December 2010

Vzbĺknuté slová

23. december 2010 at 23:56 | Eleanor |  Básne
...aneb, šťastné a veselé. No vlastne, nie. Všetkému sa budem venovať od zajtra, dnes len týchto pár veršov. Mala som veľmi slabú chvíľku (ešte stále mám).

Spíšem na kúsok pergamenu,
tie veci ktoré ma robia nemú.
Túžby, ktoré nenaplníš,
sľuby, ktoré nevyplníš.

Spíšem na kúsok pergamenu,
ako sa hodím k tvoju telu.
Tak ako mesiac ku hviezdam,
tak i ja k tvojmu srdcu - patrím tam.

Spíšem na kúsok pergamenu,
prečo mám dušu rozpoltenú.
Keď mizneš z mojich spomienok,
keď po líci steká sĺz pramienok.

Na kúsku starého pergamenu,
sledujem báseň zapálenú.
(Vzplanutú mojimi bolesťami.)
Vraviacu ako si ma zavrhol,
keď si mi mlčanie navrhol.

NÁPAD. Spoločná poviedka?

8. december 2010 at 17:29 | Eleanor |  Zaujímavosti
Naozaj som premýšľala... ale nie o tomto, toto padlo len tak z neba. Napadlo ma, že by som mohla vytvoriť niečo pre každého, kto rád píše, alebo si to chce skúsiť, či nejak sa prejaviť.
Malo by to viacero pravidiel a tak... asi to rozpíšem do bodov (a pokúsim to skrátiť :D)

PRAVIDLÁ
  • do komentárov by sa ozvali tí, ktorí by mali seriózny záujem
  • potom by sme si stanovili istý časový limit, ktorý by sme dodržovali... že človek A. by napísal jednu kapitolu, o dva týždne človek B. druhú
  • zverejňovalo by sa u mňa i u Vás na blogu, ale samozrejme, v prípade dostatočného záujmu by sa dal založiť aj spoločný blog, ktorý by slúžil len účelu pre spoločné poviedky (neskôr by sa z neho mohol stať poviedkový blog, kde by viacero autorov zverejňovalo svoju tvorbu)
  • kedykoľvek by sa mohol záujemca pridať - s radosťou beriem(e? :) každého, i nového
UPOZORNENIE: táto výzva nemá za účel nejak zvyšovať moju návštevnosť, takže ak by ste sa nechceli prihlásiť len preto, lebo ste si istý že od Vás budem vyžadovať zverejnenie mojej adresy na Váš blog - nie je to tak, nemám záujem, len v prípade Vášho záujmu :) Len by som bola rada ak by sa vytvoril istý typ projektu ľudí, ktorí radi píšu alebo sa chcú zapojiť proste preto, lebo ich to zaujalo. Stačia aj traja záujemci, ovšem, môže byť ich aj viac - ak nik neprejaví záujem, nevadí, po čase tento článok zmažem a budeme sa tváriť, že ma to nikdy nenapadlo. Cieľom by bolo napísať jeden príbeh viacerých autorov - i českých, i slovenských.

Viem, že podobných vecí je viacero, ale hlavne ma nadchýňa to, že by sme si to najprv zverejňovali na svojich blogoch... jednoducho poviedkové prepojenie.
Ach jaj. Moje nápady vždy niekto zruší alebo sa nikto neozve, už som si zvykla, takže ak nemáte záujem, tak nič... :D

S pozdravmi, Eleanor.

Iný život - 4.kapitola - Zmätený

4. december 2010 at 16:55 | Eleanor |  Iný život
Si tu prvý raz a rada/rád čítaš trošku romantické, trošku podivínske poviedky? Tak začni kliknutím sem.
Oliver

Náhlil sa do školy a trochu sa triasol. 'Lezie na mňa chrípka? To snáď nie...' uvažoval, čakajúc na autobus. Prvý krát po dlhšom čase nastúpil na skorší autobus, lebo ráno nebol behať. Zaspal, a koleno mu po včerajšku opuchlo a sám musel uznať, že behať by nedokázal. Keď nastúpil do autobusu, hodil sa na jediné voľné miesto, ktoré zbadal, ani nepozrel, vedľa koho si sadá.

tri týždne ako nič.

