July 2015

Zmeny

25. july 2015 at 13:35 | Eleanor
Nenávidím ich. Napriek tomu mám nejakú podivnú túžbu zmeniť sa, aby som mala rada seba. Ale tak to nefunguje. Všetko je v hlave a tou sotva dosiahnem prijateľný pohľad na seba.
Problémom začína byť, že sa do toho viac motám. Myslím, do tých zmien. A napriek tomu, že to robím všetko aby som sa odreagovala a dokázala si, že aspoň v niečom mám prevahu, keď už nie v emóciách, predstavujem si, aké to bude ak ma uvidí.
A čo proste? Opakujem si, že o sráča, ktorý sa pozerá na môj výzor, nikdy záujem mať nebudem. Ale bojím sa všetkého. Akokoľvek to skončí, skončí to zle... nepísala som to sem už raz? Možno dokonca pred polrokom. A mala som pravdu.
Podivná láska, podivné pocity, podivné rany a bolesti.

Rýchlo upadám a nikto ma nedrží, lebo vovnútri, v tom malom priestore, ktorý tam nejaký čas nebol, som sama a teraz to cítim dvojnásobne. A som opustená, divným spôsobom.

Možno celý čas ležím, a len sa mení môj pocit... možno som zabudla na to, kde som a všetko si to vymyslela.

Nananana

22. july 2015 at 8:12 | Eleanor
Tak áno no, po jednej chybe prišla ďalšia.
Ale nemyslím na nič iné, ako na to, že som mu ukradnutá, čo je fakt divný pocit, zatiaľ to vždy bolo trochu iné... neviem, či mám na to, povedať mu, kam naozaj idem o necelý mesiac. Čo by som z toho mala? Prestal by hľadať niečo iné?
Asi ťažko. A moju pseudo básničku dávno vyhodil, nemusím sa na to ani pýtať. (Tj. radšej si nevypočujem "nemám čas" lebo metaforicky sa nenechám vyhodiť aj ja, ďakujem, radšej si sadnem k Temži a budem sa s úľubou pozerať na vlnečky)
Má vôbec zmysel tolerovať svoju bolesť a nutkanie zvracať pre niekoho, kto ani nevie čo mi naozaj je? B. to napríklad vie. Ale B. mám rada ako brata. Vďakabohu, že sme sa našli takto psychicky. Bože, keby som nemala B., neviem čo by som robila, asi by to nebolo pekné. Páči sa mi, že obaja vieme aký skvelý pocítek to je, milovať niekoho po kope sračiek - horde - himalájach - a ten potom odíde, a to by ani tak nevadilo, keby mentálne nebol preč už dávno.
Všetky možné scenáre sú zlé, ani jeden sa mi nepáči. Teda ten, že naberiem odvahu a s R. sa akože rozídem (aj tak spolu nechodíme, typické, on to tak neberie, hohohoh) potom sa naložím do liehu a preberiem sa tak okolo vianoc, zatiaľčo mi B. bude pomáhať zvládať to tak ako ja jemu... ten je celkom fajn. Aspoň by som nepôsobila ako až taká chudera. (Voči R. Voči sebe a okoliu samozrejme áno, ale to sa nelíši :D)
Prečo sa preboha môj život nemení? Dobre, každý krát sú to jemne iné sračky, ale stačí, aby som si prečítala nejaký starý výlev (niekedy sa idem posrať z toho, že to je o B., divné, čím sme si prešli... a o C. ani nehovorím) a nájdem tam aspoň pár viet posolstva na dnešnú situáciu.
A môj pohľad sa mení stále.
Keby to bolo aspoň normálne. Nie s depresiou. A už vôbec nie bez liekov. Čo ak mi po takomto období už nezaberú? Zbláznila by som sa, beztak je pre mňa dosť ťažké zvládať to s nimi a opakovať si, že to nie je skutočné. A koľko vôbec trvalo, aby mi nejaké zabrali... debilný R., ktorý ma mentálne paralyzuje.
A pritom si ležká, rozmýšľa aké je pre neho to skvelé dokonalé dievča, niekde ju tam určite nájde predsa, pozrie si seriál a potom MOŽNO odpíše mne niečo neutrálne. Že na mňa akože myslí, ale v skutočnosti ide o to, aby tam nemal vyskočenú správu (1).
Jebem to (ale nie, samozrejme, že v skutočnosti nie)
Myslím, že som sa mu proste prestala páčiť. Ani ja sama sebe sa nepáčim, tak to je jednoduché pochopiť. B. síce hovorí, že sa nemám opovažovať takto myslieť, ale B. toho nakecá a potom ma nechá zmiznúť/zmizne?(nepamätám si to) a celý večer dojebem.

Longstoryshort, jediné, čo za svoj život chcem, je niekoho milovať tak, aby som cítila, že ma tiež má - aspoň - rád. Urobiť pre neho všetko a vedieť, že rozumie tomu, čo robím. Proste k niekomu patriť a byť šťastná. A hlavne urobiť niekoho šťastného.

Samozrejme ale bola som to ja, ktorá som mudrovala, že radšejmaťastratiť, akonikdynemať #lifetruth #reality #pls
Teraz to je presne tak, tak neviem, čo sa sťažujem, mala som to bohovské tri mesiace. A to sa už oplatí.

