April 2012

Na rukách mám zaschnutú farbu a v mozgu vyschnutú miazgu.

16. april 2012 at 21:54 | Eleanor |  Jednorázovky
...alebo čo to vlastne v mozgu je.

"Ako sa cítiš?"
Hľadela som psychologičke do očí a pocity, ktoré som mala ešte v sekunde vyslovenia otázky, zmizli. Vnútro na pár okamihov stíchlo a potom som si spomenula na všetko. A rozpútalo sa peklo. Čosi vo mne vrieskalo a nútilo ma zvracať, druhá časť chcela len plakať, tretia ujsť a štvrtá sa smiala. A ja som sa zasmiala s ňou.
"Skvele... vážne, skvele..." stačila som povedať, a z očí sa mi vyvalili slzy, ktorých prúd som nebola schopná zastaviť. Cítim sa zle. Jedným slovom. Pochopila to, alebo si myslí, že som sa zbláznila? Opäť som prepukla v smiech. Pripadala som si hystericky, ale zároveň som cítila, že sa viac nedokážem pretvarovať.
"Nikdy mi nebolo lepšie. V posledných dňoch som na smrť myslela častejšie, než na spánok. Mnoho nocí som prebdela, lebo som nedokázala spať. Keď si líham, nebojím sa, že nevstanem. Túžim len po dlhom a trvalom oddychu. Už tu nechcem byť."
Len na mňa trochu znepokojene hľadela. Podala mi vreckovku a vyzvala ma, aby som jej viac povedala o mojich pocitoch. Ale čo som jej mala vravieť?
"Cítim prázdnotu, ktorá ma vypĺňa všade. Nie je jediné miesto, kam by nesiahla. A ak sa snažím necítiť ju, cítim bolesť. Je to akoby prázdnota bol plyn, a moja snaha iskra. A bolesť ma páli. A číha na mňa všade. V autobuse, doma, pri priateľoch. A už viac necítim, že to zvládam. Dokážem sa smiať, ale je to, akoby som mala na tvári masku. Dokážem sa tešiť, ale len ak si to prísne prikážem. A ani vtedy necítim skutočnú radosť, len akýsi tieň toho, čo som cítila kedysi veľmi dávno. Necítim šťastie, lebo nemám dôvod. Niekedy ani nie som schopná plakať. Niekedy to na mňa príde len tak. A neviem, čo ďalej. Komu to môžem povedať a odľahčiť sa? Nikomu. Mysleli by si, že som blázon. Ráno nechcem vstať, lebo to sotva dokážem. Stojí ma veľa námahy obliecť sa a každý deň začať žiť. Pretože sa necítim živá, ale mŕtva - no i napriek tomu cítim bolesť."
Len prikyvovala a potom ticho navrhla možnosť liekov. A psychiatra.
A pochopila som, zo slov, čo nasledovali, že asi netrpím ľahkou depresiou. A že to bude stáť viac času, než ja mám. Času, ktorý vystačí akurát na to, aby som ľuďom hovorila že idem do poradne. To mám ľuďom vravieť, že chodím k psychiatrovi? Mám im ukázať, že svet ma zničil? Že som až tak slabá, ako si myslia?
Nikdy.

Oproti mne sedí psychologička a pýta sa, ako sa cítim. Precitnem z letargie a donútim myseľ sústrediť sa na realitu.
"Mám sa v pohode," odpovedám a cítim prázdnotu, ktorá sa vo mne hýbe ako vzduch. "Tak to je dobre," vraví mi ona na to.
Veľmi dobre, myslím si.

Nie som duševne chorá a tento článok si berte ako chcete. Hoci asi žiadna z prijateľných teórií nevysvetlí, prečo som celá od vodoviek a na stole mám šesť papierov na ktorých nie je nič konkrétne. Len desiatky farieb. Potrebovala som farby... svet mi príde fádny. A bolo to zábavné. Celkovo mám teraz tvorivú náladu. Ako sami vyššie vidíte :D