February 2015

Smútok

28. february 2015 at 0:57 | Eleanor
Nemalo by mi byť smutno. Tak prečo je? Prečo mnou preteká tento čistý, jemný no neničiaci smútok? Nie je to tak, že by ma chcel rozdrviť. Ale je smutný. Skrz naskrz. A mám pocit, že mi niečo chýba. A nemám to kde nájsť.
Možno, že zvládam všetko iné. Ale keď začnem hľadať, oslepnem. Ale možno je problém v tom, že nehľadám.
Neviem.
Chcem minulosť.
Akúkoľvek.
Všetko je lepšie než toto a nechcem už spoznávať budúcnosť a neveriť a naučiť sa veriť, lebo na to nemám silu. Nezaujíma ma to.

Dnes spadla kvapka na papier a on sa rozmočil a pokrčil. Je škaredý a v podstate nepoužiteľný, aj tak ho nie som schopná vyhodiť. Ale on zmizne a potom už nebudem mať na čo písať a ani čím písať.

Gzfpgrlad..

25. february 2015 at 21:29 | Eleanor
Prepadlo ma zúfalstvo. Pozrela som sa okolo seba a videla okno a hromadu pokrčeného oblečenia napáchnutého cigaretovým dymom a plno vecí na zemi. Pozrela som na strop a povšimla si, že sa trochu točí, asi tou únavou + všetkým + vínom. A proste som začala plakať. Ako chudera. Slabučká. Zničená. Bože, ako veľmi by som sa chcela pohnúť a niečo s tým urobiť. Alebo so sebou. Ale unavuje ma každý nádych. Preto teraz revem, lebo síce nemusím cítiť všetky tie veci, nemusím nad nimi myslieť a som slobodná. Ale nemám silu. Som úplná srajda.
Idem si spraviť espresso, lebo voči instantnej káve mám už asi odolnosť alebo čo. Asi sa to ani nemá volať káva právoplatne, ale fakt mi chutí. Možno keď vypijem nejaké dve automatky, pocítim prílev energie a niečo odpracem. Ak nie tak sa už vzdávam a poddám sa spánku. Čo ale inak nechcem, keďže... nemám vlastne dôvod. Keď som hore neškrípem zubami, ale keď sa zobudím, ešte poldňa ma bolí celý chrup. V spánku proste strašne škrípem zubami a neviem, ako tomu zabrániť.

Momentálne som sa zo všetkých síl sústredila na niečo, čo zase povedie nikam. Proste som sa utopila, ponorila strašne hlboko do bahna na dne a už dávno sa tým udusila, ale ešte skúšam dýchať viac. Ale hovorím si, že keby to viedlo niekam, všetko by sa dalo doporiadku. Ale je celkom možné, že si klamem. Ja už sa nepoznám a nikto ma už nepozná a som z toho trochu vystrašená a nie je mi to celkom jedno... ale zároveň mi každý pocit znepokojenia rýchlo odoznie a to je veľmi fajn.