3. december 2010 at 15:28 | Eleanor |  Denník
...viete. Tri týždne ako päť ťýždňov. Medzi nami nič nie je. Dva týždne naviac nič nepokazia. Na dnes som sa tešila ale... Bjorn povedal, že ON tam nebude. Zmierila som sa s tým, čiastočne. Priam cítim, ako mi srdce divo pulzuje. Dostala som sa do finále, veľkolepého finále. R. vidím všade. Na zastávke, v autobuse, v električkách či na ulici, v obochode. V každom. Potom žmurknem a zatvorím ústa, stiahnem ruku - uvedomím si, že ten človek nie je on. Ubližuje mi to. Potrebujem ho viac než kedykoľvek predtým, ale on to nevie. A vlastne, je to úplne jedno.
Bjorn je môj najlepší priateľ. Ale už akosi začína... zošalievať. Nechápem, prečo vždy ja. V tejto situácií. Kamarátka, a potom niečo viac, pretože som dobrá a milá. Ale som zase TÁ DRUHÁ. Už ma to nebaví. Bjorn si myslí, že ku mne niečo cíti. Stále nenápadne naráža na to, na čo ja nechcem, aby narážal. Zase tá druhá. Zase, stále ja. Vždy. Tiež sa vyjadril, že R. ma neposlal viete kam. Jednoducho je moja chyba, že som u o svojich citoch nepovedala. Ale mala som? Celé dni plačem, lebo spomínam. Celé noci sa mi sníva o R. Už celé 4 mesiace, skoro každú noc. Vždy je vmojich snoch. Niekedy sú tie sny krásne, hovoria o tom, čo nie je realitou, a keď sa zobudím, som smutná že to bol len sen. Inokedy sú to nezmyselné sny o tom, ako behám po snehu, skáčem do jám, a R. je so mnou. Sme spolu.
Ale nie naozaj. Stále ho ľúbim. eN povedala, že sa aspoň vyliečim, keď ho tak neuvidím. Hlupaňa. Ako by som mohla? Jej slová vo mne vyvolali len slzy, ktoré som potlačila. "Asiže nie," povedala som jej. "Lebo nechceš," povedala prechytračene. Možno mala pravdu, možno iekde hlboko v sebe nechcem prestať R. milovať, pretože mám pocit, že on ma vždy svojím spôsobom ľúbil, a ešte stále... ale viem že to nie je pravda, nemôže byť. On nevie, že žijem. Ako to vtedy povedal? "Na teba asi nezabudnem celý život." "Lebo som otravná?" "Nie... tak..." povedal. Nedokončil. Pozrel na mňa a potom... bolo to pred štyrmi mesiacmi. Chcete počuť pravdu?
Neviem sa s tým vyrovnať. Ale bezohľadu na to, čo mám ukryté hlboko v sebe sa tak intenzívne snažím vyrovnať sa s R., s jeho existenciou ktorá nie je v mojom živote, chcem sa vyliečiť, chcem zase zabudnúť, tak ako to bolo s tými predtým, ale nejde to. Vôbec.
Keby som mu to povedala, bolo by neskoro. Mala som poslednú šancu v októbri. Posrala som to. Ale... mlčím. Idem. Je to všetko jedno.

