznámych príčin, milujem a nedokážem sa s ním rozísť, no ktorý sa vôbec nezaujíma ako zle mi je a som mu všeobecne uprdele, zatiaľčo si umýva riad niekde za oceánom, to už veľmi nevykrývam.
Hej, asi by som mala zájsť k doktorovi skôr. Povedať, že som dostala prácu ale že som nešla na školenie, lebo som chcela spať (môžem byť tak prijebaná? Najlepšia práca, akú som mohla mať.) a nemala som náladu vyjsť medzi ľudí. Povedať, že sa opäť prejedám/a/alebo grcám a že som sa štandardne opila tak veľmi, že mám výpadok z celého večera a stratila som moje drahé slúchatká (darček od otca, o to viac ma to mrzí. Hlavne, že som si vravela že touto prácou si na to zarobím. áno? určite.) Možno by som mu mala povedať, že sa snažím, ale že cítim, že to nie je dosť a bojím sa, že keď už prestali účinkovať tieto lieky, nenájdeme nič iné. Mám strach. Nechcem sklamať rodičov. Nechcem sklamať ani seba. Ale neviem, ako si s tým všetkým poradiť.
Dobre, isteže, všeobecne môžem vyzerať ako prehnaný sťažovač sa na všetko, sústredený len na seba. Ale nie som taká. Aj keď som si to o sebe ešte donedávna myslela. Pretože teraz, keď sa stalo toto už jej viac nebudem vravieť všetky tieto veci, čo si aj píšem sem. To by bolo hlúpe. A sebecké. A ja viem, že jej na mne záleží. Ale to aj mne na nej. A nebudem jej pridávať starosti.
Kto by si bol pomyslel, že naozaj úprimne, ja prisraná romantická hlupaňa, budem cítiť, že priateľstvo s ňou je mi prednejšie a vzácnejšie, než akákoľvek láska sveta. No kto.
A síce vravela, nech sa neopovážim nič jej o mne nevravieť... nebudem. Možno to niekedy nevydržím. A bude ma po nasledujúce mesiace - asi aj roky - ničiť, že jej, môjmu najvzácnejšiemu a najbližšiemu človeku, už viac nehovorím veci, ktoré cítim. V konečnom dôsledku to neboli lieky, čo mi celý ten čas a tie roky pomáhalo. Bola to ona. Lebo mi rozumela. Počúvala ma.
O láske som kedysi hovorila, že lepšie mať a stratiť, než nikdy nemať. Z toho som sa poučila a na mňa to neplatí, radšej by som nemala a nepoznala to sklamanie, keď zistím, že som sa v ňom (čau R. a čau H.) mýlila. Ale čo sa týka nej, ak by som ju niekedy mala definitívne stratiť, bolelo by to. Ale bola by som napriek tomu vďačná, že sme spolu prežili všetky tie veci a že som spoznala niekoho tak vzácneho, ako je ona.

Takže áno. Neviem celkom presne skonkretizovať, čo za mix hovien cítim, len si opäť sľubujem, že piť tak veľmi nebudem a že teraz zavolám a napíšem do práce... a nejak sa budem čľapkať kým to neprekonám alebo kým ma to nezničí. (Dramaqueen wolololo)

debilná Eleanor

Keď som sa dnes

7. september 2015 at 20:40
zobudila, bolo mi zle. Včera tiež. Pol roka som sa necítila takto, nedá sa povedať, že by mi to chýbalo.
Myslela som, že som našla niečo správne, bola to ale hlúposť. Tentokrát už nemám kam ujsť. Mala som byť v poriadku. Nie som. Čo mi bráni v tom, rozísť sa s ním? Priznať, že to bola chyba. Že iba trpím. Že to nestojí za nič. Že mi to vadí. Že potrebujem niekoho, kto mi porozumie. Niekoho, kto vie, ako sa ku mne správať. Kto vie, aká som.
Takto to nie je.
Prečo by som s ním mala ostávať?
Ja viem. Pre nič.
Ale som asi sračka a tak ho nechám, nech sa rozíde on so mnou. Lebo ja s ním? Na to nemám. A dni utekajú, ja hľadám zmysel a nevidím ho. A píšem presne takéto sračky, myslím si presne takéto sračky, a som zaseknutá na úrovni 12 ročnej retardovanej kravy. Jo. To som aj tak vždy chcela, takáto byť.

Eleanor