Zábava

23. february 2015 at 10:50 | Eleanor
to fakt nie je. Čakám na to, kedy pocítim tú apatiu naplno, vraj to môže trvať ešte týždeň a tak čakám a rvem do seba xanax a kávu (aby som nezaspala ale bola otupelá). Najlepšie je však aj tak ešte vypiť aspoň niečo na dobrú náladu. A ísť spať.
Je to zaujímavé. Celé veľmi zaujímavé. Ale súčasne ma to nezaujíma a nechcem tu byť, je mi zle a hovorím si, že niečo zjesť predsa musím, keď som hladná, lenže potom začnem jesť a jediné čo chcem, je vracať.
Mám presne 4 dni (možno 5?) na podanie prihlášky na VŠ. Zase. Bolo by fakt na pejču keby som to zmeškala, lebo jediné čo som schopná robiť je válať sa v posteli, plaziť sa na záchod a robiť si kávu. Ale pravdou ostáva, že stále neviem, čo mám priložiť ako prílohy. Trebárs by som mohla otvoriť stránku mojej školy a zistiť to. Ale nechce sa mi. A keď si predstavím ten pojebaný systém, ktorý asi vymyslel nejaký NASA vedec, ktorému to dávalo zmysel chce sa mi zase grcať (chce sa mi celý čas, možno to nie je z ten predstavy).
A načo zase vôbec škola? Čo mi to dá? Päť rokov nových možností? Nezaujíma ma to. Ne-za-ují-ma. Nové naplno precítené duchovné poznanie sa zakladá na tom, že jedného dňa umriem, možno skoro, preto sa so všetkými lúčim, keď som s nimi ale nerozumejú, a to je dobre, lebo možno by sa trápili no a možno by sa mi pokúsili povedať pozitívne veci, no možno neskôr ale umriem a aj tak toto celé nebude mať zmysel.
A tie dobré veci čo ma určite niekde čakajú? Nezaujímajú ma. Sú mi u prdele a keď si predstavím celý ten čas, počas ktorého sa deje je mi jedno čo, je mi - zase - zle.
Teraz by som vlastne aj tak vôbec nemala písať túto pičovinu. Mala by som ísť na úrad práce zaniesť potvrdenia o hľadaní práce, ktorú nehľadám. Keby mi včera matka nepripomenula, aký je dátum, nešla by som na úrad a opäť by som si platila stovky eur poisťovni za poistenie, ktoré aj tak neviem načo mám, ale hádam, že keby šlo do tuhého nemala by som asi na operáciu holennej kosti alebo čo. No tak som včera poslala do nejakých dvoch firiem suché slová nasledované "v prílohe zasielam životopis". Dúfam, že to tej žene na úrade bude stačiť. Nestanovila presný deň, kedy si mám počas februára hľadať prácu. Zhodou okolností to bolo skoro ráno v deň môjho termínu. A čo.
Čo sa vlastne práce týka, zábavná to vec. Už som tam zase mala byť skoro dve hodiny. Bože môj. Veď ja ani neviem, či sa tam dnes dostanem. Ísť na úrad a ísť do práce a fyzicky tam byť prítomná a celý čas bojovať s hladom a nutkaním vracať je celkom náročné. Aspoň pre mňa.
Do piče so všetkým, chcem proste ostať doma. Aspoň dnes. Aspoň dnes.

All I needed was a call

17. february 2015 at 19:35 | Eleanor
or a friend, actually.
Ťažko sa popisuje tento pocit, pritom ho zažilo už milióndvestotisíc ľudí. Ale potrebujem priateľa. Dušu. Niekoho, kto ma objíme a budeme spolu mlčať a nebude to divné, nemusí to byť nijaké. Potrebujem pokoj v duši. Potrebujem oveľa viac lieku ako mi bolo dané, viac čohosi, hocičoho. Dôkazu, že žijem. Alebo tmu v miestach, ktoré horia jasným svetlom. Pália.
Nemám už žiaden strach. Všetko zmizlo. Nemám nádej. Nemám nič. Len ten sen, túžbu, chcem aby bol niekto fyzicky pri mne. Nemusí sa so mnou rozprávať. Len existovať v dosažiteľnej blízkosti.

Nikto taký nepríde. Nie teraz. Keď ho potrebujem viac ako za celý ten čas. Skúsila som chytať dym spomienok, ale neuvedomila som si, že to len ja žijem v minulosti. Som hlúpa. Som naivná a som úbohá. Som ranená.

Aké nezvyklé pocity, pritom tak iné. Bola to iná láska. Z mojich dní sa dá spraviť koláž, každý okamih mám zaznačený, hoci zamotaný v zmätku a neistom zúfalstve. Teraz sa z toho smejem. Nepoznala som ešte tento typ zúfalstva. Oproti tomu to bol kamienok v porovnaní s menhirom.

Ale whatever.

