July 2014

roky - roky...

6. july 2014 at 15:43 | Eleanor
Veľmi rada by som sem zase niečo napísala. Ale neviem čo. Zvláštne. Kedysi mi v hlave vírilo asi o tisíc myšlienok menej, no vedela som ich zapísať. Alebo aspoň pseudozapísať. Teraz ich mám okolo osemtisícstodvadsaťpäť. Mám ich veľa a snažím sa, ale napriek tomu ich neviem vyjadiť tak, ako chcem. Respektíve, vôbec. Ak niekedy niečo vydolujem sama zo seba, nedáva to zmysel, protirečím si, skáčem od témy k téme. To sa mi predtým nestávalo. Nikdy.
Najradšej by som všetko, čo som doteraz napísala, zmazala. Ale to by bola škoda, keďže po dvoch rokoch niečo píšem. Niečo, čo neukladám v zložke "dokumenty" a nepíšem to v notepade a neobsahuje to strašne zlé sračky o mojich pocitoch. Obrovský úspech.
Okrem môjho mindfucku z toho, ako ubieha čas, ako sa mi mení mozog, ako sa menia ľudia a vôbec, ako sa mení VŠETKO, sa pri pohľade na posledný článok desím toho, kým som (bola a kým som teraz). Zvláštne, ako si človek uvedomí, že niečo nie je v poriadku, keď už je neskoršie, než tak akurát. Zvláštne, koľko človeku trvá, kým sa zmieri sám so sebou a prizná si určité veci. Za ktoré nemôže. Ktokoľvek tvrdí opak, tvrdí zle. Zvláštne tiež je, ako je človek sám sebe najväčším nepriateľom. Naše tiché a bláznivé hlasy v hlave, presviedčajúce nás o všetkom, čo sa snažíme poprieť. Výsmech našim pocitom, ktorý pochádza z racionálna a nedá sa umlčať. Odporný pocit neschopnosti, ktorý vyúsťuje v ešte väčšiu neschopnosť. To všetko zosilnené, zmixované - a teraz tralala, vyrovnaj sa so sebou, ty nemožné dievčisko.
Tento blog mi najviac zo všetkých vecí okolo ukazuje, kedy sa veci vo mne zastavili. V podstate vždy, keď som o sebe pochybovala, som sa pozrela na mladšiu seba, jej myšlienky, jej túžby a schopnosti a presvedčila sa, že môžem byť zase ona, len v určitej upgrade verzii. Teda trochu emočne rozvláčnejšia, ale súčasne inteligentnejšia. Emočne. Nie, žeby sa zo mňa stával nejaký bezchybný vyspelý génius. A vlastným chybám sa, pochopiteľne, predísť nedá, robíme ich celý život a ktovie? Ak existuje reikarnácia, asi aj po smrti.
Nebudem sa tváriť, že sa cítim lepšie, cítim sa rovnako ako vždy. Ani sa nesnažím sama seba presvedčiť, že všetko bude dobré a že tomu verím, dobrá sračka. Ale môžem povedať, že je veľmi uspokojivo-upokojujúco-krásne sem zase niečo napísať. Taká príjemná nostalgia.
V podstate som šťastnejšia ako vtedy. Vtedy som bola zmätená, nechápavá a zúfalá a tak. Teraz som síce tiež, ale v inom smere. A v konečnom dôsledku je toto poznanie fajn.



kapor Eleanor