November 2010

ruža, ruža, rosalin.

30. november 2010 at 19:44 | Eleanor |  Fotos
1

čosi.

25. november 2010 at 19:58 | Eleanor |  Jednorázovky
Nedá sa to vlastne nazvať čímsi. Jednoducho som to vyprodukovala za pár minút, pri počúvaní inšpiratívnej hudby. Čo vám poviem... je to isté vystihnutie puta medzi matkou a dieťaťom, ktoré sa ešte len vyvíja. Iste, nie je to z vlastnej skúsenosti.
Ospravedlňte ma. Idem sa utiahnuť do vlastného, hlúpeho sveta. Som trošku... ako sa to vraví? Mimo provoz? :D

mohol si to všetko spraviť...? mohol.

19. november 2010 at 21:28 | Eleanor |  Listy láskam
Je to zase výlev len pre neho, plný jeho opisov, opisov jeho správania a tak... dnes mám náladu pod psa, čo sa dalo čakať. Ak nie ste pripravení na egocentrický a depresívny výlev, odporúčam nečítať.
Milý ...,
len Ty vieš, ako Ťa nenávidím a milujem súčasne.
Nuž, neviem či je to dobre alebo zle, cítiť dva protichodné pocity v sebe, kde sa zrážajú, prelievajú jeden cez druhý a kričia. Jeden kričí... "Vzdaj to, je to idiot! A vzdaj to, tak či tak ťa nikdy nemiloval a nikdy nič také ani len neplánuje!" druhý sa len pokúša mu vzdorovať, ale nevládze. "Nevzdávaj sa. Nemohol všetko spraviť bez toho... aby mu aspoň čiastočne... aby to aspoň čiastočne nemyslel tak! Nevzdávaj sa!" ale popravde, tento pocit uhasína, zmenšuje sa, je celkom maličký, tichý, v kúte.
Tipni si, ktorý je ktorý. Nenávisť a zúfalstvo, láska a nádej.
Dnes u mňa celý deň prevažuje zúfalstvo, najmä preto, že sú to presne 4 mesiace, čo som Ťa prvý raz stretla (NErátam to, čo Ty tvrdíš, že si ma videl a vieš že som to bola ja a opisuješ mi presnú situáciu, ktorá sa stala, ale JA SOM ŤA TAM PROSTE NEVIDELA.) a to na mňa dosť zle vplýva. Spomienky celých mesiacov mnou trasú a ja sa buď napchávam, alebo píšem takéto výlevy (napríklad aj do chatu Lú) alebo plačem. A to je dosť zlé, nemyslíš, pán mysliteľ?
Teda, pre Teba ovšem nie. Pre mňa to je prvá vážna chvíľa plná zúfalstva po pol roku, možno aj viac. Od Valentína, ktorého som strávila, ako inak, sama. Dnes si medzi svojimi priateľmi, aj priateľkami a ja tam nie som. Je to týždeň. Nevidela som Ťa, nerozprávali sme sa...
Mohol si všetky tie veci spraviť a nemyslieť ich ani trošku tak?
Mohol si ma objímať, mohol si... ach. Škoda reči.
Nabudúce nehovor, že sa "uvidíme aspoň raz za týždeň, ak prídeš."
Lebo ja neprídem.
A Ty o to nestojíš.
Tak preto neprídem.
Nebudem sa namáhať, keď to vlastne nemá zmysel, drahý.
A vieš čo spravím? Zahlásim sa do kurzov písania. To si zožer, Ty behací maniak! Ja budem spisovateľka (snáď) a vydám knihu o tom, ako sa viac nepopáliť na tej istej elektrickej dvojplatničke.
No ale tebe to je jedno...
...alebo nie?
nezmierená, zúfala, depresívna a hlavne Tvoja El.

Lesná víla, vodná nymfa

17. november 2010 at 17:43 | Eleanor |  maľby
Ony akože... patria k sebe. Nymfa je ladená viac domodra, víla zase dozelena.
Nie som umelec. Len som sa nudila.
víla

Lily Evansová - portrét

17. november 2010 at 17:40 | Eleanor |  maľby
lily
Nie je krásna ako ona... ale celkom sa mi podarily vlasy. Inak má zvláštnu tvár... nuž, mnoho chýb. Pardon.

keď mám záchvat maliarskej tvorivosti...