Oplotení - Prológ

2. december 2010 at 21:35 | Eleanor |  Oplotení
Som z tohto vyčkávania tak chorá. Tŕpnem, nedokážem sa uvoľniť, hoci viem, že ešte aspoň polhodinu bude pokoj.
Ticho ako pred búrkou mi tentoraz vadilo viac, než krik a ruch. Desilo ma, chvíľami som bojovala s nutkaním začať si spievať, aby som sa presvedčila, či som náhle neohluchla. Ovládla som sa a v ruke stále pevnejšie zovierala zbraň, až mi tŕpla ruka. Minúty mi pripadali dlhšie, ako boli v skutočnosti. Spomínala som, ako som robila príjmačky na strednú - tiež mi vtedy hodinové čakanie pripadalo ako večnosť.
Ale vtedy sa ku mne neblížilo minimálne päť áut s nepriestrelnými sklami a s cestujúcimi, ktorí boli naliaty Flóriumom. Robilo ich takmer nezraniteľnými, rany sa im regenerovali rýchlejšie, ako je bežné, boli nezvyčajne pružní a ohybní. A hlavne, pripravení zabíjať.
Začula som kolesá na štrku rozsypanom pred radnicou. Pozrela som na pravú ruku, v ktorej som držala automatiku. Keď som počula buchnúť dverami od auta a vstúpiť očakávanú návštevu hlavnou bránou radnice, žily mi naplnil adrenalín. Ústa sa mi roztiahli do úsmevu. Tak čo. Prinajhoršom umriem. Aspoň to budem mať rýchlejšie za sebou.
"Sme na to samé," povedala som automatike, postavila sa a vyšla spoza rohu privítať návštevníkov. Napadlo mi, že sa uzmierime a každý z nás odíde v pokoji. O sekundu na to vzduchom začali lietať guľky.

Úvod

2. december 2010 at 21:32 | Eleanor |  Oplotení
(od veci, ale viem že som lenivá, a neodpisujem na komentáre. ale neviem sa dokopať. sľubujem že najneskôr v sobotu poodpisujem. hlavne Kaku ^^ milujem tvoje komentáre. s horúčkou, či bez :D)
Minneapolis, Minnesota. Slobodné mesto v slobodnom štáte.
Hope Fills žije so svojimi rodičmi v Minneapolise, keď odrazu sa všetko zmení. Diktatúra, obmedzovanie a zvláštna vláda.
Prečo ľudí z Minnesoty oddelili od zvyšku sveta? Prečo každého, kto vie viac, zabíjajú či odvlečú na neznáme miesto? Prečo sú s tým všetci zmierení? Alebo žeby... skoro všetci?
Trochu sci-fi, dosť akčné... a fikcia.
Príjemné čítanie.

umelcami sa môžu nazývať ľudia ORIGINÁLNI.

2. december 2010 at 16:30 | Eleanor |  Zaujímavosti
Yea, teta El. je vytočená, takmer ako nikdy. Čo je vo veci? Kopírovanie nápadu.
Nezvyknem riešiť kopírovanie, naozaj nie - väčšinou som si istá, že odo mňa nikto nič neskopíruje. (aj tak občas brúzdam gúgľom, a hľadám podľa pasáží z poviedok, či niekto nepublikuje moju tvorbu bez opýtania... oh áno, viem, že nie je tak dobrá ale to viete... ja si googlim aj jeho meno, aby som zistila... MLČÍM. nie o tom som chcela...) O fotky mi nejde, čo už, bola by som poctená, že niekto považuje to, čo odfotím za natoľko zaujímavé aby sa tváril, že je to jeho dielo.
Ale čo sa týka SKOPÍROVANIA NÁPADU, to už naozaj začínam... nuž viete... vraždiť.
Som tak vytočená, tak nehorázne vytočená, že sa sotva triafam na x-tý pokus do kláves. Ide o istý blog, na ktorý som náhodou narazila. Bol celkom sympatický, všimla som si, že autorka tiež píše poviedky. Milo som si otvorila jej poviedkovú rubriku. Jednu poviedku. Prvý "diel" rozdelený na viacero kapitol. Ó, áno, názov časti "Průvodčí" ma trošku zarazil ale pousmiala som sa. Veď ja mám svojho Sprievodcu z neba. Lenže potom... to išlo až príliš podobne. Hlavná hrdinka umrela, a stala sa z nej sprievodkyňa. Nie, nie je to to isté, čo moja Sprievodkyňa... ale podobné. Príliš.
A práve preto ma to tak serie! Je iné, keď vám niekto skopíruje poviedku od slova do slova a vydáva ju za svoju. Napíšete mu pár výstrah (neskôr vulgarizmov :P ale to sa stalo iba raz, keď išlo o dielo mojej kamarátky a dievča odmietalo priznať, že to skopírovalo. >:[) a je pokoj.
Iné je však, keď vám niekto skopíruje nápad, na ktorý prišiel na vašich stránkach, z vašej poviedky, vezme si podstatnú časť a ani to príliš nepretvára. Nemôžete mu len tak vynadať - pretože môže argumentovať tým, že na to prišiel skôr, že to nemá od vás... ale ja viem, že toto má.
Lebo keď som si uvedomila prílišnú podobnosť, nadýchla som sa, vydýchla a letela sa pozrieť k sebe, tu na blog. Na dátum publikovania môjho Sprievodcu z neba. A chcete vedieť, prečo vlastne som tak nehorázne NASRANÁ?

