July 2009

Na minútku dofrčala...a snaží sa vypotiť nejaké ospravedlnenie *ummh*

16. july 2009 at 8:36 Denník
Včera som sa na to zvysoka, EHM. Cítim sa kvôli sebe trochu previnilo...brrr.
Depka odišla...nie tak celkom, ale ja s ňou odhodlane bojujem každé ráno, a keď sa mi raz podarí vyhrať, už je to v pohode.
Dnes sa ku kompu asi moc nedostanem. *slzy sa jej predrali na svetlo sveta a máčajú klávesnicu* Takže najbližší článok...bude asi tak o ôsmej...nie, aj skôr, aby som si ako svetoznámej psychopatickej vrahyhni ktorá zabíja za internet, nekrivdila.
Odrovnám toho človeka čo je momentálne so mnou v jednom byte a, hahaha, čuduj sa svete...
To by som sem ale asi nemala písať, že? Polícia ma potom môže usvedčiť. A to by sme neradi, chi chi. *jeden trpaslík sa jej vyklonil z ucha a máva krompáčikom*
Už spietam dobré kraviny. Včera som si stiahla všetky časti Ouran High School Host Club. *in love*
Vy neviete o čom trepem, ale tuto je fan made video.
Totiž, OHSHC je anime o tom...nemá nič tak špecifikované, skrátka láska, láska, tony vtipu, krásne obrázky chlapcov...a ja som na nej závislá. He. Vždy lepšie ako od drog, no nie? *povedzte áno, napriek tomu, že keď chce zhliadnuť jednu časť je schopná zabiť veľmi veľa ľudí...mimochodom, nechýba niekomu ryšavovlasý rodinný príslušník so zelenými očami? :D **devilish** *
A tá závislosť sa vypestovala z ničoho...len som hladala pesničku na youtube, a hľa, cez prekliknutí asi 10 (debilný slovosled, nechce sa mi stláčať back space) som narazila na toto video, ktoré som si celé pozrela a potom...to prišlo ako blesk z jasného neba. Vyhľadala som si všetkých 26 častí, a prvý krát v živote sa smiala pri niečom nahlas. Ja sa totiž vždy len tak pousmejem, pri tých filmoch a tak...ale odvtedy sa smejem nahlas. Pekné, nie? :D (ak sa rozhodnete venovať 3 minúty tomu dokonalému videu, VEDZTE :D lool aký výraz že? že ten hnedovlasý chlapec ktorého nesie na začiatku blonďatý chlapec je dievča. :D A oni to vedia, od 1. dielu. O tom to celé je...lebo ju všetci milujú...ale hlavne blondiak, ktorý si myslí, že je jej otec...jemu totiž tak trošku šibe *lebo je ako ja muhahááá*
Toto už je koniec môjho článku. Slintám, lebo som zase uzrela Tamakiho *blondiaka* a to je najvyšší čas zdekovať sa...
BYE, BYe, Bye, bye...úha, aká som? No úžasná, kto by niečo také vymyslel? Len a jedine ja. :D

Cenná...ale pre koho? - 8.kapitola

16. july 2009 at 8:17 Cenná...ale pre koho?
To, čo malo zostať skryté...
...to čo malo zostať odokryté...
...mení sa to a ja nestíham...
...život sa mi nepáči...
...je otravné premáhať sa...
...a rozprávať do ticha...
...s jedinou vierou...
...nádejou...
...že ma počuje...
...a minúty plynú...

Texty

15. july 2009 at 13:37 | Eleanor
Listy láskam, adresované JEMU, úvahy o nesmrteľnosti chrústa, reportáže všedných dní a veci, ktoré ma celkom zaujali a rozhodla som sa nimi obťažovať i vás.

Ako brat som zlyhal - 3.kapitola - Odtrhnutie...

15. july 2009 at 13:34 Ako brat som zlyhal
"Bella, ja nechcem zase začínať..."
Začal Emmett pri obede, a hovoril veľmi zmierlivo. Práve sme riešili to, ako Bella odohnala Henriettu, keď sa rozhodol že prehovorí. Bella ho prerušila zavrčaním, a schválne pozerala na mňa. Pri pohľade jej zlatistých očí vo mne zase začal tlieť hnev.

