July 2012

Agfdshbfz, lebo mi nič originálne nenapadá, a dojemný príbeh zápasu zla a dobra na festivale

31. july 2012 at 3:39 | Eleanor
Uvedomila som si, ako dlho som sem nič nenapísala a nepridala. Síce sa takmer nič nezmenilo, no i tak mám nutkavú potrebu vás informovať o tom, čo... čo sa momentálne deje? Čo je nové? Veď sa vlastne nedeje nič. Nada. Nula. Uviazla som na mŕtvom bode, v život ubíjajúcom stereotype, ktorý sa líši od obyčajných stereotypov tým, že sa moja situácia zhoršuje (čo vlastne znamená, že to nie je stereotyp, ale je príliš ne/skorá hodina na to, aby všetko, čo píšem, dávalo zmysel...)

Moje leto je zatiaľ prijateľné. Absolvovala som niekoľko festivalov, našla som si náhodných, krátkodobých tanečných partnerov na tancovanie počas jazzového koncertu, spala skrehnutá na kosť v spadnutom stane, nedobrovoľne som sa vyváľala v bahne, tancovala po 34 hodinách bez spánku na diskotéke ako drak (nemala som v sebe žiadne iné látky než tie, ktoré vznikajú z nedostatku spánku v kombinácií s adrenalínom, ktorý sa vám do žíl nahrnie keď idete bez držania na prudkom kolotoči). Nechala som si prehovoriť do duše človekom, ktorého som videla prvý krát v živote, tvárila som sa, že som batman a bojovala som na život a na smrť s týpkami zabalenými v stanoch mávajúcimi kolíkmi od stanu a kričiacimi "AVADA KEDAVRA". (Celý náš súboj batmanočarodejnice so smrťožrútmi je opísaný na konci článku v minipoviedke)
Takže leto a jeho priebeh sú celkom v pohode, nesťažujem si. Len pár vecí nie je tak, ako by som si želala...

O strate najlepšieho priateľstva v dejinách môjho života sa vypisovať nejdem, lebo k tomu ani nemám veľmi čo dodať. Asi si nikdy naplno neuvedomím pravdu, ktorou je fakt, že ja a A. sme nenávratne rozdelené, naše kamarátstvo je preč a ja budem rada, ak spolu raz za rok po skončení školy pôjdeme na kávu a cigaretku (a tým druhým si nie som tak celkom istá, lebo nepoznám jej momentálny postoj k tomuto zlozvyku). Keby sme aspoň mali dôvod na tento stav. Keby jedna druhej prebrala jej lásku (akoby nejaká z nás mala vzťah. Hohó, no to určite...) alebo by o nej rozšírila, že má herpes simplex, možno by som to chápala. Ale tomu, čo sa stalo nechápem - náš vzťah proste vychradol, poklesol, zmizol, zľadovel. Skrátka je to preč, tak to vraj v živote chodí a opäť som vďaka týmto pocitom a skúsenosti o niečo vyspelejšia (respektíve si to môžem navrávať, aby som sa necítila ako chudák).

Za posledné mesiace som si prežila okamihy s ním (nazvem ho N., - presne ten človek, o ktorom nárazovo depresívne píšem od minulého leta) ako na hojdačke. V priebehu 7 dní ma pobozkal (ak sa to dá bozkom nazvať, ale vhodnejší výraz sa mi pre to hľadať nechce) usvedčil zo zrady, vynadal mi a zaprisahal sa, že spolu budeme vychádzať jedine ak budem pred ním mlčať naveky vekov. Ako šiel čas, poslal ma skočiť z výškovej budovy bez padáka a lana, opäť mi vynadal, a o pár dní na to mi zase prisahal, že to tak vlastne nemyslel. Vraj má pocit, že ho stále len urážam a že ho nemám rada a vraj by chcel vedieť, prečo.
Nemám ho rada asi preto, že trpím akousi mentálnou poruchou, ktorá ma núti milovať ho. A on zatiaľ pravdepodobne trpí rozdvojením osobnosti a odmieta priznať, že sa správa ako hlúpe decko (hoci ja mám čo hovoriť, keďže sme v tomto navlas rovnakí) Mala by som sa koncom školského roka senzačne, keby som nepostrehla veľkú zmenu v jeho správaní. Prestal sa oddávať alkoholickým radovánkam, a začal chodiť von s milým dievčaťom, nazvem ju B.

