October 2011

Jediný...

19. october 2011 at 19:17 | Eleanor |  Básne
Sledovala som náhliacich sa ľudí,
videla som zapadajúce slnko,
a vietor mi navial prach do očí.
Hlavou mi prebehlo poznanie.

Presedela som na lavičke hodiny,
aby som vedela o pocitoch,
aké som zatiaľ nepoznala.
Pýtali sa ma, prečo tam sedím.

Pozrela som na nich,
no videla som cez ich telá.
Nebolo treba vravieť odpoveď.
V prstoch som cítila mráz,
chlad ma bolel na tvári.

Hodiny som hľadela na svet
okolo mňa, zmätený a rýchly,
aby som poznala seba.
A moje zistenie ma neprekvapilo.

Nebolo zbytočné pozerať sa,
pochopiť však nedokážem sama.
Len ty mi môžeš objasniť,
všetko, čomu nerozumiem - ja,
ktorá budem padať,
lebo ešte vždy nevidím na schody.

...je v tom všetko, čo cítim. A viem, že to nie je typická báseň - len to nemám kam inam zaradiť. Howg, vaša El.

Aké to je...

10. october 2011 at 21:59 | Eleanor |  Uvažuje
Napísala som mu na chate. Odhodlala sa odoslať a...

"Mám tvoju mikinu."
"Fajn, kedy po škole máš čas, aby sme sa stretli, a dala by si mi ju?"
"Zajtra..."
"Fajn, dohodnuté, o tretej na Hlavnom?"
"Ok."
...
Dala som mu mikinu a snažila sa pokojne dýchať. Radšej som nehovorila, aby nepočul, ako sa mi trasie hlas. Len preto, že som s ním. Znervózňuje ma... Pozrel na mňa a po chrbte mi prebehli zimomriavky.
"Čo je?"
"Nič. Teda... niečo áno. Poviem to len tak, teda, ani ma neber vážne. Ja viem, že nemám dôvod, ale to čo si vo mne vyvolal... možno to nemusí mať mnoho dôvodov. Všetky tie chvíle. Ja... nechcem to však rozmazávať. Pôjdem už, idem tadeto, ty kadiaľ?"
Pozrela som na neho, v tvári sa mu zračil nejaký vnútorný boj. Nehýbal sa. Keď som sa pohla na odchod, bleskovo ma chytil za rukáv kabátu a zabodol do mňa oceľové oči.
"Snažíš sa mi povedať to, čo myslím?" teraz som si všimla, že ani s jeho hlasom nie je všetko v poriadku... len som prikývla. "Myslel som, že mne sa to nikdy nestane. Akoby som ja v niekom niekedy len tak vyvolal nejaké... pocity? Navyše v tebe. Jana si tak... milovala, nie?"
Nezmohla som sa na slovo. Len som tam stála ako tupec. Načiahol sa, pritiahol si ma do náruče a objal ma. Jeho vlasy mi pošteklili tvár, ako sa ku mne skláňal. Napätie zo mňa odrazu opadlo. Bola som šťastná, ako vždy, v jeho náručí. Pohladil ma po tvári a ja som vedela, že moje city nie sú len platonické...

Realita:

Napísala som mu na chate. Odhodlala sa odoslať a...
"Mám tvoju mikinu."
"Fajn."

Nič viac, nič menej. Chcete vedieť čo je smiešne? Že každým dňom bez neho do toho viac a viac spadám. Bezohľadu na to, ako evidentne o mňa nestojí.
Smiešne a trochu kruté.
Ale taký je život, ostáva mi dúfať, že raz bude lepšie.

2.diel

9. october 2011 at 23:54 | Eleanor |  Scenár
3. BUDOVA GYMNÁZIA JÁNA PALÁRIKA. UČEBŇA ANGLICKÉHO JAZYKA.