Rozmrdaná, unavená, asi hodinumeškajúca do práce (už mi došli výhovorky, to je v prdeli) Eleanor

PS: ja viem, že som ufňukaná sračka, ok?

Relaps

16. july 2015 at 8:37 | Eleanor
Tak som to opäť domrdala. No čo.
Zhoršenie sa môjho stavu si všimnem vždy, keď sa pozriem na ruku a mám tam škrabance, ktoré vyzerajú celkom nevinne. Ale nie sú. Takže mám problém, opäť, ale idem k doktorovi a malo by to byť fajn. Včera som chcela urobiť tisíc zlých vecí, namiesto toho som sa radšej len šla najebať. Dnes kvôli tomu nemôžem ísť do práce. Možno prídem o prácu, ktorá ma prvýkrát v živote baví. Lebo som alkoholik. Neviem ani rozprávať.
Nevládzem, už zas. A keď to tak teraz cítim, rozmýšľam či je to všetko len z liekov. Tento špeciálny klam. Ale v tom vymyslenom svete, kde som každému oporou, sa mi páči. Škoda len, že stačí pár dní so zníženou dávkou a opäť premýšľam nad počtom ibalginov, ktoré mám zožrať. Proste už mám dosť bolesti. Stačilo mi včera to zacítiť a skoro som zošalela. Nevládzem, ak to mám zase cítiť, radšej to useknúť.
Ale stále ma ničí, že neviem bojovať proti bolesti iných ľudí. A to je jasné, že by som urobila čokoľvek, aby aspoň to ich išlo preč. Ale nejde.
A tak pijem.


Eleanor

#nebavimato

10. july 2015 at 14:37 | Eleanor
Buď sa stávam odolná voči liekom, alebo som úplná sračka. Alebo som opäť našla niečo, čo ma zničí, to ja mám veľmi rada predsa, nechať si rozleptať všetky pocity a samu seba opätovane, neriešiť, začať niečo nové, dookola.
Bolo to iné. Keď si s niekým poviete tie pseudoslová istoty, oklamete sa, aspoň nachvíľu. Aj keď, pochopiteľne, viete, že vás má v piči, možno nie tak veľkej, ale rozhodne obrovskej v porovnaní s tým, čo cítite.
Hej no tak, ja som si s takzvaným Ním povedala nejaké tie slová falošnej istotky, celkom som pri tom rumázgala (kiežby som preboha aspoň raz za život zvládala niečo s pokerfaceom. Ale nie. Nedokážem sa nerozrevať. A to plačem pravdepodobne viac ako keď som mala 5 a plakávala v škôlke každý deň za mamou... kam to spejem?) a tak sa vlastne nečudujem, že povedal všetky tie veci a povedal ich aj svojim kamarátom. Asi cítil, že musel, nechcel mať a riešiť so mnou problémy, a tak.

Možno nebyť toho, môj mozog by sa tak strašne nezahákol a nevypustil ten serotonín a postihnutýín, a neviem čo, a skrátka by som sa necítila odrazu skutočne zamilovaná. Je to iné. Iné cítiť štastie a svojím spôsobom lásku - takú tú, je to nové, wow, - a iné cítiť zraniteľnosť. Krehkosť a neistotu a smútok ale zároveň šťastie, motýle v bruchu, po niekoľkých mesiacoch.
Ja si myslím, a to už niekoľko rokov, lebo to mám zo seba v praxi odsledované, že ma podvedome baví sa týrať. V skutočnosti by nevadilo cítiť typické sračky, ale ja tak nejak vyhľadávam problémové situácie. Aby som mala kratochvíľu. Mala sa čím zaoberať a tak. Takže akonáhle sa on preukázal ako dostatočný dôvod k sračkám, voilá, povedal si mozog, alebo čo to vlastne vypúšťa tie chemické látky spôsobujúce lásku, je to safe. Môžme sa zamilovať, chichi.

A tak odišiel presne vtedy kedy mal, na celé jedno ročné pojebané obdobie. S malým videním sa, asi na deň. Som skutočne dojatá, že prvý týždeň sa pokúšal to so mnou zvládať, aspoň ako tak. Ale nie som naivná - aj keď, pri ňom sa mi podarilo byť. Milujem sa, navždy debilná, forevr Eleanor. Takže teraz už nie som, aj keď sa hrám na Hercule Poirota a pátram po náznakoch toho, že pre neho niečo znamenám, aj keď je preč tisíce kilometrov. (Vzdušnou čiarou možno existuje nejaká skratka. Nevyznám sa ani v geografii ani v matematike ale whatever, to ani nejdem opätovne študovať.) V podstate to chce veľkú dávku debility a preháňania, ale to už ani ja nedávam a keďže si nevie nájsť čas ani 5 minút na nejakú reakciu na pár mojich primitívnych bežných situácií, sama vidím, že to má veľkú budúcnosť.

Enyvej, keby som sa cítila tak ako pred mesiacom, bolo by mi to jedno a správala sa ako vždy, keď mi niekto, koho mám rada ubližuje svojím správaním, až mi začne byť absolútne ukradnutý. Ale keďže som sa rozhodla skutočne sa zamilovať /alebo aký výraz sa na to hodí/ fokumé, nie som schopná urobiť nič, cítiť k niekomu inému nič... zatiaľ čo on cíti to nič ku mne.

Takže s reportom o mojom najnovšom neúspešnom sklamaní sa lúčim.
Čau. El