17. november 2010 at 17:34 | Eleanor |  Fotos
...zachytila som pár "nástrojov skazy" foťákom a pridala k "pseudomaliarstvu" i fotenie..
A vytvorené dielka zverejním tiež :D
1

Šialenec - jednorázovka

15. november 2010 at 22:22 | Eleanor |  Jednorázovky
Tak sa na mňa pozri. Pomiatla som sa. Povedz to. Vyslov tie slová, ktorými ma odsúdiš. Je to pre teba ľahké, keď nevieš, aké to je milovať niekoho tak intenzívne. Tak, že by si bola schopná aj umrieť pre lásku ktorá sa ti rozlieva telom ako jed. Láska je jed, jed aj liek pôsobiaci ako záchrana. Je len na človeku, ku ktorému ju cítiš, ako ju použije. Je bolestné vedieť, že miluješ niekoho, kto ju ani len nechcel, komu to je jedno, kto žije len pre potrebu, nie však pre city. Nadýchni sa, vykroč a začni sa smiať, lebo ja som pripravená na to, čo príde.


zložité myšlienkové pochody.

13. november 2010 at 14:28 | Eleanor |  Uvažuje
Hendley - Perfect. Počúvam to dokola. Je to krásna pieseň.
Premýšľala som. Keď má človek priveľa voľného času, lebo nemôže spať, má kedy premýšľať. O veciach, ktoré okrem iného spôsobili aj jeho nespavosť. A tak som sa rozhodla. Nedá sa nič robiť. Musím zabudnť - aká novinka, zabudnúť sa snažím už celé veky. Ale tentokrát musím zabudnúť na každého.

Na J., ktorý menil pred pol rokom moje školské dni na dni plné eufórie.
Na M., ktorý to celé pokazil, zničil a podupal, a ktorý bol moja prvá veľká láska.
Na R., ktorý... no veď viete. Zmenil mi život, donútil ma, nevedomky, správať sa akoby som nemala strach. Naučil ma veriť ľuďom, naučil ma veriť sebe. Ale... najviac ma naučil veriť jemu. A zradil. Ľutujem to, že som mu verila. Nemusela by som byť každý piatok čoraz viac sklamaná. Myslite si, čo chcete. Aj tak to každý z nás pozná. Lásky. Skazené a zničené. Ale už by som chcela preskočiť túto etapu a dostať sa do času, kde budem mať niekoho, koho budem milovať - a kto bude milovať mňa. Ó, viem, že tínedžerské lásky nemajú veľkú budúcnosť. Ale každý to potrebuje aj teraz - cítiť že ho niekto miluje, snáď inak, ako priateľskou či rodičovskou láskou.

A keby som určite vedela, že o nejakých 5 či 10 rokov s R. budem, budeme mať deti, rodinu... tak by som to vzdala a čakala. Ja dokážem byť trpezlivá, keď viem, čo ma čaká - keď to neviem, nedokážem byť trpezlivou. Možno o tom je celá "nádej, viera, trpezlivosť, láska". Nevedieť čo je nakonci cesty a aj tak sa ňou vybrať. Keď cestou ticho kráčame, postretne nás mnoho vecí - faloš, priateľstvo, vzostupy a pády - dobrých i zlých. Musíme mať vieru, že nakonci je niečo, za čo sa oplatí stále kráčať. Možno sa cesta zdanlivo končí - vtedy treba mať nádej a byť trpezlivý. Pre mňa celá cesta životom predstavuje cestu za láskou.
Myslíte si, že som snílek? Som. A možno mierny realista.

Viem však, že práve teraz som presne v tej fáze, kde sa cesta zdanlivo končí. Slepá ulička. Viem, že bude pokračovať - musí - ale vec, ktorá ma postretla a sprevádzala zmizla. A ja neviem, či sa len presunula nakoniec, alebo sa vyparila. Nedokážem byť tak trpezlivá.
Proste nie.