Študenti sú nepokojní, rozprávajú sa vo dvojiciach, trojiciach, na laviciach sú rozprestreté plagáty. Platinová blondína piští, krčí papiere, ktoré má v ruke, až kým ňou nakrátko ostrihaný chlapec s okuliarmi nezatrasie. Pri poslednej lavici v rade pri ľavej stene stojí Andrej a hnedovlasé dievča. Niečo rýchlo hovorí, ale Andrej sa len usmieva a hrá sa na mobile.

JÚLIA
Andrej, počúvaš? Tomáš tu nie je a my nemáme vytlačené tvoje strany. To sú tie, ktoré si sa mal naučiť pred hodinou. (Vytrhne Andrejovi z rúk starú dobitú Nokiu, kútikom oka si všimne rozpísanú SMS, ale nekomentuje to. Tvári sa zúfalo a nahnevane.)

ANDREJ
Veď dobrééééé. (Otrávene zagáni a snaží sa jej vytrhnúť mobil z ruky.) Čo teraz chceš? Nemáme to, budeme improvizovať. Improvizácia je fajn. Priam ideálna. (Pozrie sa vpravo a rozosmeje sa.) Peťo, aké to máte? Povedz Jule nech nezošalie.

Júlia stíska mobil, akoby ho chcela hodiť o zem, v očiach má nerozhodný pohľad, ktorý upiera na zem. Zatne zuby a pozrie na spolužiaka s kratšími svetlými vlasmi. Ten v roztiahnutých rukách drží plagát so zeleným nápisom "Za lepšie ovzdušie". Pozerá na Andreja a vrtí hlavou.

PETER
Neviem ani slovo preboha. A Lucia na tom nie je o nič lepšie. Šak tu sa na to všetci vysrali.

ANDREJ
(Zvrtne sa k Júlii až mu hnedé kučery poskočia.)
Vidíš. Vráť mi ho. (Vystrie ruku a Júlia mu do nej silno treske jeho mobil.)

JÚLIA
Nenávidím tvoj sprostý flegmatický prístup k veciam, na ktorým mne zvyčajne záleží. Ale veď toto si zapamätám.

ANDREJ
Pripomeň mi, kedy som sa pri tebe ešte správal ako flegmatik. (S odhodlaním na ňu pozrie.)

JÚLIA
Minule pri výbere toho kina? Vraj Júlia to zorganizuje, bla-bla-bla. Bol to tvoj nápad a jediné na čo si sa zmohol, bolo: Je mi to jedno. Vyber niečo ty.

ANDREJ
-Letargicky- Fíha. Tak to už hej. Ale viac toho na mňa nemáš. Chceš vedieť prečo? Lebo nie som flegmatický. Bože, tak jeden projekt z angličtiny, koho to zabije? (Prechádza do mrmotu a znovu píše správu.)

JÚLIA
Fajn. Fajn, je mi to jedno. Tvoja známka.

Do triedy vchádza učiteľ, má okolo tridsiatky, čierne vlasy mu siahajú takmer po plecia. Pôsobí veľmi južanským dojmom. Čiernymi očami preskenuje triedu a potom im rozkáže, aby sa usadili. Júlia na neho pozerá možno o trochu dlhšie, než by mala. Hnedé vlasy si rýchlo začeše za ucho a sklopí pohľad k plagátu, ktorý vyrobila. Sadne si a začne si opakovať jej časť projektu. Andrej sa baví s chlapcom po jeho pravici, na niečom sa nahlas zasmejú, až učiteľ zdvihne pohľad.

BORANSKÝ
Celkom sa teším, keď si vypočujem tvoj projekt, Andrej. Poď, idete prví.

ANDREJ
Prvá mala ísť Klaudia...

BORANSKÝ
Dostal som chuť začuť tvoj hlas, to sa nestáva tak často. A tak ti dávam prednosť. Nie som skvelý? (V triede zaznie tichý smiech niektorých žiakov.) Som.

Boranský sa usmeje, nemyslí to vážne, ale vidno, ako sa snaží, aby to tak znelo. Andrej to vzdal, postaví sa, vezme plagát. Júlia položí jej papiere na stôl. Trochu roztrasene sa postaví pred triedu, Andrej pre ňu nie je nijakou oporou, pohľad upiera do náprotivnej steny.

