November 2009

Někteří lidi mají fakt divné chutě, ale já, lásko má, stále stejně miluju tě, když hážeš bílé křemenáče na cibulku, když zvedáš prst jako dirigentskou hůlku...

27. november 2009 at 20:25 | nostalgická Eleanor. Posledné zvyšky jej mozgu odporúčajú nečítať tento článok. |  Denník

Je to so mnou zlé.  Dnes som sa na okamih prebrala z otupenia, a snažila sa zaloviť v pamäti, aký je dátum. Zistila som to, ale vôbec to pre mňa nebolo príjemné. Ach, Bože, prečo? Je to tak dlho...Bude prvá adventná nedeľa. Všetko uplynulo tak rýchlo, že som ani nestihla spamätať. Ale nebudem, nebudem, nebudem, nebudem o tom písať!
TAK SOM SA ROZHODLA. Ste moji návštevníci, a som vám vďačná, že si prečítate tieto riadky *ak si ich prečítajú, vrieska na mňa počítač* tak tu nebudem písať depresívne somariny. Naplno si uvedomujem realitu, ale NECHCEM SI JU UVEDOMOVAŤ. To je môj problém. Bojujem s niečím, čo nedokážem poraziť. Cez víkend odchádzam. Ja viem, strašne to tu zanedbávam a ani neodpovedám na komenty...nestíham. A pritom aj tak nerobím nič zvláštne. JA som zvláštna. Dnes sa stretli. Ona a on. Nechcem na to myslieť. Nebudem.
Cez víkend budem izolovaná od mojej rodiny, moja starká slávi 90 rokov, takže sa zíde rodina ZOVŠADIAĽ...a ja budem umierať.
"Ako si len vyrástla."
"Aha, ju, čo ju ťaháte za uši?"
..................................
Nemám rada veľa ľudí okolo mňa, týka sa to aj rodiny, takže z toho vyplýva že beriem notebook a budem písať.
Pokúsim sa dopísať všetky rozrobené veci. Nenechám sa odradiť momentálnou zlou náladou. (a tým, že sa občas len schúlim do klbka, a plačem).
Zvládam to.
Sľubujem, že sa zmením. A nie len tu. Aj v realite. Začala som s tým, že sa snažím nebyť zakríknutá, a že sa snažím byť viac sebavedomá. Takže som dnes na keramike dokázala komunikovať, a bolo to super. Aj na metematickou doučovaní to bolo v pohode. Mením sa. Podľa mňa k lepšiemu. Zvykám si na pár skutočností, a je to so mnou lepšie.
Dám vedieť o týždeň, či som prikonala 1% sebavedomosti. Každý v mojom okolí má minimálne 70%, ale mne stačí zatiaľ aj to jedno.
Bude to v pohode.
Ozvem sa.
Ďakujem a prosím. *nevie prečo prosí, zbláznila sa*
V nedeľu som tu ako na volve. A napíšem záhadu herca Adyho Hajdu ktorý býva neďaleko mňa, a dnes som postrehla že zase zmenil auto. On sa zbláznil. Ale o tom viac nabudúce. Dnes som už písala veľa. Mama ma vyháňa. Ach-jaj. Staré dobré časy sú preč T_T *spomína*

Vaša El, ktorá sa v priebehu článku prebrala k životu. Ale ešte stále nie je tou slávnou Elanórou Bozkovičovou z pomyselného včerajška, tou pani Eleanórou, ktorá si neuvedomovala čas. Teraz už vie aký je dátum.

Včera som neverila, že počítač môže na človeka šuchať, štekať a hlasno šepkať. Potom, čo mi dnes ten môj až z izby zakričal čudné slovo, už tomu verím.

