February 2011

Alex a Olivia - How they met

23. february 2011 at 17:48 | Eleanor |  Komix
*krátka informácia - už dlhší čas si takto maľujem komixové postavičky - kreatúra v šatôčkach je Olivia a kreatúra v gaťulkách Alex... skener mi nefunguje a foťák fotí tak, ako fotí, preto je tá otrasná svetelná/vykontrastovaná kvalita. dúfam, že len dočasne :)*

serú ma ľudia.

22. february 2011 at 14:10 | Eleanor |  Uvažuje
Ani som sa nemusela príliš zamýšľať nad tým, ako tento článok pomenujem. Trochu ľahkej vulgarity - pre ľudí, ktorí ma tak nehorázne vytáčajú, mám úplne iný stupeň nadávok, ktoré však nezverejním. Mám istú cenzurovateľno-slušnú úroveň. Asi.
Možno tu už bude tak. Som sociopat, podivín, vyvrheľ spoločnosti, a tak niet sa čo diviť, že ma väčšina existujúcich tvorov v mojom okolí seriózne serie. Irituje ma spôsob, akým rozprávajú, irituje ma čo rozprávajú, irituje ma, ako sa obliekajú, iritujú ma ich profilové fotky na facebooku, iritujú ma ich statusy, komentáre a príspevky, ktoré síce majú byť nadnesené, drsné a riadne k veci, ale pôsobia akurát tak nedospelo a smiešne. Nasiera ma dokonca aj ich spôsob dýchania. No dobre, to už možno trochu preháňam, ale ešte pár dní, a stane sa to skutočnosťou.

Hodnú chvíľu som v sebe hľadala odpoveď na otázku, prečo som plná agresivity a neznášanlivosti. A odpoveď som nenašla. Je možné, že chyba je vo mne? Toto som tiež zvážila. Nevylučujem, že je tá chuť zhodiť ich zo schodov spôsobená tým, že som ohrdnutý tvor plný zatrpknutosti a nenávisti, no sú tu aj ľudia, ktorých mám rada (áno, uznávam, aj oni ma občas vytočia, ale nie dlhodobo). Preto si nemyslím, že je chyba vo mne. V čom teda?
Mám pocit, že ľudia vôkol mňa sú zdegenerovaní. Tupci. Mláďatá, ktoré sa silou mocou snažia vyzerať dospelo a sčítano. Vždy sa na nich z chuti zasmejem. Lenže zákerný smiech nad ich tuposťou ma prestal dostatočne napĺňať. Už sa nedokážem krotiť. Vlastne áno - dokážem, ale zťažka. Muky pri ovládaní sa sú nepoznané.

Vždy som myslela, že jedinci, ktorí sa správajú ako lacný tovar (štetky, prípadne chlapci radodajci) budú pre smiech spoločnosti. Že nebudem jediná s prudérnymi názormi, so smiechom. Sprvu to tak i bolo - mali sme 12, smiali sme sa na 15 ročnej už nie panne, ktorá sa nechala "obrábať" viac, chlapcami, než by sme dokázali spočítať na prstoch oboh rúk. Postupne sme rástli, smialo sa nás čoraz menej, a ostala som už len ja. Neuveriteľné, ako ma to serie. Doba sa zmenila. Radodajní a detinsky trápni jedinci sa obklopili ďalšími hlupákmi a vytvorili akúsi vyvrheľskú, modernú a štýlovú smotánku dorastejúcej spoločnosti.

A ja som sakra hrdá, že do tejto smotánky nepatrím. Len ma irituje, že to nevidia. Nevidia svoju primitívnosť. Myslia si, že sú pánmi sveta - bože, len ty vieš, ako rada by som im pri otrieskavaní ich hláv o stenu kričala do ucha, že NIE SÚ.
"Kurva, povedala som si že facebook je fakt na hovno! Už s ním končím!"
- hlása status jednej zo smotánky (o nadávkach v statusoch, akomsi super nadsadenom štýle, ktorý mi len dokazuje inteligenciu autora statusu, sa vyjadrovať nejdem, i keď, je to dosť lákavé) Áno, dala som "like", pretože som v škole od nej počúvala celé dni o tom, ako končí, ako ju to nebaví sledovať hlupákov.

Ja by som s facebookom, otvorene priznávam, skončiť nevedela. Z jednoduchého dôvodu - chodievam si tam pozerať, či je ON už vo vzťahu (som si plne vedomá toho, že po istých smeroch som absolútne nevyspelé mláďa aj ja) a komunikovať tam s tou hŕstkou normálnych ľudí.

