Práve tu, pre teba - 1.kapitola

8. july 2011 at 20:17 | Eleanor |  Práve tu, pre teba
Prológ - nájdete tu. Príjemné čítanie :)
Sprvu som nemala potuchy, čo robiť. Noah nasadol do auta značky Volvo, uvoľnil ručnú brzdu, kľúčiky strčil do zapaľovania - a jeho auto vyrazilo rovno naproti mne. Nestihla som uskočiť, vykríkla som, zažmúrila oči a očakávala náraz. Keď neprichádzal, skusmo som pootvorila jedno oko, potom naraz doširoka otvorila obe oči. Sedela som na sedadle spolujazdca, vedľa Noaha. Hlások v mojej hlave si odfrkol. 'Hlúpe dievča. Si nehmotná. To znamená, že necítiš bolesť.' Uľavilo sa mi a zistila som, že moja podvedomá časť (tá, ktorá sa mi zvykla vysmievať, keď som spravila čosi mimoriadne hlúpe - neznášam ten tenký posmešný hlas) má pravdu. Vzápätí ma zamrazilo, pretože som si uvedomila dôvod, prečo som nehmotná.
Zaťala som päste, keď som si vybavila poslovu odpoveď. Neviem, rezonovalo mi v ušiach ešte hodnú chvíľu. Noah ku mne odrazu vystrel ruku a akoby sa snažil nahmatať moju nohu. Prekvapil ma, no len na zlomok sekundy. Impulzívne som však nohu posunula viac do strany, aby na ňu nedosiahol. Víťazoslávne sa zachechtal, keď z priehradky pod sedadlom, na ktorom som sedela, čosi vytiahol - lesknúce sa CD v priehľadnom obale.

Noah vsunul CD do autorádia a vzápätí sa z reproduktoru na palubnej doske ozval súzvuk basgitár, nasledovaný bubnami a mužským spevom. Melódiu i text som spoznala - Noah mal na kazete nahrané skladby americkej skupiny Three Days Grace. Pousmiala som sa - má podobný vkus, ako ja. Asi je však skoro súdiť, napokon, som s ním len... pozrela som na hodinky na palubnej doske. Keď som sa objavila vedľa neho, bolo pol štvrtej - teraz je trištvrte. Pätnásť minút? Čas sa hýbe zvláštne. A miesto... kde vlastne je Noahova škola a kde býva Noah? Obrátila som svoju pozornosť ku krajine za oknom, a sledovala som tabuľky, ktoré vodičov informovali o ich polohe.
Podľa tabuliek sme sa nachádzali v Chicagu. Uvedomila som si, že som tu nikdy nebola - bývala som v Richmonde, neďaleko - niečo cez sto kilometrov - od hlavného mesta US a na dovolenky sme s našimi chodievali na Floridu.

O necelú minútu Noah odbočil do celkom bohato vyzerajúcej štvrte - tabuľka na rohu ulice mi prezradila jej názov. Westcoat Alley. Veľké, honosné rodinné domy s viacerými poschodiami, drahé autá zaparkované pred garážami, ohradené vysokými plotmi, kamerové systémy... Noah spomalil a na chvíľu zastal na chodníku pred domom, ktorý tak celkom nezapadal do honosnej monotónnosti víl zo susedstva. Bol príliš veľký a atypický - biela skosená kocka, so sivým, asi meter širokým pásom, namaľovaným vertikálne cez stred domu. Vedľa neho bola pristavaná obdĺžniková biela garáž. Môj spolujazdec vytiahol diaľkové ovládanie a jeho zatlačením otvoril bránu i dvere od veľkej garáže. Auto pomaly začalo hýbať, Noah zavrel ovládačom bránu a zaparkoval v garáži.

