September 2010

úzkosť.

22. september 2010 at 17:00 | Eleanor |  Denník
cítim sa tak... úzko... ako už dávno nie. neodpísal. čo to znamená, keď vám niekto napíše, vy mu odpoviete slohom s počtom 500 slov (obsahujúcim slová ako "nemôžem" "vysvetliť" "zložité") on vám odpíše aha, super že ti ide o niečo, čo nemôžeš povedať, a vy mu na to po dvoch dňoch odpíšete "chcem ti to povedať, ale bojím sa."
čo to znamená, keď vám on po dvoch dňoch neodpíše? som vcelku zúfalá. môj život je tak trošku nudný stereotyp. to viete. kapor nemá super život, pokým neprídu rybári a... eheh.
rozhodla som sa založiť si foto denník. každý deň jedna fotka, popis k nej a dôvod, prečo som sa rozhodla stlačiť spúšť. a viete, kedy ma to napadlo?
(končí sa analfabetická časť písania malých písmen za bodkami. ale príde mi... krajšie písať po bodkách malé písmená. ja viem, blázon na entú! :D) Keď sme na geografii otvorili atlas, a na mape Slovenska bol nápis "Aštar Šeran" ! Takže za to môže Aštar. Ale celkom ma to vydesilo. Je to skrytý odkaz, skrytá hrozba. Prídem si po teba, kapor Eleanor, a potom budeme makať na záchrane sveta! Tak som si jeho posolstvo odfotila. Neskôr sa oň podelím aj s vami, verní návštevníci vyznávajúci kaprov a Aštara! :D
Ja zmĺknem. Sľubujem, že Čarovné slovíčko (poviedka na tému Harry Potter, ak by ste nevedeli ^^) ešte dnes zverejním. Musím. Aj keď to nepomôže k záchrane sveta.
Tak či tak, dnes som priložila ruku k dielu a pomohla. Rozdávala (predávala) som Biele pastelky - výťažok pôjde na fond pre nevidiacich. U nás bol predseda ich nevidiaceho združenia... a povedal, že 80% z peňazí vlastne ide na ich výlety.
(Učka: "takže osemdesiat percent peňazí ide na vaše výlety?
Ujo predseda: "dovolím si ohradiť sa, dávame prednosť výrazu 'poznávacie exurzie'.")
Som nachodená ako... proste nachodená. Šesť hodín pochodovania a ponúkania bielych ceruziek? Kto by nezošalel? No ja. Kapor. Zato ma však bolia nohy T_T
Tento článok stratil pointu už na začiatku. Prepáčte! Nie som vo svojej koži. *ale nehovor* Aha, tak som, stále počujem len jeden hlas v mojej hlave...
confused El

Verš... ktorý dotvorím, keď sa to ukončí.

21. september 2010 at 18:30 | Eleanor |  Zaujímavosti
...pretože som ho napísala, keď mi ktosi oznámil, že R. to nijak nebral. Asi. 10 ľudí z 10tich vraví: "Medzi vami niečo je. Záleží mu na tebe." A ja čo? Tiež som si to myslela. Lenže on sa po tom všetkom vyjadril... že nemá záväzky a žiadne dievča sa mu nepáči. Nikto ho neprosil, aby klamal, zato však keď mi preskočilo minulý piatok písal, čo mi bolo. Lenže minulý piatok sme sa pohádali. Prvý krát bol na mňa tak nahnevaný, že KRIČAL. Nikdy na mňa nekričal. Nevrieskal, skôr bezradne hlasno vyjadroval neporozumenie. Ach. Plakala som celú cestu domov. Povedzme si na rovinu, ľúbim ho. Ale on mňa nie. Alebo?

"Verš teda dotvorím, keď sa to medzi nami definitívne vyjasní."

ach! Ešte stále je tu ten chlapec z jednorázovky, ktorého som nazvala P. Neviem, prečo na neho myslím. Občas. V myšlienkach doháňa R. Teda, takmer. Neviem prečo je len kamarát. Prečo to všetkým aj vravím. Veď sa cítim celá a v pohode, keď som s P., a R. tam nie je. Lenže... neviem. P. nie je R.
Hasnem.

Verš:

Sleduje ako slnko vychádza pomaly,
A cíti beznádej z priblíženia sa k ďalšiemu dňu.
Jej žiaľ ju na okamih zahalí,
A ona s bolesťou klesá ku dnu.

