May 2015

Cigareta a naivita

27. may 2015 at 15:56 | Eleanor
v podstate sa to rýmuje.
Jeden by si myslel, že keď sa ojebem tak trinásťkrát za život (asi aj viac, ale to zas tak vážne nie je) tak už budem vedieť rozlišovať čo a ako. Ledažebyne. Žeby teda vôbec. Možno to je tým, že nazačiatku sa všetko zdá dobré a len potom to ide do prdele, taký nevyhnutný proces, ktorému sa nedá predísť a buď nastane, alebo nie. Keď nenastane, všetko je v pohode, ľudia sa netrápia, nene, všetko fajn.
A keď nastane tak opäť som niečo neodhadla. Teraz ale mám piči. Prežila som sračky. Nedbám. Nech si robí čo chce, ak chce, lebo napokon, ja som večne ten typ čo si nechá skákať po hlave a dojebať sa mentálne tak, ako sa len dá.
Ešteže ma H. tak vytrénoval, a tí pred ním tiež, takže som si istá, že ako päťnásťročná som mala väčšiu pravdu než teraz, keď sa snažím klamať, aby som sa upokojila. Lebo keď človek chce, spôsob, čas, prejav, všetko sa zmaže a premení v jednu machuľu. Keď má človek rád, teda.
Chvíľu som sa rozčuľovala nad tým, prečo som zas stretla niekoho tak podobného predošlým sračkám a zamilovala sa do neho a urobila veci, ako predtým nie, ale prestala som. Už mi je len smutno. Dnes ráno som sa zobudila, a ako pred nejakým časom, presne v tej fáze medzi spánkom a bdením prichádzam na priam geniálne sebaporadnícke odpovede na otázky celosvetových nejakých mojich problémov. Nemám sa prečo rozčuľovať, len sa zmierim s tým, že ma nemá rád. Nikdy nič také netvrdil, takže neklamal a to je veľmi milé. Cením. Možno sa nejakú tú chvíľu budem ešte tváriť, že mám vzťah alebo niečo také aj keď nemám. Stále to je ironické, aj keď už ubehli tri roky. Moj najskutočnejší vzťah, pocity, bezpečie, som mala vtedy. Trvalo to dlho a nevolala som to tak.
Odvtedy čokoľvek príde a nejak si to pomenujem, bum, je to v piči po pár týždňoch. A to je tým mojím podvedomým výberom, asi. Som v podstate dojatá.

Nikdy nikomu nechcem ublížiť, nakoniec ublížim sebe a úplne všetkým. Hohoho.