Pocítila som odpor, ktorého príčinu som nepoznala. Vtedy mi hlavou preblysli slová, ktoré mi Rael povedal pri tom, ako sa ma dotkol na čele. Odpor, ktorý cítim teda nie je môj, ale Noahov, pomyslela som si a sústredila sa na to, aby som zistila, čo k nemu Noaha vedie. Bezúspešne - len čo mi začalo búšiť v hlave. Noah vystúpil z auta, zamkol auto, garážové dvere a zamieril k dverám na druhej strane miestnosti. Okrem jeho auta tu boli ešte ďalšie dve - čierne, luxusné auto, ktorého značku som nepoznala. Také autá vídavať len pokiaľ sa nejakí snobi rozhodnú povoziť medzi obyčajnými, málo zarábajúcimi smrteľníkmi a na MTV v MTV-Cribs. Vždy som ten program neznášala, všetci sa tam len vychvaľujú, mama ho však často pozerávala. Nie žeby som žiarlila alebo také niečo. Skôr ma iritujú ich samoľúbe výrazy, keď ukazujú sprchy, do ktorých sa zmestí dvadsať ľudí a autá, ktoré pre nich vyrobilo Ferrari na požiadanie, alebo počítače, ktoré im venovala spoločnosť Apple, len tak, lebo sú skvelí. A pri tom nie sú, lebo neurobili pre ľudí vôbec nič. No a čo, že nejaký rapper odrecitoval nejaký vulgárny text o piatkovom záťahu? Stále sú tu lekári, hasiči a ľudia z nadácií ako "Daj obličku, pomôžeš," ktorí svoje obličky naozaj darovali pre tých, ktorí ich potrebovali! Poďakuje snáď im niekto? Nie. Zato bez problémov točia MTV Cribs (to ma skrátka vždy roztrpčí).

Nesmelo som Noaha nasledovala i cez zavreté dvere auta - ešte stále som nevedela, čo v takomto stave dokážem a čo nie. Cez sedadlo v aute som sa neprepadla, no cez dvere prejsť môžem? Prečo mi ten posol aspoň nedal nejakú príručku alebo niečo?
"Som doma!" zavolal Noah, keď sme prekročili prah domu, a hodil kľúče na sklenný stôl pri botníku.
"Noah, koľkokrát som ti vravel, že kľúče ten stôl poškodia?" vyhŕkol ktosi. Obrátila som sa a všimla si muža okolo štyridsiatky, ako sa náhli ku dverám. Mal blonďavé vlasy, modré oči, dobre tvarované telo a draho vyzerajúce oblečenie. Narýchlo sa obul, zhrabol ľahkú bundu z vešiaku a pozrel na Noaha.
"Buď taký láskavý, a daj si kľúče do košíka, kam patria," ukázal smerom k pultu pri schodisku, na ktorom bol bledý prútený košík. "Máme ďalšiu poradu ohľadne nového Essex Nine projektu. Ponáhľam sa. Matka s Lindsey dnes odišli do Miami, vrátia sa o tri dni, veď vieš, snáď si nezabudol. Niečo si navar, alebo objednaj pizzu," vysypal zo seba ten chlap.
"Fajn, čau otec," povedal Noah a flegmaticky si skopol topánky z nôh. Potom vzal kľúče, hodil ich do košíka, ako mu to otec kázal a rezignovane vyšiel na poschodie. Takže ten muž je jeho otec. Zvláštne, takmer vôbec sa nepodobajú, myslím, že nos je ich jediný spoločný znak. Noah sa zvalil na posteľ pod oknom a ja som sa mu bližšie prizrela.

Mal čierne vlasy, to som si všimla už skôr - neboli tmavohnedé ale uhľovočierne, ani náznak inej farby než čiernej, v nich nebol. Jeho oči boli zelenomodré, číre, bez malých škvrniek okolo zrenice. Pery mal plné, ružové a čelo mu zakrývala ofina strihaná smerom doprava. Povzdychol si a pozrel rovno na mňa. Zamrazilo ma, keď som videla, že jeho výraz sa z unudeného zmenil na zaujatý. Žmurkol a zatváril sa sklamane. Mykol hlavou a zavrel oči, pretočil sa na pravý bok a zaspal. Ani len netušil, čo ten okamih, kedy som uverila, že ma vidí, vo mne vyvolal. Bola som zmätená, smutná, sklamaná. Tiež by som si pospala, pomyslela som si.

