June 2011

Neciteľnosť

28. june 2011 at 19:22 | Eleanor |  Slová do vetra

Je to fajn pocit, nemať žiadne pocity.

Aj keď, popravde, cítim sa prázdno. Neplačem, nebolí ma, keď na neho spomínam, ani myslím, a je to ten najsilnejší "nepocit" aký som kedy zažila, takže áno, oficiálne sa dá povedať, že som z toho vonku. Je to jednoduchšie, než by som kedy bola povedala. Odmilovať sa. Ale aj tak mám pocit, že som to nespravila sama... vlastným odhodlaním.
Kedykoľvek by môj mozog, tak veľmi ovládnutý rutinou, chcel začať analyzovať, hoci aj málo, mám nad sebou toľkú moc, že mu to zakážem. To je, čo? Po viac, ako 11tich mesiacoch, zase mám nad sebou moc ja, nie on. Lepšie sa mi dýcha. Jediné, čoho sa obávam, je to, že je to tým ako dlho som ho nevidela... nerozprávala sa s ním. A v lete, ak do toho opäť spadnem... ale nie, na to som prisilná. Už viem, že sa to dá, hoci...
Nasleduje časť v zátvorke, ktorú môžete ignorovať, len ju tam dám, pre ujasnenie.
(Vychádzam z mojej školy, pokojne, radostne, rozospato - na geografii sa mi podarilo zalomiť. Nasledujem Annie a N., preblysne mi hlavou ON... a potom sa dívam asi 20 metrov od seba a vidím nejaké známe farby. Známe tričko. Také tričko má on. To je on. To ona je vedľa neho. Vďaka Ti, Bože, za N., ktorá si ho všimla, a pomohla mi s kamufláciou, ktorá nedopadla najlepšie, lebo zmenili smer a teda videli, ako sa vykláňam spoza rohu, či môžem vyjsť a... trochu trapas, len ktovie prečo boli za tým veľkým autom a on sa potom tváril akoby bol retardovaný... áno, skončilo to nepozdravením a najväčšou ignoráciou, a ja som potom bežala preč.)
Kde je rozdiel, teraz, po tak dlhom čase? Kde som si našla naozajstný dôvod ho nemilovať? Asi niekde medzi tým, ako ma ignoroval, a ako som ho videla s ňou. Kto je ona? Dievča, ktoré chcel, ktovie, ako to bolo teraz... ale myslím, že len tak bez dôvodu sa neprechádzali tým štýlom vedľa seba. Jeho ignorácia mňa predtým, to, koľko času uplnynulo... všetko boli faktory na to, aby som sa ponad to konečne povzniesla.
Kde je tá podstatná zmena čo sa týka zmeny pocitov? Niekto iný. Nebudem to pitvať. Necítim lásku. On ku mne tiež nie. Je to celkom fajn zložité, páči sa mi to. A R. proste odlieta preč.
Čo mi vadí na tomto? Necítim nič, ani k rodine, či ľuďom okolo mňa... proste sa to stratilo. Zaniklo v "éteri". Snáď je to len dočasné, musí byť... ja, a nemať pocity? Ďalšia etapa je však za mnou, cítim to... zase som iná.
Kto je schopný niekoho veľmi milovať, je schopný ho aj veľmi nenávidieť. Neviem celkom rozlíšiť to, čo cítim, avšak keď ho uvidím, pocítim to... a budem vedieť, na čom s mojím srdcom vlastne som. Neznamená viac pre mňa nič, len komplikáciu, len niečo, čo mi ublížilo, spôsobilo bolesť a trápenie, a predsa keď viem, že oheň ma popáli, zbytočne ho nebudem skúšať chytať.
Myslím však, že ho nemôže milovať viac než ja, keď už na to príde. To jediné si dovoľujem myslieť, s istou namyslenosťou... umrela by som pre neho... cítila som k nemu viac, ako k hocikomu inému na svete. Ale je to za mnou.
Mimochodom, čítali ste Odviate vetrom? Sympatizujem so Scarlett a jej láskou k Ashleymu, lebo jej úplne rozumumiem.
"Ashley. Bol stredobodom a symbolom jej zničeného života. Milovala ho, a preto si nevšímala šťastie, ktoré mala na dosah ruky. ... Odišla aj Scarlettina láska k Ashleymu, lebo si uvedomila, neskoro, že zvyk milovať ho už dávno vystriedal samotnú lásku."
Tretia kniha, nepísaná M. Mitchellovou, no Alexandrou Ripleyovou - Scarlett.
Bol to len zvyk. Teraz je preč. Už viac žiadne články. Opäť píšem, chytilo ma to, baví ma to. Svet je proste krajší.
Eleanor

Pravda

26. june 2011 at 15:27 Slová do vetra
Pravda je, že som iná.
Pravda je, že idem sama proti sebe, len aby som zabudla na to, akou som bola... akou som bola potom, čo ma on zmenil.
Pravda je, že sa tvárim, že určité veci sa nedejú, len aby ma nezlomili.
Pravda je, že sa správam hlúpo a nezodpovedne... podkopávam svoje zásady.
Pravda je, že jeho ani v najmenšom prípade nezaujíma, čo robím... ale ja sa cítim inak.
Pravda je, že všetkým tým, čo robím, sa len viac ponižujem sama pred sebou, ale snažím sa to nepripúšťať...
Cítim sa prázdna, akoby som sa na všetko dívala len spoza plexiskla, bez pocitov, necítim nič, s láskou k nemu odišlo všetko dobré, čo tam bolo a keď ma premohne plač, tak neviem určiť, prečo, možno len sebaľútostný? Som smiešna karikatúra toho, čo som bývala.
Eleanor

there's always another day...