Lenže pani zo smotánky si vymazala z jej 500 smotánkových priateľov 15, napísala si o tom ďalší status, premazala si fotoalbumy, dala si ďalší status... a po jej ohlasovanom konci akoby sa zľahla zem. Dovolím si povedať, že demencia niektorých jej príspevkov prudko vzrástla, hold, ten koniec s facebookom sa nejak musel prejaviť. Keď viem, že skončiť s facebookom nedokážem, tak to nerozhlasujem. A keď končím, nepridám denne 20 príspevkov.
Funím vždy, keď to vidím. Funím aj keď vidím, ako si zamilované páriky vyznávajú lásku cez svoje nástenky. Funím, aj keď sa dopočujem, že pán A. a pani B. spolu čosi riešia. Aké čosi? No, píšu si na facebooku už dva týždne, z toho niečo bude!
ČO TO S VAMI JE, ĽUDIA?!
Do prdele!!!

Hnev mi už načisto ovládol myseľ, takže múdrejšieho vyjadrenia sa odo mňa asi už nikto nedočká. Myslím, že to stačí. Myslím, že nie je štýlové vypisovať si do statusu "Áno, som biiiitch, fok meee!" a tváriť sa drsne vyspelo. To že máte 15, alebo 16, alebo aj 20 neznamená, že ste zožrali múdrosť sveta. Je možné, že keď vyrastiete, budete sa na sebe smiať. Aká som bola hlúpa, povie si bitch a pousmeje sa. Ja si však stojím za tým, že tento typ pousmiatí by nemusel existovať. Už len s ohľadom na moju bránicu a krvný tlak.
naštvaná Eleanor

Práve tu, pre teba - prológ

20. february 2011 at 17:22 | Eleanor |  Práve tu, pre teba
(mám tvorivú náladu... ale len na niektoré veci. no nie som pasívna. makám.)

Nachádzala som sa vo všadeprítomnej bielobe. Kedy sa už preberiem? Vraveli, že to nebude náročná operácia - vyoperujú mi nádor a potom... je možné že vnímam čas inak? Ale ako to, že vôbec vnímam? Počas narkózy by som vnímať nemala. Ešte počkám, rozhodla som sa. Opäť ma však začali trápiť otázky.

máš krásny úsmev. prečo klameš? ...neklamala som.

19. february 2011 at 22:50 | Eleanor |  Listy láskam
(vnímajte tú iróniu textu.)
Milý Ty,
ako vždy, myslím na Teba. Pochybujem, že odkedy som Ťa zaregistrovala, prešiel čo i len deň, aby som si na Teba nespomenula. A vieš čo? Dnes je to presne 7 mesiacov, odkedy som Ťa zaregistrovala, myslím, tak naozaj. Tak... reálne. Povedala som si... sakra, čo je to za človeka?! Pozrela som sa na Teba a... no hej, láska na prvý pohľad je otravný mozgovo chemický proces. Ako som umierala iróniou, keď sme s aN. hrali kalčeto a Ty si sa oprel o stôl a pozeral si sa na nás. Presne rok po M., ktorý to spravil rovnako. A kvôli ktorému som sa trápila rovnako. Najprv. Teraz už viem, že menej. Tieto letné tábory sú dosť nebezpečné. A ja spomínam. Tak ako každý deň. V škole, cestou do a zo školy, doma, v obchode. V spánku. Ako som sa vyššie zmienila, neprešiel deň. To, že spím, na tom nič nemení. Moje podvedomie je Tebou priam posadnuté a nedá mi šancu... šancu vysporiadať sa s tým, že som nikto, pre Teba, ako vždy.
Tie sny sú otravné. Pretože v jednu chvíľu som tak šťastná, tak šialene šťastná, hoci je mi hmlisto známe, že je to len sen. A odrazu sa prebudím, cítim úsmev na perách, cítim Tvoju vôňu, vidím, ako sa usmievaš, slnko Ti svieti na už aj tak spálený chrbát... áno. Slzy som sa ešte po tých mesiacoch nenaučila ovládnuť. To sklamanie je vždy veľké.