24.dubna.2010
je dátum, kedy som publikovala zložitú kapitolu Sprievodcu. Pamätám si moju radosť, pretože som vymyslela niečo nové. Nikdy som o niečom podobnom nečítala - a prvý krát nešlo o lykantropov (vlkolakov) či upírov. Spomínam si aj na sklamanie, lebo nikomu sa nič tak zložité nechcelo čítať. Ten nápad som milovala a živila v sebe... ale možno práve preto, lebo sa žiadny čitateľ neozval, som od toho upustila. Nezáleží na tom, že na počítači mám rozpísaných viacero kapitol, neopravených, stále som s niečím nespokojná. A nemám dôvod... ale je to jedno, už som si zvykla. Lenže!

26.dubna.2010(!)
je dátum, kedy to dievča publikovalo "Průvodce"... tak podobného mojej poviedke. Dva dni? Priveľká náhoda. A tak podobné? Tiež dosť veľká náhoda - predsa len, nad týmto nápadom som sa zamýšľala dosť dlho (chcela som niekam zakomponovať vtedajšieho J.) a nič podobné nepoznám.

Som vytočená. Nemôžem ju obviniť, nemám dôkazy - a ona pridala ďalších 20 kapitol, kde si vytvárala vlastný dej. To ja som tá, ktorá poviedku nerozvinula. Ale i tak - ak nápad mala odo mňa, cíti sa ako pravý autor? Bola by schopná požiadať nejaké vydavateľstvo o vydanie jej príbehu? Ja by som toho schopná nebola.
Takže jediná vec, ktorú zmôžem, je tu zo seba dostať moje rozhorčenie. Možno je to náhoda, ale ja pochybujem... že až tak veľká. Ach jaj - pokúsila som sa nájsť v prvých 5tich kapitolách niečo INÉ. Ale našla som len ohranú scénu z Harryho Pottera 7, keď Harry pseudoumrel a rozprával sa na vlakovom nástupišti s Dumbledorom (Brumbálom). To dievča evidentne nemá dostatok fantázie na to, aby si vymyslela čosi vlastné.
Keď už neokopírovala to moje, tak potom to z Harryho, odstavec, od slova do slova. Som stále rozhnevaná a za vulgarizmy sa ospravedlňujem. No motivovalo ma to, idem asi písať ďalšie kapitoly Sprievodcu.

EDIT: už som sa upokojila. Môj výlev je ako reč malého spratka. "Mala som to prvááá!" plače malé decko. Nuž, tak mlčím. Radšej popracujem na štýle písania a vypracujem sa na... ktovie čo.