November 2011

Milujem svoj masochizmus.

20. november 2011 at 15:17 | Eleanor |  Zaujímavosti
Zaujímalo by ma, prečo mám tendenciu vyberať si len tých, ktorí ma určite nechcú/správajú sa ku mne ako k handre/nevedia, čo chcú. Asi to je vo mne hlboko zakorenené. Považujem za príliš jednoduché vybrať si niekoho, u koho mám jednoznačnú šancu na to, aby bol môj cit opätovaný. Príliš obyčajné vôbec sa netrápiť pre lásku. Asi ma kdesi vovnútri teší to, ako plačem, ako počúvam retardované pesničky z ktorých mám hlavu ako balón, ako sa prechádzam mestom sama a bez života a nádeje na lepšiu budúcnosť. Cítim sa ako vo filmoch a to je pre mňa asi dôležitejšie, než samotný akt spokojnosti a šťastia. Pravdepodobne to bude takto, lebo inak si neviem svoje výbery za posledné tri roky vysvetliť.
Hlúpe, ako žijem každý deň s myšlienkami na neho.
Čo je vôbec zač? Sme si tak podobní, nikdy som sa pri nikom tak necítila, atď atď, ale je jedna vec v ktorej sa líšime. Z nás dvoch, som len ja nedokázala ovládnuť v sebe tú nepotrebnú a hlúpu chemickofyzickocitovú reakciu. Nikto o mne toľko nevie bez toho, aby som sama nerozprávala, a nikdy som k sebe niekoho nepustila až tak blízko. Dostal sa mi pod kožu a do mysle a ja neviem, čo ďalej.
Nemôže ma bozkávať a potom odo mňa utekať. Nemôže ma objímať a potom nenapísať ani trápne "prišla si domov v poriadku?"
Nemôže ma chcieť a pritom nechcieť, lebo takto to nefunguje. Mimochodom, nie je to nejaký zvodca, alebo ako to nazvať. Okrem mňa nikoho iného nemá. (Myslím, čo sa týchto vecí týka. Isteže má priateľov a rodinu. Nie je to opustený pes z útulku.)
A ja čakám, hoci je to tak zbytočné, takí, ako on sa len tak nezmenia - no moje city je ešte ťažšie zmeniť. Takže čo teraz? Budem masochistická. Budem si vychutnávať dni plné beznádeje, kým znovu nepríde chvíľa, keď budeme spolu, kedy budem umierať šťastím a potom to pominie a ja strávim ďalšie týždne milovaním ho, celkom zbytočne(?).
Som presvedčená, že láska je aj tak len chémia, ktorá nabudí istú časť mozgu a potom... to ľudia nazývajú city. Škoda len, že je to tak silné.
Ak máte pocit, že toto je depresívny článok, ste na omyle. Cítim sa skvele, mala som chuť niečo napísať a práve počúvam Florence and The Machine, a pri tejto hudbe sa proste nedá depresívnieť. Keď si o mesiac prečítam tento článok, dúfam, že sa zasmejem a už dávno budem... s ním. Pretože čo ma na tejto veci najviac popudzuje je to, že mu nie som ľahostajná. Takže sa ani nemôžem plnohodnotne skľúčene trápiť niekde v posteli a prežierať sa čokoládou (isteže to robím, ale keby to bolo plnohodnotné, viac si to vychutnám).
Eleanor
PS: Vážne nechápem, ako som mohla pribrať dve kilá za posledné dva mesiace. Cítim sa ako vyvrheľ spoločnosti. Ale stále to nevnímam ako dôvod, prečo začať športovať. Alebo cvičiť. Síce som chcela chodiť do fitka, ale nikto nemal záujem chodiť tam so mnou, a ja sa tam nebudem potiť sama pred neznámymi ľudmi. To už radšej tú čokoládu.

Zamilovaná.

6. november 2011 at 1:11 | Eleanor |  Denník
Sakra.
Píšem článok asi na ôsmy pokus.
Ale to, čo cítim sa proste nedá zhrnúť slovami.
Milujem ho, och áno, viac než seba a chcem aby bol šťastný.
A on si nie je istý, čo cítim, a ja si nie som istá, čo cíti on, ale myslím, že obaja vieme, ako nás to k sebe ťahá. Nikdy som pri nikom nemala pocit istoty a pokoja. Jednoducho, nikto mi nedal od začiatku ten pocit, že môžem povedať to, čo chcem, hoci to vyznie čudne. On áno, lebo mi chápe. On nikdy nezažil, žeby niekomu záležalo na ňom, spôsobom, akým na ňom záleží mne.
Pre toto a ďalších 154814 vecí sme si proste súdení, ja to cítim a viem a nevyhovorí mi to nikto.
Realita však okrem mojej istoty obsahuje aj to, že sme spolu nekomunikovali pár týždňov, a videla som ho po mnohých dňoch až v piatok. Ja si nenamýšľam... bola by som neistá, keby som sa nepoznala a nevedela, ako často sa ponižujem a odmietam si priznať, že by ma niekto mohol mať rád. Ale keď sme sa videli, preletel medzi nami náboj a cítila som ho ako silný vietor bez teploty. A on sa na mňa díval tým pohľadom 'bol som trápny' a ja na neho 'nezáleží mi na tom, lebo ťa mám rada'.
A možno to pochopil. A ak nie... vysvetlím mu to.
Opäť som prekonala poviedkovú krízu a začínam písať. Kto nezabudol na prvé kapitoly a prológy, čo tu boli naposledy uverejnené, má sa na čo tešiť. Aha. A tento vzhľad blogu je silne minimalistický. Veď viete. V jednoduchosti je krása.