17. november 2009 at 20:38 | úbohá El, na ktorú kričí jej vlastný notebook |  Denník
Bojím sa. Včera som volala s N., a tvrdila mi, že na ňu počítač štekal. Vzhľadom k tomu, že pred mesiacom mi tvrdila že šuchotal, som jej neverila a smiala sa na tom. Ale aha ho, nezbedníka! *skrytý vtip a už sa smeje...no nie je nezbedník vtipné slovo?*
Sadla som si za normálny počítač, kde je internet, že sa zapojím do civilizovaného života. Mám ešte notebook, ale ten nemá net, slúži len ako písací stroj...nuž, tak ten som nechala na stole, otvorený, a šla k BC. *bigcomp. to nie je vtipné, ani El sa nesmeje*

Premyslite si nejaký dobrý vtip, preložte ho do anglického jazyka a potom ho povedzte celej triede. Fajn. Prišiel na mňa rad a pochechtávajúc som zatiahla: Eleanóra Bozkovičová. :DD

16. november 2009 at 20:21 | Toto píše tá, ktorej preskočilo. Pravdivé svedectvo, čo vás doženie k slzám. Spoveď utláčaného humoru, ktorý nikdy nikto nepochopí. |  Denník
Fajn. Kašlem ja na to. Tak som sa rozhodla. Nikto ma nechápe. To som jediná, ktorá sa smeje na takých vtipoch?
Väčšinou vzniknú náhodou, len tak...z irónie, a potom sa na nich smejem pol hodinu.
Len kvôli môjmu okoliu sa potom cítim ako idiot. Lebo sa nikto nesmeje. No, pochopiteľne, to, že sa cítim ako idiot neznamená, že sa prestanem smiať. Smejem sa a smejem - a ešte viac, keď si predstavím ako na mňa pozerajú. Zabíja ma, keď ešte niekto povie, že mi šibe...
No čo, tak mám svojský humor. Ešte stále sa cítim ako debil, ktorý sa smeje veciam čo nie sú vtipné. Nevadí.
Inak-kto nechápe vtipu Eleanóra Bozkovičová...pozor, ja píšem nechápe, nie kto sa nesmeje, potom čo sa v mojej triede nikto nesmial, pochybujem že sa niekto na tom zasmeje...citát z minulého článku...
( (...Predstavujem si ako to v správach vysielajú, môj príbeh, dojemný príbeh o tom ako sa pani Eleanóra Bozkovičová z HornejDolnej postavila po smrti jej nádejí znovu na nohy. Rozhodla sa zmeniť svoj život...)
Tamto hore bol pokus o vtip...vydaril sa, smiala som sa. Písala som to do článku že som späť...viete také tie dojemné reportáže o paniach ktorým umrel manžel vo vojne vo Vietname no žijú ďalej a nakupujú s igelitkami...čo s tým majú igelitky? Nič, len sa na tom strašne smejem. :D)
Varujem vás. Pod perexom je obrovské množstvo mojej blbosti. Ak sa na to cítite, kliknite na celý článok...xD

Amanti Nihil Difficile ~ obrázok

16. november 2009 at 20:14 | Eleanor |  Amanti Nihil Difficile
V jednoduchosti je krása-písala som k desingu, píšem aj teraz.
Na ten obrázok som neskutočne hrdá. Teda na ten výsledný. Vznikom spojením dvoch z deviantartu - rohodne som ho nekreslila ja...možno niekedy pridám fotky mojich kresieb...a úpravou vo PF. Je jednoduchý, je pekný...mne to stačí. Možno ho zmením. Zatiaľ tadá! :D
He-he-he. :D Ach, stále sa len smejem ako idiot.

Amanti Nihil Difficile ~ prológ

16. november 2009 at 19:34 | Eleanor |  Amanti Nihil Difficile
"Nie, nie, prosím nie."
Snažila som sa kričať, avšak z mojich úst nevychádzal hlas.
Dominik na mňa hľadel prázdnymi očami, ktoré na mňa volali, že mám utiecť. Nie, nenechám ho tu, veď možno ešte žije. Na hrudi sa mu na bielom tričku vytvorila obrovská červená škrvna. Krv začala kvapkať na dlážku. Z očí mi tiekli slzy, ale ústa nevydali jediný vzlyk. Bola som paralyzovaná. Ruky sa mi triasli.