Mixtčr

20. may 2015 at 12:40 | Eleanor
Mám toho v podstate celkom dosť, čo by som mohla napísať. Ale nechce sa mi, lebo som lenivé hovno. Doktor povedal, že sa treba každý deň snažiť a pôjde to. "Sebakázeň" alebo tak. Dnes som opäť nešla do práce. A nakoniec som nebola ani v knižnici, kam som chcela ísť, ale whatever, zajtra pôjdem.
Vec sa má tak, že ten nekonečný smútok zmizol. Nechal mi šedivú spomienku, tieň, ktorý dokážem zacítiť, keď sa veľmi snažím, ale nesnažím sa. Prečo by som po tom pátrala? Bol tu. Bol vo mne. Tak dlho, až mi vrástol do mäsa, preplietol sa mojimi kosťami a myslela som, že ak sa ho zbavím, umriem. Ale je preč a ja žijem a cítim, tak ako mám, možno nie celkom, ale stále som to ja.
A trvalo to strašne dlho, kým som sa sebou stala. Zase. Ale tá vec vo mne ma celkom presvedčila, že je mnou. A asi aj je. Ale aj toto som ja, citlivá ja, uvoľnená ja, plná lásky, dokážem stále plakať a byť ranená... ale nie tak. Príliš dlho som tú vec v sebe nechala žiť a podporovala ju, zo strachu, že keby zmizla, stratila by som poslednú výnimočnosť v sebe samej. Predsa všetky tie myšlienky, názory, pocity, nekonečná studňa inšpirácie a životného múdra, prečo by som sa toho zbavovala? Problémy prišli prirýchlo a nedalo sa s tým nič robiť, ostala som neschopná pohybu zatiaľčo v mysli sa tma a špina pretekali, kto vyhrá. Každý deň to bolo jedno, či jedno, či druhé, cítila som sa rovnako. Prešla som tisíckou dní, apatických, bolestivých, uslzených, čiastočne krvavých, príšerne opitých, prevracaných. Trvalo dlho, kým som vôbec uznala, že sa niečo deje. Že v podstate nerobím nič okrem spánku a smiešnych pokusov o vedenie normálneho života. Zázrakom som zmaturovala, napriek tomu, že som sa celé mesiace nič nedokázala naučiť, lebo som sa nevedela sústrediť. S výškou to už nebolo tak jednoduché. Vždy ma vyčerpávalo pokúšať sa vymýšľať nové normálne dôvody prečo som sa neučila. Prečo mi to nešlo. Prečo skrátka nie je tak jednoduché povedať, mám depresiu, som v úplnej sračke a všetko úsilie mi berie len vstávanie z postele a pretvárka pred vami?
Tak som skôr hovorila, že mám poruchu sústredenia. Tá porucha je ako taká pleseň, čo síce môžte zoškriabať zo steny, ale jej kusy sú pod povrchom, takže sa opätovne objavuje a nedokážete sa jej zbaviť. Je to myšlienka, pretrvávajúca nálada a snažíte sa s tým bojovať. Nejde to.
Sotva by sa ľudia čudovali človeku s oboma zlomenými rukami, prečo si nenapísal domácu úlohu. Sotva by mu povedali "musíš sa premôcť". Lol. Koľko toho musím urobiť, čo je správne, čo určite pomôže, kurva teda, napočúvala som sa toho nespočetne. Musíš to brať pozitívne. Nesmieš sa na to dívať negativiticky, to nikomu nepomáha! Buď vďačná za to čo máš, veľa ľudí toho nemá ani toľko! Na čo sa ty už len môžeš sťažovať? Máš fajn život. Začni športovať. Nájdi si koníček.
Ďakujem vám, kapitáni očividní. Skúste to aj s politikmi a choďte im povedať, nech prestanú kradnúť a ukončia vojny, prosím, choďte. Veď vaše múdre slová vyriešia celosvetové problémy. Isteže, rozumiem, že občas sa niekto snaží proste pomôcť, alebo nejako zareagovať, ale skutočne by ma skôr tešilo keby si ľudia tie sračky nechali pre seba, lebo ma to len bezbreho vytáčalo a zároveň zvrátene zúfalo bavilo.
Toto nie je depka, ale depresia. Chronický nedostatok serotonínu a noradrenalínu, ktorý spôsobuje to, že som roky v úplnej piči a hoci som sa snažila, neporazila som to a bolo to horšie vždy s odstupom pár mesiacov. Potom som sa už úplne zosračkovatela. Tak veľmi som sa snažila, aby si ľudia nemysleli, že som psychopat, až som takmer dosiahla opak.
Ale konečne som sa nejak cez tie sračky po mesiacoch preplazila za doktorom a vypýtala si lieky, ktoré to vypnú. Toľkokrát sa ma pýtal, či proste len nechcem mať v piči. Podľa neho by mi to pomohlo. A ja že nie, určite nie, v žiadnom prípade. Moja hypersenzibilita je predsa to jediné, čo ešte mám. Som v sračkách a cítim čisté zlo, ale semtam niečo dobré... raz by mohlo prísť... no a potom čo ak by som to necítila? Tak fajn, on na to.
No, teraz som k nemu prišla a spustila, slzy sa mi valili z očí a ktovie kde všade som mala sopeľ, nemohla som ani hovoriť. Ale stále... bola som tam. Nie mŕtva. Ale so snahou. S niečím. S prosbou o pomoc. Už nechcem cítiť, povedala som mu. Prosím, proste to vypnite. A bola som pripravená na sladkú apatiu, alebo žiaden účinok.
Toľkokrát sme predsa skúšali niečo, čo by malo pomôcť, ale nepomohlo.
Neviem ako, odrazu sa veci zmenili. Ráno som nemyslela na smrť. Ani poobede a večer. Bola som takmer šťastná. Svojím spôsobom. Smútok ma prestal paralyzovať. Tá vec vo mne zmizla. Zmenšila sa. Neovládala ma. Nebolo to ako z filmu so šťastným koncom, ktorý príde hneď po nejakom zvrate. Ale bolo to niečo. Dva kroky dopredu, po troch rokoch. Skúsila som si začať odpúšťať, ak počas dňa niečo nezvládnem. Tak dlho som bola stuhnutá, zakrpatená a nefunkčná. Ani keď človek preleží rok v kóme, nezačne o pár dní chodiť. Preto sa snažím neničiť sa za to výčitkami. A postupovať.
Nemyslím si, že to je klamstvo drogami. Mnoho názorov sa na to líši, ale pre mňa to je ako inzulín, ktorý musí vziať diabetik. Tie látky pre mňa prirodzene nie sú schopné sa vytvoriť. Potrebujem ich telu dať. Aby som mohla fungovať normálne. Tiež byť smutná, šťastná, mať niečo, čo ma bude baviť, zase. Nenechať sa ovládnuť tou vecou, nenechať ju vo mne rásť až tak, že ma prerastie. Neviem, čo bude o nejaký čas. Ale viem, že som vďačná za to, ako to je. A aj za to, ako to bolo. Vďaka tomu rozumiem mnohým veciam, ktorým by som bez toho nerozumela. Ako napríklad pochopenie. Neodsudzovanie.
Nestratila som sa ale našla som sa. Stále som skeptická a mám sklony k negativizmu a mám zlé dni. Pamätám si pocity, ktoré som zažila. Nestratila som schopnosť ich precítiť a snahu ich popísať. Ale dokážem žiť a je to ten najúžasnejší pocit, aký som mala, odkedy som si uvedomila, že som už polroka neprečítala žiadnu knihu a neskúsila napísať žiaden úbohý pokus o niečo. A to mi príde vzdialené desiatky rokov.
Nádeje a neistoty ma stále napĺňajú, striedajú sa, hlupane. A vlastne som chcela písať o tom. Ale nevedela som sa zastaviť a teraz je to pridlhé na niečo ďalšie. Aspoň ale viem, o čom budem písať najbližšie.


El