JÚLIA
Prepáčte, pán profesor... Tomáš dnes chýba a my teda nemáme isté časti, ktoré mal priniesť...

BORANSKÝ
V poriadku, Júlia. Predsa sme si povedali, že dnes je pevný termín, a prezentovať to budete v takej zostave, v akej prídete. Tomášovi povedzte, že svoju časť mi odovzdá keď príde do školy.

Júlia sa zatvári rezignovane. Začne prednášať a potom pozrie na Andreja, ktorý má pokračovať. Andrej sa netvári zahanbene. Pozrie pokojne na učiteľa.

ANDREJ
Ja svoju časť nie som naučený... ospravedlňujem sa. Môžem vám to odovzdať spolu s Tomášom.

BORANSKÝ
To bude ale aj horšia známka pre tvoju partnerku. (Pozrie na Júliu, ktorá akoby nemala naporúdzi žiaden argument. Hľadí na svoje tenisky a hrá sa s prstami.) Zdá sa ti to spravodlivé?

ANDREJ
Nie...

BORANSKÝ
Fajn, Júlia, len preto, že si to ty - jednotka. Andrej päť.

Andrej vyzerá trochu nespokojný. Posadí sa spolu s Júliou do lavice, bradu si oprie o ruku a pozerá na trojicu spolužiakov, ktorí prezentujú projekt "Za legalizovanie marihuany".

ANDREJ (v mysli)
Ako doriti súvisí to, že ja neviem nič, s ňou? Len sa mi to potvrdilo. Boranský je drbnutý.

Pípnutie Andrejovho mobilu naznačilo, že mu prišla správa. Nezaujatý výraz sa zmení na očakávanie, keď číta riadky na displeji.

- záber na mobil

Hana:
Iste, ze mozeme. Dlho sme neboli ;) Tak pred skolou o 15tej... daj vediet, ak sa to zmeni.

Andrej sa odrazu usmeje. Po chvíli potlačí úsmev ale v očiach mu prebleskuje radosť a triumf.

1.diel

8. october 2011 at 22:53 | Eleanor |  Scenár
1. ULICA MEDZI PANELÁKMI V NOČNÝCH HODINÁCH

Červenovlasé dievča sedí na okennej parapete a z výšky siedmeho poschodia pozoruje nočnú ulicu, osvetľovanú lampami. Vzhliadne k mesiacu, ktorý zahalili mraky. Oči sa jej opäť napĺňajú slzami. Snaží sa vdýchnuť vzduch, ale len zavzlyká. V ruke zviera balíček vreckoviek, neotvorený.

MELÁNIA
Vypadni mi z hlavy. Vypadni. Nechcem ťa v nej. Prečo? Prečo som ťa vôbec spoznala? Ďalší, ktorému na mne nezáleží, a - a ja hlúpa...

Rozvzlyká sa a vydá zvuk podobný škrekotu. Strasie sa od zimy. Novembrové večery sú chladné, a ona má oblečené len voľné tričko. Zoskočí z parapety na posteľ, okno zatvorí a stočí sa do klbka v posteli. Zovrie vankúš, objíme ho a kolíše sa s ním dopredu a dozadu. V očiach má nepríčetný pohľad. Na jej dvere sa ozve klopanie.

MELÁNIIN BRAT, DANO
Mela, si v poriadku?

MELÁNIA
Choď preč!

Spoza dverí sa ozve zašomranie, šuchtavé kroky však napovedajú, že ju brat poslúchol. Melánia si do úst napchá perinu a snaží sa dýchať. Vyzerá, akoby sa zbláznila.

MELÁNIA (šepká)
Už to viac nechcem cítiť. Ja... ja zabudnem, bože, zabudnem! Bodaj by umrel, nie, nie, nie, bodaj by mi naveky odišiel zo života, z pamäti.

So zúfalstvom v tvári sa obráti na pravý bok, celá sa zakuklí do periny, zavrie oči a snaží sa zaspať. Nedarí sa jej to, nie je schopná potlačiť slzy.

STRIH.