Možno som v depresii...a možno nie. Idem sa vyliať...*varovanie :D*

13. july 2009 at 20:29 Denník
Asi budem mať trošku sklon k depke, počúvam LP...
Chcete niečo vedieť? Nie...no, to nevadí, lebo ja to zo seba vylejem rovno sem, a potajme budem dúfať, že si to moja "sestra" prečíta...ale nie...ona na mňa zvysoka serie. Odpustite, ak sa dnes budem vulgárnejšie vyjadrovať. Pretože už celú večnosť rozmýšľam nad ňou. A tiež nad ním. Najprv ona.
Budem to písať akoby jej...*v skutočnosti sa baví sama so sebou...už zas...*
Vedela si, ako ťa potrebujem. Vedela si, že si jediná, ktorá o mne vie takmer všetko. Pred tebou som plakala, keď som to nezvládala, tebe som sa vyspovedala, keď som mala problém. Keď som bola smutná, vedela si to, a rozveselila si ma. Spoznala si, keď ma niečo tešilo, vedela si, keď sa mi páčil ON.
A vedela si, že ONA ma nenávidí. Pred Nelou sa tvári ako stelesnená: Milujem ťa, El. Akonáhle tam N. nie je, serie na mňa a je ku mne hnusná. Ty si to vedela. Vravela si že sa s ňou bavíš, lebo s ňou sedíš. Lenže ja, a moja intuícia. Ja som zase vedela, že to nebude len tak. No nečakala som že ma zradíš. V ten deň, keď si s ňou odchádzala do Talianska, som veľa plakala. V ten deň sa zvyšky mojej masky stratili, nedokázala som ju udržať. Snažila som sa, no čím viac, tým viac som plakala a zadúšala sa.
Keď si sa vrátila, nebolo to už vôbec ako si sľubovala. Bolo to iné. Omnoho horšie. Stratila som ťa. Jedinú osobu, ktorú som mala rada, skutočne rada, okrem A a N...ty si bola tá ktorej som verila. Oni nie. Ale vieš čo ti poviem...ty si bola tá, ktorá ma zradila, nie ony. Možno ťa to prekvapí. Prekvapí ťa, že to na mne zanechalo šrám, pretože mám city. Vyryla si do mňa svoje iniciálky a pod to: P.S: Nemám ťa rada...
Písala som ti, volala ťa, ale ty si bola bez odozvy. A tak to bude...stále. Pamätáš ešte na našu stávku, že o rok nebude nič rovnaké? Myslím že som už vyhrala. Ale ty mi nič nekúpiš. Asi ani nevieš že ešte existujem. Zjašená, zmätená...
Neprečítaš si to, rovnako ako si si neprečítala tisícky správ.
Toto je chabý pokus ako zo seba dostať von to, čo ma tak šialene trápi. Celý ten čas, len si k sebe tisnem náramok od Šimona, a snažím sa myslieť na to, že on ma má rád. Na to, ako ma vždy rozosmeje. Na Fera...a ten posledný deň strávený s nimi a s Nel. Bez NEJ. Vtedy som nemyslela na slzy...teraz...
To by bolo asi všetko čo by som ti chcela povedať, keby si ma počúvala...keby som pre teba nebola bezvýznamný šepot medzi letnými mrakmi slobody.
A TY...
Cítiš sa skvelo, že si prilial olej do ohňa? Vždy keď si na mňa uprel svoj pohľad roztriasla som sa spomienkami. Radšej som sa nenápadne vytratila. Nechcela som počuť a vidieť ako sa bavíš s ňou. Rozbehol si sa ku dverám a zahatal mi cestu. Usmial si sa. Čím širší bol tvoj úsmev, tým väčšia bola moja bolesť.
"Nerob to, keď nezáleží na tom, či som tu alebo nie..." zašepkala som tak, že som sotva počula ja. Tvoj úsmev sa stratil.
"Stalo sa niečo?"
"Nie, nie nič. Pustíš ma, prosím?"
Požiadala som ťa a snažila sa tváriť prirodzene.
"Po lícach ti tečú slzy. Muselo sa ti niečo stať...povedz mi meno a ja..."
"Čo? Vrazíš si pár faciek?" zašepkala som znovu.
Potiahol si ma za ruku, a potom sa uhol tak, že som ťa objala. Bola to náhoda...ale tak intenzívne som sa k tebe pritlačila, že to znovu natrhlo ranu. Dostala sa do nej špina, a veľmi to pálilo. Vytrhla som sa zo sna a bežala preč, stierajúc si slzy.
Nadávala som si, že som ako nejaká urevaná depresáčka.
Nie som. Som len šialene smutná. Vrátila som sa, a bol koniec. No nielen to. Všetci videli ako mi tečú slzy po tvári.
Bolo to kvôli vám dvom. Nie ste prepojení...možno tak mojím citom. A ešte aj tým, že obom som vám v najhlbšej riti.
Dnes to na mňa všetko doľahlo. Bohu vďaka za toto, za to, že sa sem môžem vypísať z nešťastia.
Takéto dni nemávam. Len...
Len som skrátka milujúca osoba. Nie je nič horšie ako dve veci...nemilovať, a nebyť milovaný. Samozrejme ja som človek činu...tej druhej veci.
Prepáčte mi, že som vás týmto otravovala. Zajtra budem zase veselá a pozitívna...to som vlastne aj teraz. Len niektoré veci...skrátka niektoré dni bolia viac než tie ostatné...*napríklad trieskanie sa panvicou...*
Zlatý odznak tomu, kto si to prečítal.
I like you, my sugars...only your Eleanor...:)