Amanti Nihil Difficile ~ úvod

16. november 2009 at 19:28 | Eleanor |  Amanti Nihil Difficile
Takže v mojej zvrhlej mysli, ktorá strašne chce mať poviedku s riadnym "darkness" v pozadí príbehu, sa zrodil tento nápad, a povedala som si...nuž, prečo nie?
Obsah...ktorý sa nedá účinne zhrnúť do "pár riadkov" veď ma poznáte, ale pokúsim sa.
NETRESTAJTE MA ZA TEN ZMÄTOK. NEVIEM TO INAK POPÍSAŤ, O ČOM TO BUDE...XD

Premyslite si nejaký dobrý vtip, preložte ho do anglického jazyka a potom ho povedzte celej triede. Fajn. Prišiel na mňa rad a pochechtávajúc som zatiahla: Eleanóra Bozkovičová.

16. november 2009 at 18:10 | Toto píše tá, ktorej preskočilo. Pravdivé svedectvo, čo vás doženie k slzám. Spoveď utláčaného humoru, ktorý nikdy nikto nepochopí. |  Denník
Fajn. Kašlem ja na to. Tak som sa rozhodla. Nikto ma nechápe. To som jediná, ktorá sa smeje na takých vtipoch?
Väčšinou vzniknú náhodou, len tak...z irónie, a potom sa na nich smejem pol hodinu.
Len kvôli môjmu okoliu sa potom cítim ako idiot. Lebo sa nikto nesmeje. No, pochopiteľne, to, že sa cítim ako idiot neznamená, že sa prestanem smiať. Smejem sa a smejem - a ešte viac, keď si predstavím ako na mňa pozerajú. Zabíja ma, keď ešte niekto povie, že mi šibe...
No čo, tak mám svojský humor. Ešte stále sa cítim ako debil, ktorý sa smeje veciam čo nie sú vtipné. Nevadí.
Inak-kto nechápe vtipu Eleanóra Bozkovičová...pozor, ja píšem nechápe, nie kto sa nesmeje, potom čo sa v mojej triede nikto nesmial, pochybujem že sa niekto na tom zasmeje...citát z minulého článku...
( (...Predstavujem si ako to v správach vysielajú, môj príbeh, dojemný príbeh o tom ako sa pani Eleanóra Bozkovičová z HornejDolnej postavila po smrti jej nádejí znovu na nohy. Rozhodla sa zmeniť svoj život...)
Tamto hore bol pokus o vtip...vydaril sa, smiala som sa. Písala som to do článku že som späť...viete také tie dojemné reportáže o paniach ktorým umrel manžel vo vojne vo Vietname no žijú ďalej a nakupujú s igelitkami...čo s tým majú igelitky? Nič, len sa na tom strašne smejem. :D)
Varujem vás. Pod perexom je obrovské množstvo mojej blbosti. Ak sa na to cítite, kliknite na celý článok...xD

Ďakujem za spomienky, ale dalo by sa povedať, že ich mám viac než dosť...

15. november 2009 at 16:22 | Eleanor ktorá sa načisto zbláznila... |  Denník
Spomienky...
Pekný obrázok...len som ho nefotila ja. Keď do deváču zadáte "memories" je to jeden z obrázkov na prvej strane.
Dnes mám pochmúrnu náladu...aj keď bol pekný slnečný deň. Vždy, posledné tri dni, ma šokuje ako krásne svieti slnko. Mesiac boli samé sivé dni, brala som to tak, že počasie je ako moja duša a matka príroda mi vyjadruje sústrasť. Napokon, ona môže za toho žltovlasého idiota ktorý sa mi priplietol pod nohy. Možno keby sa narodil bez hlavy, alebo bez ucha, mohlo to byť iné. Nie nie, on sa narodil len bez mozgu. Tak to ti teda, príroda, ďakujem.
No, ako som sa rozbásnila o slnečnom dni. Pre mňa tento deň bol otrasný. Pohádala som sa s mamou - hej, bolo mi vždy jasné prečo s ňou nevydržím byť v jednej miestnosti. Nenávidím jej názory...napríklad že uteráky boli vypredané ako za komunizmu, v obchode mali všetko okrem uterákov, komunizmus, komunizmus.

