May 2011

Pohnúť sa ďalej.

24. may 2011 at 20:02 | Eleanor |  Slová do vetra

Niekedy je to jediný spôsob.

Niekedy proste nemáte na výber. Niekedy o vašu snahu nie je záujem. Niekedy prídu chvíle, kedy sa nenávidíte za to, akými ste. Niekedy prídu chvíle sebaľútosti, sebadeštruktívne sklony. Niekedy sa zastavíte, spomínate na tisíce šancí, ktoré ste dostali, no v tom okamihu ich nebrali ako šance. A potom sa hneváte sami na seba. Presviedčate sa, že to napokon možno bola vaša chyba. Alebo nebola? Čo je lepšie?
Príliš veľa otáznikov a žiadne odpovede. Žiaden záujem odpovedať. A tak existuje jediná vec, ktorá musí nasledovať.

Otočenie stránky. Pohnutie sa ďalej. Rozšírenie obzorov. Ak by som nebola hanblivý somár, možno by pochopil môj záujem. Ak by som mu viac rozumela, možno by som pochopila, že nemá záujem vidieť môj záujem. Celé dni trávim len spomínaním, analyzovaním, snahou pohnúť sa z miesta... nič mi však nejde tak jednoducho, ako si predstavujem. Ale som odhodlaná.
Začať odznovu. Len netuším, ako na to. Spriateliť sa s ním? Vysvetliť mu... ignorovať ho? Nenávidieť ho?
Čo vlastne zmôžem, keď sme nikdy oficiálne neprekročili hranice priateľstva?
Čo vlastne zmôžem, keď som svojím vlastným, detinským, primitívnym správaním prijmela ho myslieť si, že ho nechcem? Že ho nemám rada? Že ho vnímam ako odporného, otravného hlupáka?

Raz mi to niekto možno vysvetlí. Prečo keď ku mne príde a všetko, čo mi napadá a čo cítim je, že mi chýbal a som rada, že ho vidím. Ale prečo mu poviem, aby odišiel, prečo sa mračím, prečo som k nemu odporná. Nemôže za to, že sa ma nechce. To len ja mám problém zmieriť sa s realitou. Keď tá realita je tak... tak pofidérna! Veď mi to ani nepovedal on sám. Neprišiel, nepovedal: "Tak čo je to s tebou? Počuj, ja..." lebo som mu nikdy nedala šancu, pretože som si vždy udržala dostatočný odstup, aby som nebola zranená. Z akých dôvodov som však teraz zranená ešte viac? A on... ani o tom nevie.
Mám problém. Uvedomiť si, koľko myšlienok denne mu venujem, koľko riadkov o ňom napíšem, koľko zvukov mi ho pripomína, koľko sĺz pre neho vyplačem, pretože spomienky nedávno minulé v kombinácií s realitou smiešne bolia a potom si to porovnať s jeho životom, plným priateľstiev. Sotva si na mňa spomenie v týždni, keď prejde miestami, kde sme boli spolu. Viem to, no pritom... si nedokážem zakázať myšlienky na neho. Sakra, sakra, sakra!
Koľko článkov skončilo v rozpísaných? Koľko zápiskov v denníku bolo násilne prerušených, aby som sa celkom nezosypala?
Mám problém uvedomiť si a zmieriť sa s tým, že patrí do iného sveta, v akom som ja. Má iných priateľov, iné záujmy, nič nás nespája. Chcel, aby som mu bola nablízku, chcel ma zapojiť medzi jeho kamarátov, ale čo sa to dalo? Akoby zabudol.
"Bojím sa."
"Čoho zas?"
"Že sa rozlúčime, že ťa už neuvidím..."
"Ale uvidíš. A nebudem sa s tebou lúčiť. Lebo sa uvidíme."
Ako dávno to bolo. Viem, že na to už zabudol. Len si to nedokážem uvedomiť. Je to podobné ako s matematikou. Viem, že sinx = ... no, niečomu. Len si to neviem uvedomiť a prípadne to preniesť aj na písomku (to je ten dôvod, pre ktorý z nej prepadávam, ale o tom inokedy.)
Som mladá. Zvládnem to. Predsa to musí ísť. Vravím si to dokola. Ak by som si stále nevravela, že sa posuniem, zošalela by som - ak sa tak už nestalo.
Eleanor sa s tým zmieri, zmieri sa s tým, že ho viac nezaujíma, že už viac neucíti jeho vôňu, jeho objatie, teplo jeho hrude a tela, jeho pokožku na tej jej, jeho pokožku na jej perách, ani jeho prsty už nebudú nikdy prepletené s tými jej. Eleanor sa k nemu bude správať prirodzene, veď napokon, jemu to je aj tak celkom jedno, celé...
Eleanor si nájde niekoho, kto jej pomôže zabudnúť, a koho sa naučí ľúbiť, možno ešte viac.

