January 2012

Spoveď

6. january 2012 at 22:39 | Eleanor |  Jednorázovky
V studenom vetre kráčam stále dopredu. Ani neviem, kam. Míňam prázdne ulice, sivé chumáče samoty na chodníkoch, mrazia až do kostí, neviem sa ubrániť. Pocity ničoty vypĺňajú hruď, miesto kyslíku sa dusím dymom, lapám po dychu a celkom zbytočne. Prechádzam úzkou cestičkou pomedzi dierami, len pokĺznutie a topila by som sa v bezodnej prázdnote. Všetky myšlienky i slová znejú ako klišé, dávno objavené princípy ľudského života a fungovania. Láska, ktorá ma kedysi sprevádzala ma opustila skôr, než som sa jej nabažila, ani čo by mi od úst odtrhli pohár s vodou či chlieb.
Kdesi hlboko cítim žiaľ, nedokážem sa ho zbaviť, čokoľvek robím, zarýva mi nechty dovnútra, driape a slzy ako miazga napĺňajú oči, ktorými pozorujem bezfarebný svet. Kúsky nádeje postupne vybledli, slnko nehreje ako za dní radostného pokoja. Moja najväčšia chyba vždy spočívala v neovládnutí nádejí a citov, hoci som sa naučila, že potom budem ranená. Nemôžem sa poučiť, keď raz cítim závan farieb a šťastia, nedokážem ostať v šedom obklopení. Teraz sa však stáva mojím domovom.
Cítim chlad pod nehtami, idem si ľahnúť a spať, možno na okamih počas snov uverím, že je všetko ako má byť a keď precitnem, sklamane sa zťažka nadýchnem a pustím sa žiť život, ktorý akoby stál na mieste.