Ako brat som zlyhal - 5.kapitola - ja už ničomu nerozumiem...

15. november 2009 at 15:44 Ako brat som zlyhal
Pochváľte ma! :D
Zatiaľ asi najdlhšia kapitola zo všetkých poviedok vôbec, čo som napísala...:D

Cez okno som sa dostal k Henriette. Spala v ružovom hodvábnom pyžame, cez oči mala prehodenú ruku, vlasy okolo nej rozviate ako vejár.
Cítil som sa ako jej strážny anjel...upír. Uškrnul som sa, a jemne jej napravil perinu, aby jej nebola zima. Cítil som sa zvláštne. V mojich citoch sa prejavovala hlavne ľútosť nad tým, aký som k nej bol zlý - keď som pocítil aké to je, keď sa ku mne odmietavo zachovala Bella, vedel som že to pre ňu muselo byť...zlé.

Ako som sľúbila...

12. november 2009 at 21:43 | Eleanor |  Denník
Čo sľúbim, to dodržím. Včera nám bol opravený počítač. Len ten jeden deň som bola celá nervózna, lebo som bola kruto vystrnadená z môjho miestečka pred obrazovkou.
Stratila som to, čo som napísala na inom disku - ale dnes v škole som sa činila, a písala som.
Na chémií.
Nie je to podstatné, ja viem. Ja len, že som strašne hrdá že som to napísala a bla, bla, bla...
Asi nie je jediného miesta, kde by som to nenapísala, tak aj sem...
Len to som chcela. Príjemnú "četbu" - ako sa to povie po slovensky? Čítanie? Škoda že aj my nemáme niečo skoro také isté ako slovo "četba". To slovo sa mi veľmi páči...:D
Odchádzam, som na seba šialene hrdá.
Aj keď celá kapitola mi príde, akoby som to písala po prvý krát, a opisuje psychopatku Bellu. Ale nie je až taká chorá, ako v tej kapitole, kde sa stále smiala.
Je to v poriadku, odchádzam.
Bude sa mi dnes veľmi dobre spať.
Čauko :)

Eleanor ^^

Remembering - 19.kapitola - Nová! :)

12. november 2009 at 21:20 Remembering
Náraz otriasol Edwardovým milovaným Volvom, a ja som sa súčasne s ním tiež zatriasla.
Vydriapala som sa z Edwardovho zveráku.
Mala som čudný pocit deja-vu, ale nie z toho, že by sa mi táto situácia stala, ale z toho pocitu v mojom žalúdku.
Bol to rovnaký strach, ako vtedy...Kedy?!
Nepamätám sa!

Cenná...ale pre koho? - 9.kapitola

12. november 2009 at 21:19 Cenná...ale pre koho?
"Niééé!" zvreskla som šialene a zvysoka kašľala na utajenie nášho rodu. Aj tak k nim nepatrím.
Preskočila som celú sieň stŕpnutých ľudí, ktorí netušili, čo sa s nimi stane. Netušili že tá krásna žena vo fialových nariasených šatách si ich dá ako predjedlo, hlavný chod, aj zákusok...

Ako brat som zlyhal - 4.kapitola

12. november 2009 at 21:17 Ako brat som zlyhal
"Spamätaj sa." Pošepkal mi Emmett, keď som za školou už 10 krát povedal:
"Nemôžem tomu uveriť."
Vzlykal som, drvil v ruke omietku, no nič veľmi nepomáhalo. Tento pocit bol nepoznaný, nový. Bol to pocit bolestivého odlúčenia. Bol to pocit smútku, miešaného s utrpením.

Remembering - 18.kapitola

12. november 2009 at 21:16 Remembering
Ráno som sa prebrala a prvé čo som zbadala boli jeho oči.
Zaplavil ma krásny pocit, ktorý obsahoval niekoľko menších pocitov a utváral z nich klbko šťastia.