Keď zabudnem na tie moje lásky a zložité nadchádzky v mojej ceste, vrátim sa možno o kilometer späť. Možno o rok cesty - no čo je to v porovnaní s rokmi, ktorých sa (snáď) dožijem? Nič. Zabudnutie bude ako... keby som sa vydala po zrekonštruovanej ceste. Ó, áno. Možno ma R. čaká na konci. V konečnom dôsledku sa však poznám, a myslím, že ho síce veľmi milujem - tak, že by som aj umrela, aby mohol žiť. Ale o rok tu možno bude niekto iný. A možno nie. To sa ukáže až keď sa dostanem na určitú etapu.
Zatiaľ proste kráčam. Snažiac sa zabudnúť, očistiť. Celá tá vec s ním sa dá zaradiť do oboch kolóniek. Do "vzostupov" i "pádov".
Ktovie, čo sa mi ešte stane po ceste? Nikto to nevie.
A jediná ja to budem vedieť.
Fascinuje ma, že takýchto ciest je nespočetne veľa. Každý človek na svete má svoju cestu. A niekedy je na konci cesty križovatka, kde sa dva chodníčky skrížia.

Ó, áno.
Toto celé je veľmi zložité.
Najprv to mal byť obyčajný denník. Prepáčte, ak som vás zase obťažovala mojimi písmenkami. Dýchaním. Hlúposťami. A ak ste to dočítali do konca, máte môj rešpekt.

12.11. Nikdy viac.

12. november 2010 at 22:20 | Eleanor |  Denník
Pozrieť sa do zrkadla,
vidieť to, čo každý krát.
Dievča, ktoré nikto nemá rád.

Nemala som tam ísť. Nemala som ho stretnúť. Ale ja som bola presvedčená, že tam nebude. Ale nie! Bol tam. Sakra, bolelo ma vidieť ho, triasla som sa a on sa len smial. Vraj nie, nie, ty nemáš môj vlas ešte stále, ja ti neverím. A potom tie hlúpe detské reči.
Viete, naozaj nemám rada, keď začne svoju obľúbenú zábavku (hneď po behu a športe a bitkách...) a to - mega sranda z Eleanor a nejakého jej/jeho kamaráta. Vraj "Hahahaha. Tvoj... XYZ."
Keby som nevedela, ako veľmi som mu ukradnutá (ó, áno, ja to neviem, ale domyslela som si) tak poviem, že žiarli. Ale aj tak, pochybujem. Nebudem v sebe živiť falošné nádeje.
Jednoducho to dnes bola chyba.
Neviem.
Nakreslila som si "mapu šťastia" - obrázok s vecmi, ktoré chcem aby sa stali. A učím sa pozitívne myslieť tým, že na ňu hľadím každý deň (mala by som sa na ňu dívať každý deň. ale skôr tak raz týždenne lebo vždy zabudnem, zaspím alebo som skrátka lenivá) - myslím, že je to dobrý spôsob a verím tomu. Čo myslíme, to sme. Čo cítime, to priťahujeme.
Ale na mňa to možno nefunguje. To s ním sa pokazilo tak akosi samé.
Ach, ten hlúpy detinský blázon.
Asi sa budem celý víkend liečiť čokoládou, kofolou, zeleným čajom a písaním. Ou jéh, vidíte dobre, ak vidíte - ja, Eleanor sa chystám napísať aj nejaké to pokračovanie. Som lenivá. V týchto krušných časoch sa byť lenivou nevypláca.

Sklopiť pohľad, nechať slzy nech dopadnú si každá inam.
Odraz zo zrkadla sa načahuje, chce ju pohladiť, utešiť ju priam.

A je mi šuma fuk že tie veci sa nerýmujú. Ani sa pôvodne nemali, mala to byť pesnička. Už hasnem, znovu. Ja len že som preplakala asi tak... nuž, 30 minút? V autobuse. Tetušky na mňa podozrievavo pozerali a ja som sa ich bála. No, čo už. Taký je krutý život kapra.
Haf.