Áno, je to čosi ako epilóg k tej jednorázovke, je to akoby... do série. :D


Len sen.

12. september 2010 at 16:27 | Eleanor |  Jednorázovky
Po pravde, je to z časti jednorázovka a z časti vypísanie svojich pocitov. No pokiaľ ste sa divili, čo sa to deje v mojom podivnom živote, o čom tak píšem, toto vám to trošku objasní (alebo tiež nie).
Mrzí ma že som lenivý kadič. :D (kadič od slova kadiť od slova... s**ť) Toto je vrchol mojej produkcie. :D
Toto som počúvala celý čas, ako som to písala. Môžte si kliknúť na odkaz, možno sa vám to bude páčiť :)
City & Colour - Casey's Song

Podivné ilúzie.

8. september 2010 at 16:06 | Eleanor |  Uvažuje
Pred rokom som milovala M. Pred rokom som asi plakala, a písala si do denníka "je to láska na celý život."

Škoda, že M. sa bozkával s mojou najlepšou kamarátkou, nie raz ani dvakrát... mnoho krát. A škoda, že je to typický hártbrejkr. A škoda, že rok uplynul rýchlejšie, než by som sa nazdala. Lebo vtedy sme stratili tú dobrú P., teraz je to nová podivná P. Vtedy som plakávala a trápila ma jej zmena, teraz som iná aj ja. Vtedy bol M., a myslela som si, aký veľký cit ma spaľuje. Teraz je R., a spaľuje to, chladí, je to zvláštne a veľmi silné, rozhodne iné ako pred rokom. Vtedy som nemala najlepšiu priateľku, ani ma nenapadlo, že z A. sa stane najlepší človek, akého tento svet nosil (a to bola vedľa mňa celé štyri roky, a brala som ju ako... nutnú kamarátku.). Teraz mám A., a mám ju veľmi rada. Vtedy nemala žiadnych kamarátov. Teraz mám aspoň päť dobrých priateľov, a kopec zábavných a milých kamarátov. No aj tak je to celé o tom, že vtedy som ešte R. ani len nepoznala. A teraz... ho poznám.

A dúfam... že o rok budem písať... "vtedy som písala o tom, ako poznám R. ale trochu sa trápila, lebo som bola neistá. Teraz sme spolu..." je to naivné? no, možno...
Len viem, že s ním mám veľa spomienok. Plno miest, kde sme sa objímali, kde sme sa rozprávali, alebo si prejavili náklonnosť. Hudba, ktorú mám spojenú s ním. V hlave jeho hlas (a zarýmujem) na poličke vo vreckovke jeho vlas. Tak viete, pre rokom som si nespravila spomienky s M. A nemohla som dopustiť, aby som na R. nemala spomienky. Tak mám už vyše mesiaca jeho vlas doma s výstražným lístkom "NEVYHADZOVAŤ!!!". Mám stále ten mini darček, ktorý mi spolu s F. dali. A aj fľašku od Kofoly, z ktorej sa napil pred vyše mesiacom, a celú mi ju vypil, a ja som z nej nič nemala. Mám aj lístok na autobus, ktorý veľkoryso odmietol prijať. Mám plno vecí, kvôli ktorým nezabudnem. Nechcem. Ale aj tak sa to nedá, zabudnúť. Aj bez jeho vlasu, keď ma chytí depka a ja sa na neho zbožne dívam a predstavujem si, koľko z NEHO pri mne ešte nie je, aby bol so mnou celý.

On na mňa vraj doživotne nezabudne. Myslím, že preto, lebo som otravná, malá a škaredá. On sa k tomu nijak špeciálnejšie nevyjadril, ale ja viem, že preto. Ja na neho nikdy nezabudnem, aj keď si začne s čúzou. A prečo? Lebo bol prvý, ktorému som začala veriť. A keď ho vidím, cítim sa naozaj dobre. A tiež preto lebo bol prvý, ktorý ma donútil prekonať svoju sociopatiu. A tiež preto, lebo bol prvý s ktorým som sa objímala pri ohni. A tiež preto lebo si neviem predstaviť, že by neexistoval. Ak miluje niekoho iného, nech je šťastný, nech je aj s čúzou. Ale ak niekoho milujeme, nemáme byť sebeckí. Nech je šťastný, pokiaľ nie je so mnou tak... tak. Len nech žije, existuje vo svete, kde patrím aj ja. Lebo v tom LEN MOJOM svete sme spolu. A on chápe. A v tomto svete... nech aspoň je pri mne. Nech ho vídam.
Ahm... poh... vtr. :D