Prežili sme dosť momentov, ktoré som považovala za niečo iné. Mal si to pochopiť. Nie. Mala som to chápať ja. Vždy. Je to moja chyba. Potom prišiel september, a to, že si... no všetci poznáme tú vec s "F". Nie jedným. Nie piatimi. Niečo medzi tým. A tak som sa stiahla a pomyslela si fajn, zase chyba. Začala som vzdorovať, dva týždne môj mozog pristúpil na moju hru a vtedy sa stalo to, čo som Ti mala na silvestra vyklopiť. Mala som Ti proste povedať, že som sa s ním bozkávala, a nie raz, a nie triezva, ale tak akurát, no dokázala by som sa zastaviť, ak by som mala nádej, no vtedy som skrátka verila, že nevieš, že existujem, a že on je tak úžasný... a potom som zbadala Tvoju fotku. Sprosté city. Sprosté. Začala som plakať, lebo som obyčajná sračka a troska a tak dále. Spomenula som si na Teba. Cítila všetky tie veci. A on už nemal šancu. Nikto okrem Teba ju NEMÁ. Počas októbra som mala zvláštny pocit... bolo to milé a fajn, a potom mi P. povedal, že nesmiem mať predsa vzťah založení na "škádlení se" (mega výraz :D) a tak som sa stiahla. A Ty? Si ma v podstate... ignoroval. Tak fajn, pomyslela som si znovu. A po silvester sa to vlieklo. Žiarlila som. Vymýšľala scenáre. Tým, ktorí ma boli ochotní počúvať (tým dvom), som vysvetľovala, že si úžasný a určite máš dievča. Pár z nich (obaja) sa ma pokúsilo zavraždiť, aby som prestala revať a trápiť sa. Nepodarilo sa im to, bohužel. Prišiel Silvester.

Ak by som ho mala vrátiť...
Tak by som Ti povedala úplne všetko, čo som mala na srdci, a až potom sa Ti začala vyhýbať.
Vzhľadom k tomu, že nasledujúci piatok si sa na mňa vysral, ani neprišiel, ani na mňa nepozrel... tak som tam už viac nevkročila. A hneď na to som sa dopočula o nej.
Takže, pointa.
Fajn, že sa teraz máte, alebo nemáte a ona má Teba, či Ty máš ju, neviem ako to je. Je mi jedno, že ZASE KLAMEŠ o svojom životnom postoji, keďže je úplne jasné, ako ju miluješ, alebo čo to vlastne robíš. Tak fajn. Fajn. Zvyčajne keď je všetko fajn, a zopakujem to, nič fajn nie je. (nič mi nie je jedno, a celé dni som ako bez duše, lebo zaľúbiť sa šťastne nie je môj štýl.)
Ale chcem, aby si bol šťastný. Ak s ňou, tak s ňou. V tom prípade ja budem všetko, len nie šťastná. Nevadí. Láska je o odopieraní a nie je sebecká.
A mne ostali len spomienky, i keď tie hmotné som vyhodila. Nepomohlo.
Jediný deň som bola skrz naskrz presvedčená o tom, že si reálne oficiálne zadaný a tie muky... ale ja to zvládnem. A dúfam... strašne veľmi megácky... že  budeš naozaj veľmi, veľmi šťastný, aj keď Ťa to vlastne nezaujíma, lebo ja som obyčajná niktoška, ktorá Ti nestojí za odpísanie.
Je mi jedno, že si si chcel nájsť čas. Stačilo napísať obyčajné "no nič, dáš mi to nabudúce."

Zabudol si na to. Na nejakú správu od nej by si... ale áno, viem.
Nie som ona.
Som len čudná osoba z leta.
A tak na celý tento list ser.
Možno Ti raz poviem, hej er, milovala som ťa, vtipné, čo? Bolo to už dávno. Ale zatiaľ neviem. Bol tu J., ktorého som tak obdivovala minulý rok a bola som s ním na lyžiarskom. Vozila sa s ním na lanovke, hrala s ním pingpong a tak. A vieš čo som zistila? On nie je Ty.
Howg.

divná, zamilovaná, zničená Eleanor, ktorá sa snaží zmieriť s tým, že človek ktorému verila najviac na svete už netuší o jej existencii, len občasne lajkuje jej statusy, aby ju nasral a deprimoval.

ak ste iritovaní hlúposťou v článku, odíďte. toto bolo naposledy. naozaj naposledy. keďže mu prajem len šťastie a lásku s inou. ...

výplod chorej mysle.

19. february 2011 at 14:49 | Eleanor |  Básne
Neberte to príliš vážne. Snažím sa nakopnúť. Prestať byť neaktívna.

koniec

rado má srdce toho,
kto trápenie mu spôsobil.
zaplatíš draho za otázku -
čo som ti len urobil?