Smiech

16. february 2015 at 7:45 | Eleanor
Prehryznete každú sračku. Každú neistotu, každú slzu, každý pocit zúfalstva, každú sebenenávisť a pocit, že nie ste dosť v poriadku na to, aby vás ten človek miloval alebo aspoň mal rád. Všetci vám dávajú skvelé rady, ktoré ste si sami povedali tak tisíckrát denne, len na to, aby ste zase cítili, ako sa tým nemôžete riadiť. Posadnutosť, láska, nie je to fuk? Jediné, čo cítite, je to. Tá vec. Každý deň a každú minútu dňa. A vravíte si dosť, nemôžem, lebo sa o mňa nezaujíma, nie nie nie, ale máte nádej, možno sa raz začne, raz to možno pochopí. A chcete skončiť a potom si spomeniete na tisíc črepov spomienok s ním a jediné čo stále cítite, je láska, lebo odkedy ho poznáte, je to podivná láska.

A potom koniec.

Nemôžem povedať, že by som to nečakala. Ale nie teraz, nie týmto spôsobom. Nikdy som si nemyslela, že by ma tiež mohol mať rád. Ale povedal, že má, a nič za to nečakal. Lenže tak, ako to začalo, to aj skončilo. A koniec, ten tam bol hneď po začiatku, to len my sme to naťahovali. Ale napriek tomu som čakala. Prebíjala sa každý deň mojou depresiou, úzkosťou, túžbami aké normálny človek nemá a do toho som sa ho snažila milovať a byť trpezlivá a zvládať to, že môj dôvod na pokračovanie sa stal dôvodom na sebeubližovanie. Dôvodom na koniec.
Nevedel o ničom. Nikdy nič vedieť nebude. Jednak by tomu nerozumel, jednak by mu to bolo jedno. Ale odzačiatku som ho prosila aby ostal. Aby neodchádzal. Aby robil čokoveľvek, len bol so mnou.
On si to vyložil svojsky a tak nerobil nič a ani nebol so mnou.

Veci sa zmenili. Bum bum bum. Taktiež nemôžem povedať, že som toto všetko nepredpokladala. Ale predpokladala. Len som stále dúfala aj so zlomeným srdcom. On sa nezaujímal. Isteže nie. Možno bola chyba, dovoliť si spomenúť na to najkrajšie, čo som zažila. Kedysi. S niekým iným. S jeho najlepším priateľom. Ale slová sú slová. Fajn, tak alkohol plus citová nalomenosť toho urobili dosť, ale nebol to dôvod, len symptóm. A potom, napriek tomu, ako si ma celý večer nevšímal, ako na mňa proste jebal, bol stále s ňou a mňa pálili oči a vôbec všetko, pretože s ňou sa baviť dokáže a so mnou ani za nič, som sa zrútila. Emočne, ako inak, jednoducho som si predstavila "čo ak mu na mne trochu záleží a toto ho zraní?" no a tak som odišla. Čo sa dá robiť. Pobozkali sme sa. Big deal.

O pár hodín bol skutočne nahnevaný, kým som ho presvedčila aby ma počúval, začalo aj svitať. Ale presvedčila som ho. A povedala som mu to, čo za dva mesiace nikdy. Že ho milujem, že mi chýba, keď s ním nie som. Že o ňom nič neviem. Ako vôbec mám vedieť, či ma má rád? Ako to mám vedieť? Nikto normálny by to z jeho správania nevyčítal. Nikto.
A on na to že samozrejme, a toto vyriešime, a typicky sme boli spolu a typicky sa rozlúčili a všetko bolo fajn.

Tak potom prečo? Prečo? Prečo si tam bol s ňou a prečo si bol taký ku mne a prečo si mi vyhodil na oči to, čo sme uzavreli týždeň predtým, akoby to celé bola moja chyba, prečo mi to robíš, prečo ma necháš takto sa cítiť, prečo si proste nepriznáš, že si sa mýlil a nikdy si ma nemal rád a že ona je pre teba lepšia a to je jasné, že to tak je, preboha aspoň si to priznaj.