2. ANDREJOVA IZBA.

Leží v posteli a modré oči upiera na strop.

ANDREJ (v mysli)
Prečo to musí byť tak komplikované? Hana... bože, Hana. Vysrať sa na všetko. City sú strašne nepotrebné.
(Prevráti sa na pravý bok a objíme vankúš pravou rukou. Zamračí sa.)
A potom robím samé debiliny. Ako napríklad Melánia.
(Zavrie oči a predstaví si jej bozky. Jemné, no motali mu hlavu a podlamovali kolená. Otvorí oči a zazerá na prasklinu v stene.)
Nechápem, prečo sa so mnou baví akoby sa nič nestalo. Kazí mi moje plány, týkajúce sa jej ignorácie...

Je príliš unavený na to, aby viac myslel. Zavrie oči. Zaspáva.

NECHCEM.

8. october 2011 at 14:07 | Eleanor |  Denník
Nechcem sa zase báť, čo sa pokazí.
Nechcem celé dni a večery tráviť pokrútená v posteli, rozpadávať sa a spomínať.
Nechcem už viac plakať.
Nechcem viac prežívať, chcem žiť.
Nechcem byť neistá, sklamaná, krehká.
Nechcem viac byť sama.
...tak prečo s tým všetkým nemôžem prestať?

Asi to už bude tak, že som srab.
Opäť.

Vnútorný chtíč.

6. october 2011 at 20:39 | Eleanor |  Slová do vetra
Ako inak nazvať to, čo teraz pociťujem? Až teraz mi je jasné, že naozaj idem vpred, vyvíjam sa, dospievam... láska, ktorá ma tak spaľovala uplnylý rok, je preč a nahradil ju celkom iný cit. A neviem, či sa mu mám smiať, alebo pod jeho silou padnúť na kolená a prosiť o rýchlu smrť. Bez zbytočnej melodramatie môžem povedať že neviem, ako čeliť niečomu novému a dosiaľ nezažitému.
S mojimi vzťahmi to vždy bolo tak, že som sa zamilovala, a tá láska trvala, bola silná, stála, nežná...
Tak čo je sakra toto?
Tento človek je ako... ja. Nechápem to. Myslí podobne, má ma celú prečítanú, vie, čo chcem povedať ešte skôr, než to vyslovím - nie telepaticky, ale skrátka to vie. Najprv som si ho nevšímala, bol proste človek, záležalo mi predsa na niekom inom. A netuším, kedy prišiel tento zlom, bolo to preč. A nechápem to, lebo to nebola vrtošivá láska, bola stála a hlboká a natrápila som sa pre ňu dosť, lebo sa jej nešlo zbaviť. Ale odrazu - akoby to niekto prestrihol a bolo to preč.
Teraz viem, že to nie je láska, ale ťahá ma k nemu niečo nepopísateľné a znervózňuje ma, že to neviem pomenovať. Je to ako taký hák niekde vo mne, ktorý ma núti bežať k nemu. Je to hlas v mojej hlave, ktorý sotva počuteľne vysloví jeho meno a ja zase myslím na všetky okamihy s ním. Je tam kus fyzickej príťažlivosti, viem, že nie len z mojej strany, a obrovský kus toho, že je ako ja. Nikdy som nikoho takého nepoznala. Možno preto mi tak začal imponovať, keď som ho spoznala. Nie je to láska, na to sa asi poznáme málo... no nie je to ani nič, čo by sa dalo potlačiť do kúta mojej hlavy a ignorovať.
A on vie, že viem, že mi nie je ľahostajný. Som si tým istá. A neviem, či sa mám snažiť tajiť to, alebo riskovať, že sa mi začne vyhýbať. Hoci je mi tak podobný, neviem, ako by na toto zareagoval, a keďže je tu šanca, že by zareagoval únikom... tak skrátka... mlčím.
A tak svoje pocity nazývam vnútorným chtíčom - nie fyzickým, ale tým duševným, po ňom, jeho slovách, jeho osobnosti. A musím povedať, že niekedy je tento ešte silnejší, než ten fyzický.