Pohnem sa ďalej.

Len niekedy, občas, v mojich dlhých analýzach mnou zalomcujú pochybnosti a smiešny hlások mi zašeptá do ucha: "Chi, chi, chi, vy hlupáci. Čo ak on mal rád teba a myslel, že ty jeho nie, keď si sa správala ako hus? Neviete nič o živote. Premárnili ste si šťastie."
...no áno, ten hlások nenávidím z celej duše, ak by ho nebolo, všetko by bolo jednoduchšie.

Záznam

21. may 2011 at 0:01 | Eleanor |  Básne
Kašlem na všetko. Nemá to pointu. Pritom to vystihuje všetko. Vytvorila som to pri Red Hot Chilli Peppers. Za asi 5 minút. Len som chcela mať z dnešku nejaký záznam... toho zla.

Zotmelo sa, pouličné lampy blikajú.
Nemé tváre, lživé slová,
zlé pocity konca nemajú.
Zraniť môže pravda holá.
Dym z cigarety stúpa k stropu,
v prasklinách sa rozplynie.
Nik už nenachádza stopu.
Neistý pocit, veď ten raz pominie.
Opona horí, predsudky padajú,
Prečo sa snažiť, zajtra už nebude.
Zánik, ktorý prišiel, neskoro zbadajú...
A na ich lásku sa ľahko zabudne.

PS: Tak čo, už si zabudol?

Mala som sen...

10. may 2011 at 20:00 | Eleanor |  Slová do vetra
Kráčam tmou, okolo mňa je les, kopce, hoci ich nevidím - som si istá, že sú tam. Viem, že niekde vpredu na mňa čaká moja skupina, ku ktorej sa musím dostať. Lenže tma je príliš hustá, nevidím, ani ich nepočujem a oni mňa tiež nie. Intuitívne vytuším, kadiaľ sa k nim dostanem a začnem kráčať po klzkom štrku, ktorý prudko hraničí s hlbokým jazerom, plným tmavej, špinavej vody a bahna. Mám strach, že ak pokĺznem, spadnem a už sa nevynorím. Rýchlym krokom prechádzam po štrku, vidím len odlesky mokrých kamienkov, hoci neexistuje žiadne svetlo, ktoré by sa od nich mohlo odrážať. Som bosá, na chrbte mám ťažký náklad (neviem, čo) o to viac mám strach, že ak padnem, stiahne ma to ku dnu. Pokĺznem, padám do hlbokej vody a bahna, ťarcha na chrbte ma sťahuje hlbšie a hlbšie, snažím sa kričať no sotva môžem pootvoriť ústa. Vo vode je ticho, ktoré sa mi celkom rýchlo dostalo do hlavy. Napadne mi posledná myšlienka.
"Vedela si, že nebudeš môcť kričať a že spadneš. Teraz ťa nezachránia. Sú tam a nevedia, že si spadla. Keby si na nich zavolala hore, alebo keby si nemala ten ruksak... už ho neuvidíš."
Pýtate sa, koho "ho"? (Nie, "ho" nie je ruksak.) Zase tam bol. V skupine neznámych ľudí, v tme, v tichosti. No bol tam. Keď som si myslela, že umieram, posledný pseudovýdych patril jemu. Dostala som ešte jednu šancu v tom sne prejsť, akoby som ani nepadla, potom som si však už zložila bremeno a pomaly, opatrne kráčala. Aj tak nepomohlo, zase som pokĺzla a zobudila sa.
Nepotrebujem nejaký snár, aby som si vyložila, čo to znamená. Neschopnosť kričať, klesanie dolu, on, žiadna pomoc a večná tma ako neistota. Som toho plná...