Remembering - 17.kapitola

12. november 2009 at 21:14 Remembering
Nakoniec sme postavili štyri stany. Emmett nástojil na tom, aby sme ich pomenovali. Celé tie tri hodiny čo som s ním rozmýšľam o jeho duševnom zdraví. No, nechám to tak, nech je spokojný. Svoj si pomenoval "Emmeho pevnosť", a keď sa začal rozrušene smiať, Edward zatrhol akékoľvek pokusy o pomenovania stanu Jaspera a Alice, keďže z Emmetta vychádzalo podozrivé: "Ehe ehe trt", a nechali sme to každý na vlastnú fantáziu, čo asi tak chcel povedať.

Remembering - 16.kapitola

12. november 2009 at 21:14 Remembering
"Pozor."
Edward sa zasmial, a chytil ma do svojho bezpečného objatia. Znovu sa mi zatočila hlava, keď som videla jeho dokonalý úsmev. Až mi nabehli zimomriavky. Vychutnávala som si tú chvíľu, chvíľu keď ma ten dokonalý anjel držal v náručí. Vnímala som jeho ruky, chladné, pritískajúce si ma k sebe. Zovrela som mu tričko na chrbte.

Remembering - 9.kapitola

12. november 2009 at 21:13
Táto kapitola mi akosi vypadla, takže tu je...

Vyľakane som odskočila od Jacoba, nechcela som aby sa ma dotýkal. Tam vonku niečo...niekto...trpí. Niečo sa stalo. Viem to. Charlie vyletel z izby, počula som ako treskli dvere. A ja tiež, z tej svojej. Jacob stál zarazene ako stĺp.

Malá aktuálka...

11. november 2009 at 8:22 | Eleanóra Bozkovičová...a viem, že to nie je vtipné... |  Oznámenia
Zmenila som desing. Nie je to žiadna sláva, ale v jednoduchosti je krása, no a mne sa dosť páči.
Je tmavý modrý. Dokonalá farba, tmavosť a jednoduchosť.
Som spokojná.
Fotn je rovnaký ako na tom predtým, ale mne sa páči, a iný sa ani nehodil.
Myslím že sedieť sedí v pohode...ale nie som si istá.
Doma sa úplne pokazil počítač.
Nejdú mi USB kľúče a ani neviem nájsť poviedky...:(
Umieram.
Teraz píšem z informatiky. Robíme niečo, a ja ani neviem čo. Nerozumiem prečo sa to muselo stať práve mne.
Ale E. B sa nevzdáva.
.......
Pokúsim sa napísať novú kapitolu, v podstate tú istú, ale napíšem ju sem...:)
Remembering, ako som sľúbila... ^^
Takže idem ja, lebo učiteľka máva učebnicou a ja neviem čo po mne chce. Niečo mi hovorí, ale zatiaľ nerozumiem čo.
*stále som si vedomá toho, že na El.Bozkovičovej sa nikto nesmeje.už musím.Remembering bude, dnes alebo zajtra. Sľubujem. :( :-* *
vaša Eleanor