Je to dievča, s ktorým som začiatkom apríla bola na prechádzke (cca vtedy keď môj pseudovzťah s N. bol na veľmi dobrej úrovni. Neurážali sme sa, viedli sme dlhé, intelektuálne rozhovory počas ktorých sme nevnímali okolie, a všeobecne som sa cítila veľmi povznesene...) kde som sa dozvedela o ich spoločnej minulosti, kedy k nemu cítila to isté, čo ja, ale oficiálne boli kamaráti, lebo on miloval niekoho iného. Tak nejak mi vtedy bolo jasné, že ak sa vráti do jej života, bude to inak, a on už nebude milovať niekoho iného (nemala som na tento pocit logické odvôvodnenie, a ani som nežiarlila... ako správny mentál si rada nahováram, že mám šiesty zmysel, ktorý dokáže vytušiť jeho pocity ku všetkým, okrem mňa).
No a každopádne spolu teraz trávia veľa času, a je pre mňa len otázkou času, kedy sa dajú dokopy (alebo si priznajú, že sa už dokopy dali?). Možno by som mala skúsiť zabojovať, kým ešte nič nie je isté. Ale pri človeku, ktorý mi na vetu "Milujem ťa." povie "Si evidentne strašne pripitá a robíš si srandu..." je to trochu ťažké (možno som aj bola pripitá, ale nevraví sa o takých ľuďoch, že sú úprimní?!).
Zamýšľala som sa nad možnosťou, že nechce počuť pravdu, aby ma nemusel odmietnuť, že proste nechce to, čo cítim. Ale pravdepodobnejšie je, že naozaj verí tomu, že on by pre mňa nikdy nič neznamenal. Čo je trochu smutné, keďže pre mňa znamená až príliš.
Eleanor

Príbeh Batmanky: život alebo smrť? Umriem ako hrdina, kapitola prvá a jediná
(Hodí sa mi to k tomu, ale nenástojím na tom, aby ste si to pustili, dojímavé to je tak či tak.)
Nespala niekoľko dlhých hodín, počas ktorých vydala maximum na koncertoch. Tancovala, smiala sa, pobiehala pod vodným delom, skrátka, užívala si leto a festival. Okolo jednej ráno na seba hodila jej obľúbený čierny sveter, keďže trochu popršalo a ochladilo sa. S jej vernými priateľmi sa vybrali na prechádzku po runwayi letiska, počas ktorej jej došlo, čo musí spraviť. Pevne rukami zovrela cípy rozopnutého svetru, roztiahla ich a rozbehla sa do diaľav. Svetlá, ktoré na ňu svietili na zemi vytvárali zaujímavý tieň, ktorý prezrádzal jej životné poslanie. Vyzerala ako Batman. Behala hore, dolu a mnohí si kládli otázku, či má vypité, alebo je zdrogovaná. Ale ani jedno nebolo správnou odpoveďou. Jej život sa len práve naplnil. Stalo sa čosi, na čo niektorí ľudia čakajú celý život. (V skutočnosti bola len veľmi unavená, ale aby som neodďaľovala stret so smrťožrútmi...) Vyrazila ku kontajneru pevne rozhodnutá použiť ho ako Batmobil, keď tu zrazu zočila dvoch podivne vyzerajúcich mužov. Nevyzerali ako obyčajní muklovia, ktorých bolo na festivale neúrekom. Boli odetí do plášťov zo stanov a v ruke držali kolíky, ktoré slúžili na udržanie stanovej konštrukcie. Batmanke sa to nepozdávalo, o stotiny sekundy neskôr zistila prečo. Obaja k nej priskočili, mávali kolíkmi a kričali AVADA KEDAVRA!
Na okamih zamrela. V hlave jej preletel celý jej život človeka, i pár minút Batmanky. Uvedomila si, že spravila zásadnú chybu, nevšimla si, že sa za excentrických muklov iba vydávajú, aby mohli odstrániť ľudského hrdinu. Ju. Vyhla sa smrtiacim zaklínadlám a zareagovala tým jediným, čo jej v chvíli ohrozenia života napadlo.
"WINGARDIUM LEVIOSA! PETRIFIKUS TOTALUS! NEHÝB SA!"
"CRUCIO!"
Mala na mále a cítila, že viacerým zaklínadlám sa už nevyhne. Aj oni sa veľmi šikovne uhýbali pred jej kliatbami, hoci spustila intenzívnu paľbu. Po niekoľkých sekundách napätého boja z plných pľúc zvolala SECTUMSEMPRA, rozprestrela svoje krídla a rýchlo sa rozbehla preč.
Muklovia si našťastie nič v tú noc nevšimli. Iba akýsi pošuci, čo sa hrajú na Harryho Pottera, mysleli si. Ale ja, a teraz už aj vy viete, ako to bolo. Bol to zápas dvoch smrťožrútov a Batmanočarodejnice, zápas, v ktorom sa rozhodlo o osude ľudstva.