Nevládzem.

Končím, povedal. Je mi to všetko jedno, povedal.

Mal ma vôbec rád? Nemal. To je to jediné, čo od neho ešte potrebujem počuť. Pretože ak by ma mal rád, nebolo by to jedno. Ale on na toto asi čakal. Na príležitosť ku koncu niečoho, čo nikdy nezačalo. A ja a moje pocity môžme ísť doprdele, on už viac nie je ani mojím známym, nie je mi nič, lebo priatelia sme nikdy neboli.

Možno keby som všetko začala riešiť hneď, keď to možno očakával. A nemlčala, lebo som ho nechcela desiť a do ničoho nútiť. Isteže človek, ktorý nevie na čom je dva mesiace, vybuchne. Ja len vlastne ničomu nerozumiem. Tomu, že som mu po týždňoch povedala, že ho milujem. Tomu, že sa tváril, že chápe, prečo ma to ničí. Tomu, ako sme boli úplne v pohode. Normálni. Že som sa ešte pred týždňom budila šťastná. Príde tento deň a všetko je preč. Mám problém si priznať, že ma už nemá rád, ale ešte väčší si priznať, že ma nikdy rád nemal.

A bol môj život. Za posledný rok si spomeniem na hocičo a on je tam, v mojej hlave. Je to zasrane ťažké, dnes vstať. Obliecť sa. Ísť do práce. K doktorovi, priznať si, že sama na toto už nestačím, opäť. Ignorovať pocit na vracanie. Ignorovať hlasy v mojej hlave. Ignorovať tú dieru, ktorú nemám ani tak v hrudi, ako v chrbte (pocitovo). Ignorovať spomienky na to, ako to vraví. Na jeho ignorujúci oduševnelý výraz a mňa ako opakujem "prosím" ale očividne, prosiť nepomáha, nestačí, netreba, nič. Celé mesiace som prosila a on si možno myslel, že mi niečo dáva, ale nikdy mi nedal nič, než bolesť. Ale za tie omrvinky šťastia som nemohla byť celistvejšia. Dokonca sa mi aj tvoril serotonín, how great is that? A teraz som na zemi. Ako nikdy predtým. A neviem prestať písať o tom, ako sa cítim. A neviem, kam sa pohnúť. A čo robiť. Neodišiel len on, odtrhol mesiace môjho života, mojich priateľov, moje zvyky a ja nenávidím zmeny a on všetko rozbil a do toho ticho kričal, že to je moja chyba...

Som zvedavá na ten deň, kedy sa budem cítiť lepšie a poviem si, malo to takto byť. Ak príde. Som dosť skeptická.

Emočná logika

12. february 2015 at 16:46 | Eleanor
Môže vám na niekom záležať bez toho, aby ste ho milovali. Nemôže vám však nezáležať na človeku, ak ho milujete.
Pred pár dňami som sa, ako vždy, hlboko zamýšľala nad vlastnou existenciou a odrazu som dospela k tomuto poznaniu. Jednoduché, vysvetľujúce všetko.
Nuž, cítim sa ako dosť veľký falus, takpovediac. Celé roky mám plné ústa toho, aká chcem byť cenená, pre niekoho dôležitá, blablabla. V istú chvíľu som mala dokonca pocit, že poznám vlastnú hodnotu (bola to lož). Potom sa pripútam k fiktívnej predstave života, ktorý kdesi - možno - raz - nikdy môžem mať a mohol by byť úžasný. Jediné, čo sa mi však deje, je šikanovačné nič. Plné emočného mlčania, pretože keď sa nad tým jeden tak zamyslí, niet o čom rozprávať. Keby som sa kúpala vo vriacej vode a opakovala, že je príjemne chladivá, bola by? Mohli by snáď slová samé o sebe zmeniť moje vnímanie vody? Nie.
A presne pre takéto úvahy sa cítim ako falus.