Plná elánu...rozhodnutá zmeniť svoj život...@_@

7. november 2009 at 10:36 | Eleanóra Bozkovičová *:D* |  Oznámenia
Strašne trepem, aj keď by som nemala. Predstavujem si ako to v správach vysielajú, môj príbeh, dojemný príbeh o tom ako sa pani Eleanóra Bozkovičová z HornejDolnej postavila po smrti jej nádejí znovu na nohy. Rozhodla sa zmeniť svoj život.
Som v poriadku.
Len som podozrivo rýchlo a jednoducho "dala dole" náš počítač. Ani neviem ako sa mi ho podarilo zapnúť...prepla som harddisky na jeden starší. A celkom sa mi to teda podarilo núdzovo opraviť. Osvietilo ma.
V núdzových situáciách mám chladnú hlavu a som veľmi vynaliezavá. No, dosť mojich spovedí...:D
Nejdú mi písať komentáre. Z čudného, nepochopiteľného dôvodu len články, a aj to bez lišty na obrázky a celkovo ten riadok tam hore. Ešteže na tučné písmo a kurzívu poznám trik ctrl+b/+i. Zase môj um. *ona vie že jej um je priemerný, ale to jej prosím, nehovorte, pre jej vlastné dobro*
Takže z dôvodu dočasného nepísania komentárov *nahnevane zazerá na okienko váš termín vypršal* všetko napíšem sem...
T a k ž e...
Luci, vďaka! :)))) Tvoj komentár ma neskutočne potešil :)))
Keď sa mi podarí z druhého disku preniesť na tento to, čo som napísala, hneď to sem pridám. Som veľmi rada, že si nezabudla! :)) Neviem, čo také by som sem mala napísať, aby to vyjadrilo presne to, čo chcem povedať...tak si môžeš domyslieť. :)
Dúfam, že všetci čo si na mňa a moju tvorbu pamätáte, si prídete na svoje...:)
Tak, jedno veľké VĎAKA. Jedno veľké prepáčte za ten dlhý čas bez ozvania sa. A znovu ĎAKUJEM.
Vďaka...len to by som dokola písala, a teraz sem idem pridať Remembering. Tak som sa rozhodla. :D ...a chystám aj nový desing...
No...to by už stačilo výlevov. lucia, ešte raz ti ďakujem...ja som bola viac-menej zmierená s faktom, že si na mňa nikto po tak dlhom čase nespomenie, keď je tak veľa písaného...takže mi aj trošku vyhŕkli slzy :D Už som veľa krát poďakovala, a ešte raz ďakujem...som šťastná :)
A idem si teda po sebe skontrolovať Remembering, a hodiť ho sem. Nie je veľmi prevratne napísaný, mnohokrát celý vymazaný a písaný odznova.
Nikdy by som nepovedala, že "postaviť sa na nohy a meniť svoj život" môže byť tak ťažké...
...

vaša Eleanóra Bozkovičová *smeje sa vlastnému vtipu. ani neviem prečo, keď vôbec vtipný nie je...*

EDIT: asi o hodinu a niečo neskôr...bojujem s počítačom. Nechce mi vydať dokumenty z Win. XP na Win. 2000. Vraj chyba disku. Nenechám ho zvíťaziť...*trieska po ňom klávesnicou*

Ja žijem. Myslím to vážne. Tak vážne, ako to že sem píšem po sto rokoch.

4. november 2009 at 21:08 | El...hriešnica El. |  Oznámenia
A viete ako si trieskam hlavu o stôl?
Mám chuť sa sem rozpísať, o tom, čo sa mi stalo. Len je to komplikované, lebo v podstate sa toho tak veľa nestalo.
Len jedna láska, ktorá bola krajšia než všetko na tomto svete...vyhasla. Odrovnalo ma to. Tri mesiace som sa nedotkla klávesnice, a pokiaľ áno, bolo to hrozné. Trýznila som sa. A môže zlomené srdce ukradnúť fantáziu a trošku talentu?
Neviem.
Asi sa mi to stalo.
Zatiaľ nie som moc dobre na tom...vládzem tak akurát napísať tento článok...btw, ako ho píšem, mám zvrhlé nutkanie pozerať si JEHO FOTKY. Toto nutkanie som obmedzila len výhradne na 23. v mesiaci. Pch. Odolávam. :D
Asi začínam odznova, čo sa týka mojej vyspelosti v písaní. Píšem amatérsky. Umieram. Hanbím sa. Trápim sa.
Tfuj.
Tfuj.
T f u j.
Len tak sa pýtam...vás...či ste nezabudli na moje poviedky. Stačí mi jeden člvoek, pre ktoré by malo zmysel ich zverejňovať. Píšem viac menej pre seba, lebo chcem vedieť ako sa vyvinie dej. Ja len či ich tu chcete vidieť. S keynetom ešte počkám. Keď som po mesiaci klikla na môj milovaný web, videla som hrôzostrašnú úroveň niektorých poviedok, ako otrasné písmo, obrovské písmo, farebné písmo.
Zdesila som sa.
Fakt.
Prosím, má cenu to tu zverejňovať? I really don´t know...
Takže, žijem ak ste boli na pochybách. Dúfam že ste nezabudli. Moira, hlavne tvoj koment ma prebral viac k životu. :) Asi sa definitívne vraciam.
Vítam sa naspäť. :D