Ľahla som si na zem a snažila sa zaspať. Keď som ešte mala telo - predvčerom teda, ešte pred operáciou... pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomila, že toto je skutočné a ja som len podivný tieň, ktorý nik nevidí - spánok som milovala. Stačilo mi skloniť hlavu, chvíľu načúvať môjmu dychu a hneď som zaspala. Moje sny som si takmer vždy pamätala aj po prebudení, boli farebné a skoro reálne. Často sa mi stávalo, že som si uvedomila, že len snívam - potom som celú noc trávila tým, že som lietala, hrala sa na akčnú hrdinku a potápala sa s delfínmi kdesi v južnom Pacifiku.

Ale teraz nič. Nedokázala som zaspať, čo ako som sa usilovala. Na okamih som sa nad svojou ustatosťou zamyslela - som unavená, ale nie obvyklým spôsobom. Akoby celé moje telo bolo ochabnuté a slabé. No stále som mala dosť sily na všetko, na čo by som ako blud silu mať mala. Teda pozorovanie okolia a rozmýšľanie. Zavrela som oči a o chvíľku som si uvedomila, že plačem - slzy sa samé od seba prevalili cez viečka a stekali dolu tvárou. Som hlúpa. Nesmiem sa poddať zúfalstvu. Práve keď som sa vnútorne povzbudzovala, pred očami sa mi niečo mihlo. Bolo to farebné, rýchle, pohlcujúce - váhala som, či to nebola len akási vidina. Niečo mi našepkávalo (možno som to bola ja sama) aby som neotvárala oči. Farby sa vrátili, nebežali rýchlo - ustali a obklopili ma. Cítila som, že moje telo (používam toto slovo, pretože iným to, čo som, nedokážem popísať - nie som naivná, je mi jasné, že teraz telo nemám. Možno nikdy mať nebudem. Skvelé!) ochablo a celkom som stratila pojem o skutočnosti. Bolo to ako sen, no nie môj. Uvedomila som si, že stále ležím, postavila som sa a rozhliadla sa okolo seba.

Obklopovali ma kvety, kam som len dovidela, nadomnou bola modrá obloha bez jediného mráčiku, do uší mi doliehal bzukot včiel. Tušila som, že sa nenachádzam na reálnej lúke, že motýľ, ktorý mi pristál na pleci, tam v skutočnosti nie je - no nemohla som nič robiť. Nedokázala som sa správať ako v snoch, v ktorých som si uvedomovala, že snívam. Odrazu som si všimla, že pár metrov odo mňa leží nejaký človek. Pocítila som mierne napätie, no nezľakla som sa. Celkom pomaly som prešla k nemu, našľapovala som ľahko, moje nohy akoby boli z páperia. Keď som prišla celko blízko, zatienila som ho a všimla si, že to nie je nik iný, ako Noah. Zamračene sa ku mne obrátil, hľadajúc príčinu toho zatmenia. Odstúpila som teda, nechcela som mu zbytočne zavadzať, a rozmýšľala som, čo tam vlastne robím. Môj sen to nie je, ja som nedokázala zaspať... no potom čo? Mohol by to byť Noahov sen? Zvalila som sa medzi kvety práve vtedy, keď sa scéna zmenila a ja som dopadla na suchý, pokosený trávnik. Celkom tvrdo. Zabolelo ma to.
Niekto ma chytil za plece a zatriasol mnou.
"Čo tu robíš?" sklonil sa nado mňa a opýtal sa ma Noah, jeho stisk na mojom pleci zosilnel a v tvári sa mu usadil neistý, nedôverčivý pohľad. Zvažovala som, čo robiť... čo mu odpovedať. Čo ak má zabehnutý istý typ snov, kde nikdy nikto nie je? A teraz som tu ja, neznámy človek. Rozhodla som sa tváriť neviditeľne, hoci, ako som v okamihu zistila, tento sen nepatril mne a ja som sa tu mohla správať len ako na návšteve - podvedomie snívajúceho ma neovládalo, no ani ja som nemohla ovládnuť jeho. Vydriapala som sa na nohy a kráčala do neznáma, nepovedala som mu ani pol slova.
"Počkaj," povedal a sotva som mihla okom, už stál predomnou. "Si nejaký fajn výtvor môjho podvedomia?" rýchlo na mňa prehovoril. Pokrútila som hlavou. "Tak potom, čo si zač? Ja si vždy uvedomím, že spím a potom môžem robiť čokoľvek, v snoch sú milióny možností. Ale ty mi tu nezapadáš, teba som tu nechcel," prižmúril oči. Všimla som si, že rozpráva ako nadopovaný nejakými liekmi, či drogami - veľmi rýchlo a bez zmyslu - kto by už len v snoch rozprával o snoch? Asi si to uvedomil aj on.
"Nie som zvyknutý príliš v snoch rozprávať. Možno ťa desím..." zamyslel sa na okamih, "ale nie, nedesím. Nie si reálna."
Pokrčila som plecami a chcela odísť, keď ma čosi stiahlo dozadu. Akoby sa mi okolo pásu čosi omotalo, a nechcelo ma to pustiť, vťahovalo ma to do zvláštneho lieviku a ja som začala panikáriť. Mykala som sebou a kričala, keď odrazu som precitla na zemi, v izbe môjho zverenca, oči som mala doširoka roztvorené a ústa som pri kriku otvárala tak, že ma až boleli. Okamžite som ich zatvorila a pozrela na chlapca, ležiaceho vedľa mňa. Už nespal, pomaly otváral oči a rukou si ofinu sčesával na jednu stranu.