Iný život - 3.kapitola - Pohľad do minulosti

9. november 2010 at 21:27 | Eleanor |  Iný život
Berte to ako taký preblesk, chcela som, aby bolo trošku jasnejšie, ako to v "paralelnom svete" s Oliverom a Terezou vlastne bolo.

Kapitola 3 - Pohľad do minulosti


Tereza - jej starý svet

Celé dni žila v akomsi vákuu. Vyčkávala. Škola dávno začala, no ona nerátala dni po letných prázdninách tak, ako nasledovali. Rátala ich len vtedy, ak stretla jeho. Znovu a znovu sa však jej srdce zapĺňalo beznádejou.
Prvý raz sa s ním stretla na letnom tábore. Ešte pred začiatkom leta si prisahala, že sa nezaľúbi. Hlúpe letné lásky, pominú skôr, než začnú. Ale potom... ako účastníčka tábora sa dostala do skupiny, kde bol aj on. Zoznámili sa. Boli stále spolu. Všetci ich budúcnosť videli ružovo. Stále sa objímali, smiali a ona bola šťastná. Bol pre ňu všetkým no napriek tomu nastal odrazu útlm. Obaja boli rozpačití, obaja nevedeli, čo ďalej. A všetko krásne medzi nimi zaniklo... aspoň tak sa jej to zdalo.
Ako každý piatok, tak aj vtedy sa vybrala na futbal - hrával sa na veľkom ihrisku, neďaleko jej domu. Pri ihrisku bol komplex budov, ktoré tvorili voľnočasové centrum. A práve tam bol aj on.
Mnoho týždňov chodila na futbal len tak, bez nádeje, so zmierením že sa nič viac nestane. Že je koniec. Lenže to on bol ten, ktorý to nevydržal.

nestačí? mohlo by.

8. november 2010 at 19:28 | Eleanor |  Denník
kto som?
kam kráčam?
čo ma čaká na konci?
a čo ma postretne po ceste?

neviem. celý život žijem v akomsi očakávaní a hľadám odpovede. je to už mierne vyčerpávajúce, nebudeme si klamať. a najviac na tom ma desí... koľko ešte času tu strávim. hľadaním odpovedí. dokola.

zrady, priateľstvá, krachy, vzplanutia, vyhasnutia. lásky a večná nenávisť medzi dvoma, ktorí sa milovali ale niečo sa pokazilo. pýtam sa, či je to správne. nie je. ale nedokážem s tým nič urobiť, len sa prizerať. to som totiž ja, pozorovateľ. ale v poslednom čase sa mi deje to, čo tak nenávidím. nie som sama sebou. a bojím sa, že som samu seba stratila.
nové priateľstvá. (predtým som nemala okrem AN nikoho.) nová, znovu neopätovaná(?) láska. faloš... alebo aspoň to, že nie som tým, kým som bola pred pol rokom. pred pol rokom som si vravela že ostanem navždy taká. uzavretá, hanblivá. vlastne aj teraz som hanblivá... ale nebolia ma veci, ktoré ma boleli pred časom. zvykla som si. je to ako... v The Vampire Diaries. Katherine si celé stáročia pridávala tú nebezpečnú bylinku do krvi, ktorú pila, takže jej už nemôže uškodiť.
s tým rozdielom, že ja som žila celý rok so strašnými depkami... a teraz mi už nemôžu ublížiť. tie situácie. tie bolestné, vyčerpávajúce situácie. no teraz, keď som si spravila väčší okruh kamarátov, hanbím sa menej. je to dobré, až tak mi to nechýba, ale vtedy som to bola ja. hanbiaca sa ja, ktorá sa otvorila len pred tým, koho poznala, len s ním sa smiala. a teraz poznám viac ľudí, som viac otvorená a rozosmiata. ale nie som to ja.
pretože keď ma zoznámia s niekým novým zasmejem sa a som komunikatívna... zväčša. ale potom sa zarazím a... som nepochopiteľná.