...nie

5. february 2015 at 17:59 | Eleanor
"Niekedy stačí celkom málo, aby sa človek zničil, nemyslíš?"
Civel pred seba, v ruke držal pohár, nedal najavo, že ma počuje. Usmiala som sa a naplo ma na vracanie. Pošúchala som si oči a potichu som vzdychla. Za nami hrala hudba. Nevnímala som tóny, bol to len veľmi koncentrovaný bzukot, ktorý ma znervózňoval.
"A predstav si, keď toho je viac, ako málo," pokračovala som a pritom som sa cítila ako retardovaná postava v nejakom filme. Klišé. Každopádne sa nezdalo, že by si niečo predstavoval. Odpil si z pohára, na malú sekundu sa zdalo, že sa na mňa pozrie. Nepozrel. Vytiahol si vreckovku a vysmrkal sa.
"Bože, dobre, nechceš sa o tom baviť. Vnímať by si ma ale aspoň mohol, nie?"
Schmatla som svoj pohár a vypila ho. Ten vedľa neho tiež. Posledným hltom som sa skoro udusila, ale aspoň si to nevšimol, pretože príliš sústredene sledoval povrch stola.
"Čo mám robiť?" vyhúkla som, v hlase sa mi odrážala podráždenosť a zúfalstvo, no zanikli v tom bzukote okolo nás. Zase sa napil. Cítila som, ako sa slzy tlačia cez viečka, ktoré som preventívne pevne zavrela. V tepnách mi silno pulzovala krv a v hrdle som pocítila žlč. Tiež som sa napila, lebo pohár predomnou niekto dolial. Vlastne som odrazu pochybovala, že som ho vôbec dopila.
"Ako chceš," zamrmlala som mu do ucha. Cestou ku dverám som bojovala s nutkaním vracať, ktoré bolo stále silnejšie. Vyšla som von a chcela za sebou zavrieť, keď som na neho ešte raz pozrela. Jeho oči sa na krátku chvíľu stretli s mojimi a dvere sa zavreli.

Stále dokola

3. february 2015 at 9:43 | Eleanor
Stále dokola tie isté sračky. Je to vôbec možné? Deja vu sem a deja vu tam, som hlúpa naivná sprostaňa, ktorá netuší, čo je láska. Isteže, snívam o nej odkedy som sa naučila čítať, ale keď príde na realitu, mýlim sa. Vrhám sa do každého náznaku citu, aký príde. (Stále, očividne sa nemením.)
Zabáram sa v tom až po riť, čo po riť, to bahno mám už pod krkom.
Prečo až po takom čase som schopná rozpoznať čo je len túžba a čo je láska? Dobrá blbosť. Tá moja. Čo to s emóciami a telom robí chémia, ktorá človeka presviedča, že je zamilovaný, aj keď nie je? Keď má chuť ten vzťah, alebo čo to vlastne je, hodiť o zem ako tanier a rozbiť ho. Len hneď na to skočiť na tie črepy bosý a potom ich všetky pozbierať, lebo to skrátka nejde.
Som plná hnevu, zúfalstva, vytriezvenia z ilúzií a napriek tomu jediné, čo na konci myšlienok robím, je určitý spôsob dúfania v správny koniec. Ale sama vidím, že ten nemá zmysel. Je to príliš. Už by som nedokázala byť šťastná (možno dokázala, ale bolo by to ťažké, vytiahnuť ma, keď som v tom celom tak zaborená) s ním. Čokoľvek sa stane, cítim, že ma to zraní.
Ale vysajem z rany jed, zmiznem, prejde to. (Haha, leda, že by nie?)

Napriek všetkému stále dúfam. Opäť raz sa pýtam sama seba, ako môžem byť pesimista a negativista a pritom mať stále nádej? Nie tú naivnú. Ale tú nepotlačiteľnú, tichú, trochu ubolenú, ktorá vie, že je nadbytočná, ale nedokáže zmiznúť.
Som fakt na smiech.