Zase som sa rozpísala. Prepáčte. Vlastne by bolo dobré, keby ste tento článok nečítali vôbec. Ale to som mala asi napísať na začiatok... ja viem, že som úplný lenivec a nič nepíšem, okrem týchto somarín. Ale... makám na poviedkach (fakt!...) a zajtra bude deň keď... sa každému ozvem ^^ Fakt.
Ehm.
Ale.
Teraz.
Idem.
Eleanor, ktorá je mimo reality.

Jednoducho... fotka.

6. september 2010 at 19:58 | Eleanor |  Fotos
S Luckou sme si tak spríjemnili poobedie/doobedie, keď nás ešte nežmýkali v tom ústave. Viete čo vám poviem?
"Volám sa sestra Rút. Volajte ma sestra Rút, nie pani profesorka. Budem vám dávať diktáty, dva krát do pol roka. Bonusové práce. Povinné čítania na preskúšavanie. Písomky neohlásené raz za dva týždne. Aspoň tri krát za pol roka veľké, ohlásené písomky. Pokiaľ na písomke nie ste, je jedno z akýchkoľvek dôvodov, píšete okamžite, ako ste v škole." (a taktiež som stelesnenie zla.)
Zatiaľ nemám dôvod tešiť sa. Tamto vyššie napísané je ešte oproti ostatným veciam nič. Ale plánujem sa skôr rozpísať v denníčku, nie k fotke. Ak budem mať teda energiu. To viete... už teraz nás nešetria T_T A navyše... niečo som dosť pokazila... ale... aspoň! A to pozor, ASPOŇ som sa ovládla a človeku Č. nedovolila, aby ma pobozkal. Vlastne keď sa skláňal a jeho pery sa letmo dotýkali tých mojich, začala som: "A ja tak milujem R."
R. je v mojej hlave nekonečne nekonečný čas, nonstop. Nuž, ale nebudem to rozoberať. Píšem jednorázovku. A just. R. totiž povedal, citujem "Ja to nechápem. Všetci píšete nejaké blbosti." Takto reagoval, keď sa dozvedel, že píšem. Nuž, ja neviem. Podľa mňa reálna tvorba (nie denníky a tieto žvásty) blbosti nie sú. Tak fajn, sú možno na nízkej úrovni a je mnoho schopnejších autorov, než som ja sama, ale mám pocit, že za vyše rok písania som sa zlepšila a... just. Proste píšem jednorázovku. Keď ju zverejním, možno uvidíte podivne zvráteno zamilovanú časť mojej mysle.
A teraz tá fotka.
Dúfam, že ste sa nezdesili po prečítaní vyššie napísaného. Ja nie som žiadna... radodajka. Bola som smutná a nechápem všetkých potomkov Adama, ako sa hrnuli, aby ma utešili. Ja som im nič nedovolila. A to ani neviem, či ma má R. rád... tak, ako mám ja rada jeho. Zistila som, že psychicky som zadaná. Nedokážem byť s niekým iným, lebo naozaj ľúbim R. Nie je to len nejaká sympatia... cítim sa ako Bella pri Edwardovi. Jedine, keď som s R. som naozaj kompletná. Zocelená. Keď ho vidím naozaj nepotrebujem Slnko, aby ma hrialo. Keď sa dotýkame, každá bunka v tele sa chveje a som nepopísateľne šťastná. Keď sa rozprávame, uši prenášajú jeho hlas do celého tela a on sa do mňa vlieva, do mojich žíl, do hlavy. A keď sa mu pozriem do očí, vždy mám nehoráznu chuť mu povedať, čo k nemu cítim. Ale bojím sa... toho odmietnutia. Ach! Debilka Eleanor sa rozpísala, a to len k jednej nevinnej fotke. Takže, tu je. (ospravedlňujem sa za predchádzajúci výkec) (dokonca mu, kvôli sentimentu, chýbala aj zvyčajná debilita, tak do očí bijúca. je to príliš... citlivé? tak.)
ja a lu ♥