"časy sa menia a my s nimi."
je to pravda.

mám melancholickú náladu, ospravedlňte ma.
možno ste si všimli, že píšem všetko, aj po bodkách, malými písmenami. to preto lebo som lenivá stláčať SHIFT.
na zajtra sa mám naučiť dejepis, ale ja nevládzem. psychicky. len za sebou bezvládne ťahám nohy a čakám, že keď sa to s R. urovná (čo možno nikdy) sa dokážem postaviť a v pohode zvládať školu. ale ja prepadám. dosť zlé, což?
neviem, ako by som tento výlev ukončila. tak ho ukončím celkom jednoducho.
je koniec. vaša El.

Iný život - 2.kapitola - Nepoznaná

1. november 2010 at 18:21 | Eleanor |  Iný život

Kapitola 2 - Nepoznaná

Tereza

Matka vbehla do izby a našla Terezu ležať na zemi. Vydesila sa, kľakla si k nej a snažila sa ju prebrať.
"Čo je?" opýtala sa Tereza a rozlepila oči.
"Že čo je? Veď si ležala na zemi ako blázon!"
"Prepáč... to tá menštruačná nevoľnosť. Asi mi prišlo zle."
Mama na ňu pochybovačne pozrela, ale nepýtala sa. Myslela si svoje - Tereza nastupuje do novej školy, má z toho asi nervy, len si to nechce priznať. No aj tak, odpadnúť?
"Mala by si ísť k lekárovi. Dnes ťa do školy asi ešte nepustím."
"Mama, už ma nechaj tak. Zvládnem to, dobre?" Tereza sa veľmi premáhala. Klamala a neverila, že odpadla zo šoku. Jej mama chvíľu zvažovala, že na Terezu nakričí a pošle ju k lekárovi, ale potom nad tým v duchu mávla rukou. Keby dcéra nechcela ísť do školy, keby sa na to necítila, nešla by.

Čo najviac bolí je sledovať, ako odchádzaš...

1. november 2010 at 11:33 | Eleanor |  Denník
... a nevieš, že som sa snažil milovať ťa.
What Hurts The Most - Rascal Flatts.

Je to tak výstižné. Celá pieseň - inak, pravdepodobnejšie ju poznáte v prevedení od Cascady. Toto je originál. Romantickejší a... precítenejší. Kam sa pozriem, všade sú vzťahy. A hoci nad tým zatváram oči, nedá sa prepočuť bolestný plač - väčšinou pokazené vzťahy. Platonické lásky. Lásky, ktoré nie sú opätované. Lásky, v ktorých objekt vašej túžby miluje niekoho iného. Alebo rôzne nešťastné kombinácie. Pýtam sa, čo som na začiatku písania tohto článku vlastne chcela povedať. Bolo to niečo o tom, že... nie som výnimkou. Ale stále si opakujem, že je podstatné aby bol on šťastný. Veď o to mi ide odvtedy, čo ho poznám. To, že nie je šťastný so mnou, nie je chyba... ale na jednej strane áno, je. Cítim sa úboho, bez zmyslu. Nepotrebuje ma k svojmu šťastiu ale... ja potrebujem jeho k tomu svojmu. Jeho šťastie k svojmu šťastiu a... je to začarovaný kruh. Snažím sa byť nesebecká, dokola si to vravím.
Treba, aby bol šťastný, nezáleží na tom, že nie so mnou.
Ale z radosti nad šťastím iných nevyžijeme. Tobôž nie, keď nám vradený sebecký pud trhá srdce.

Keď ho vidím, ako ju objíma.
Keď ho vidím, ako je pri nej a smeje sa.
Keď ho vidím, že sa na mňa uprene díva, ale uhnem pohľadom, aby som si nepridávala nádej, ktorá aj tak už dlho neexistuje.

zdá sa mi to ako včera...
ja viem, že o rok si na toto ani nespomeniem. viem že mám málo rokov... ale toto sa nedá preskočiť. čas plynie rovnako, bezohľadu na to ako ho vnímame. a treba si to všetko prežiť. aj keď tej bolesti by mohlo byť pomenej.