Začula som zvláštny zvuk, akoby sa niečo driapalo hore stenou. Noah sa usmial, prešiel ku dverám, otvoril ich a dnu vletela čiernobiela guča chlpov. Ostro zamraučala, potom zastala a pozrela priamo na mňa. Zaprskala a obviňujúco pozrela na Noaha.
"Čo je, Oscar? Niečo ti tu nevoní?"
Kocúr na mňa začal vrčať a naježil sa. Nebolo pochýb - vie o mne a nepozdávam sa mu. Nechápal, prečo ma jeho majiteľ má v izbe. Posadila som sa a zavolala ho k sebe. Veľmi obozretne pristúpil, chvost vstýčený do nebies, uši nastražené.
"Tak Oscar, áno?" prihovorila som sa mu, lebo mi napadlo, že keď ma vidí, mohol by ma i počuť. "Ja sa veľmi nemám s kým rozprávať. Popravde, nikto ma ani nevidí. Okrem teba," kocúr si ku mne sadol, prestal vrčať a chvost obtočil okolo labiek. "Nie som zlá, mám len pomôcť tvojmu priateľovi. Bola by som rada, keby..." ach, pomyslela som si a stíchla som. Ten kocúr mi nemôže rozumieť. Už mi to tak udrelo na mozog, že sa vylievam pred zvieraťom? No Oscar akoby mi rozumel, hlavou sa jemne obtrel o moju ruku a zamraučal. Noah nás - jeho - sledoval odo dverí a tváril sa prekvapene, možno i vystrašene. Neistým, trasúcim sa hlasom prehovoril ku kocúrovi.
"Ty tam niečo vidíš? Dievča?"

Srdce sa mi prudko rozbúchalo. To mu len tak napadlo, alebo ma videl, alebo má jednoducho veľkú predstavivosť? Ale ja mám byť v utajení... či nie? Pošepky - i keď ma Noah aj tak nemohol počuť - som prikázala kocúrovi, aby ma nevyzradil. Len si lenivo ľahol vedľa mňa, hlavu zložil na labky a zavrel oči. Chlapcovi sa uľavilo, povzdychol si a sadol si ku kocúrovi - a mne.
Čierne vlasy boli, po tom ako spal, strapaté, leskli sa mu vo svetle zapadajúceho slnka a ja som odrazu ucítila pokoj.
Nič nie je stratené.
 

1 person judged this article.

Poll


Comments

1 Jasmína Jasmína | Web | 8. july 2011 at 20:33 | React

I když mi dává slovenština chvílemi celkem zabrat, tohle se četlo dobře :)
Super, těším se na pokračování, zatím se to vyvíjí zajímavě, hlavně ta hrdinka, taková tajemná.. :)

2 moira moira | Web | 10. july 2011 at 18:42 | React

tu scénu ve snu, kdy odcházela a nechávala noaha samotného, jsem si dokázala perfektně představit. Pěkná kapitola.. :))

3 lucia lucia | 11. july 2011 at 23:08 | React

dokonalé...už ma dávno nič takto nenadchlo...myslím nič nové ;) len tak ďalej, budem čakať ďalšiu kapitolu!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.