8. june 2011 at 18:38 | Eleanor |  Slová do vetra
Už hodnú chvíľu mám otvorený tento článok, a neviem, čo napísať. Pár dní trávim tým, že si čítam svoje staré blogy a denníčky na nich. Keď som mala 11, mala som vyjadrovanie ako retard a aj som riešila samé problémy retarda. Ale chcela by som sa vrátiť v čase opäť tam, sedela by som si v starej triede, so starými kamarátmi, ešte neskazenými. Učili by ma moji starí učitelia, s ktorými by som sa po starom hádala a na ktorých by som sa smiala. Ó, áno, moje túžby po minulosti vždy boli veľké, no teraz ešte zosilneli. Viem, vraví sa "nerieš stále minulosť, nezmeníš ju. neboj sa budúcnosti a neži pre ňu, je ešte ďaleko. ži pre prítomnosť, jedine tú môžeš ovládnuť..." alebo niečo také. Ale damn it. Moja prítomnosť je dosť zlá. Vzhľadom k tomu, že tento blog nie je čisto čiste súkromný - navštevuje ho pár ľudí z reality - nemôžem napísať presne, čo je vo veci. A ak by som aj mohla, aj tak by som to asi nenapísala, lebo je to príliš zlé na to, aby to bolo verejné. Príliš zlé na to, aby to bola pravda, no i tak to pravdou je, a moja povaha a zásady a vôbec, nezvládam to. Prečo vždy musí prísť niečo ďalšie, keď sa už-už driapem na nohy?
Zaráža ma, s akou rýchlosťou sa všetko mení, padá, horí... v jednu chvíľu som bola dieťaťom. Kam sa vytratilo? Kam predo mnou utieklo? Prečo sa schovalo? Chcem byť nevyspelá, inflantilná, nechcem vidieť pravdu. No nedokážem sa ukryť, tak ako to spravilo dieťa vo mne. A momentálne je mi aj moje dospievanie, možno pozitívum a zmysel toho všetkého, na nič, lebo nikto ma nepočúva. Nikto nechce počuť pravdu... a tak mi ostáva len sledovať ich zničenie. Príde mi to hlúpe. V týchto sekundách sa všetko vlečie. Ale po hodine sa obrátim dozadu a uvedomím si, že ubehla nejak rýchlo. Tak to u mňa prebieha s celými týždňami. Desí ma to.
Dnes som si uvedomila, čo všetko sa zmenilo za posledných 14 dní. Zamrazilo ma. Všetko je inak. Nepáči sa mi to. Som typ ulitníka, ktorý zo svojej ulity pozoruje okolie a je mu tam dobre, tak samému. Donedávna som mala vo svojej ulite aj kamarátov. Dnes nie. Niežeby sme sa pohádali. Ale oni tam už nepatria. Stali sa súčasťou okolia, na ktoré sa dívam a myslím si "...čo do pekla?!" Priznávam to verejne, okrem A. a P. som nemala žiadnych kamarátov (nemám) na takej úrovni (možno ešte L., ale pre ňu mám svojskú kapor kačko kategóriu). Potom mám ešte možno... dve kamarátky... a tým to končí. Nie som ten typ, čo si dokáže nájsť priateľov alebo s ľuďmi vychádzať, pretože nikto nevydrží toľko, aby ma spoznal a pochopil, že ja nie som nenávistná, len hanblivá a inak vnímajúca. Fuck my life. That is it.
Nedá mi nespomenúť si ten článok plný odhodlania, ktorý som pred dvoma týždňami zverejnila. Lebo vtedy bolo všetko v poriadku. Bola som skrz naskrz presvedčená, že sa už nikdy nestane, že by sme sa objímali, alebo niečo, že by so mnou vôbec bol sám... prišiel piatok. Všetko krachlo. Nemal tam byť, ale bol - a keby nezačalo liať a keby sa nestala tá strašná tabu vec, mohlo to byť dobré. Totiž, ten piatok mal byť vrcholom môjho plánu. Plánu ako si ho nechať vypariť z hlavy. Celý plán stroskotal na tom, že keď môj mozog mierne povzbudený vodkou - áno, aj vyspelá abstitentka Eleanor občas podľahne, hlavne pokiaľ ide o jej plány vzbury proti R., a proti sebe samej - spracoval informáciu, že R. je tam tiež, rozbehla som sa za ním, skoro som si nohy dolámala. Iste, áno, už tu to začalo byť jasné. Keď som prišla medzi ľudí, kde mal byť, najprv som ho nevidela. Potom sa s ním objímala, bozkávala ho na krk a ucho, a... no fajn. Výsledok večera čo sa týka tohto bol, že som mu prezradila o svojich bozkávacích excesoch, aj o tom, ako nikoho z nich nemám rada (našťastie môj Vmozog nezmienil prečo - lebo milujem jeho...) takže si musel myslieť, že som nejaká... no proste... zle.