Remembering - 15.kapitola

13. july 2009 at 16:00 Remembering
(pridávam obrázok, čo mal byť ešte na edwardcullen.kx.cz ale nakoniec moja poviedka začala až na 707čke, a tam sa obrázky pridávať nedali...a ani na keynete sa nedajú, aspoň ja netuším ako, takže, tu je...:) )
Trhnutím som roztvorila dvere. Stála tam Alice, v prekrásnych nohaviciach, a vo vlasoch mala čelenku. Veselo sa škerila.

"Ahoj Bells. Typujem že si sa ešte ani nezačala baliť, čo? Prišla som ti pomôcť, a priniesla som ti šaty. Veď vieš...šiat nie je nikdy dosť."
Uprela som na ňu pohľad, snažila som sa o taký v štýle: na blázna + prenikavý, ale asi som len zaškúlila a tvárila sa skysnuto.

Komáre mi okrem 20 litrov krvi vysali aj časť mozgu...a energiu si zobrali ako dezert.

12. july 2009 at 20:27 Denník
No fakt...bola som na víkend preč, ako iste niektorí vedia. (Tí jednotlivci ktorí boli ochotní prečítať si moje šialené kecy) Nedokážem popísať koľko komárov si na mne pochutnalo. Približný odhad štípancov...cca 150. Grrr. A navyše, mám pocit že okrem tej krvi mi vzali aj energiu, ktorú som mala. Nie som schopná ničoho iného, len tu sedieť a písať tento článok, ktorý ako sa poznám, bude o dve minúty vypovedať o jedinej veci, ktorú nemám - tej ďalšej, ktorú komári zobrali, zdá sa. Mozgu. Či vlastne o jeho nedostatku v Elinej hlave. Víkend bol fajn, teda až na tých komárov, zlodejov.
Bola som vo svojom živle. Fotila som. A podarilo sa mi kúpiť dokonalé šaty...čierne, dole zriasené s vyšívaným živôtikom.
A boli úplne lacné. Bola som ochotná zainvestovať aj 2000, myslím SK :D Ako ste si možno všimli, žijem v starých dobrých časoch. Teda aj rátam v korunách, nie eurách. Prerátané do konverzného kurzu, ako by bola povedala Neluška keby tu bola so mnou, a nepotĺkala sa niekde po hraniciach Egyptu a Izraelu či kam mi to odišla užívať si slnka a bezkomárového ovzdušia a mňa tu nechala akurát obhrýzať si palec...no fajn, preskočila som :D...prerátané do KK to je...65 Eur? Netuším. Nechce sa mi to rátať. *načo o tom potom teda píšem? som fakt tupá*
Šaty ma vyšli len na desatinu? Zase neviem a nechce sa mi rátať.
A ešte som si kúpila vankúšik s mini guľôčkami. Je to moja nová láska. Hneď po Kellanovi. Samozrejme, čierny. No nie je to tak, žeby so msa ukájala v čiernej farbe *Božechráň :D* ale ešte bola ostro neónovo ružová, a to bolo fakt na grc. Na tom spať, tak radšej spácham samovraždu. Dobre, to nie, na samovraždu sa mám moc rada.
Zase trepem. Už hasnem. Fakt.
Na ABSZ(Ako Brat Som Zlyhal ak by ste boli tak nechápaví ako ja, o čom síce pochybujem ale aj tak :D) a Remembering sa usilovne pracuje. Dokonca mám aj prvé odseky NL a C...APK?
Zajtra tu budú...dúfam. Neviem síce kedy, lebo idem ku kaderníčke si dať opraviť účes...ktorý mal byť ako účes Hayley Williams z môjho milovaného Paramore, ale vyzerá skoro ako pred tým. A ja chcem zmenu! Gimme gimme gimme!
Ak to ani u tejto kaderníčky nevyjde, vlasy si prefarbím na oranžovo. Tááák. To bude zmena, a hotovo.
Ja tým škriatkom v mojej hlave ukážem, s kým majú dočinenia. So mnou sa nezahrávajte.
*ospravedlňte moje šialené dvojča Nor ktoré sa strašne rado tvári že je jedna a tá istá osoba..my sme dve, plus škriatkovia v našej hlave*

W A R N I N G

Vyššie uvedený odsek berte len ako vtip, nie som schizofrenička ani nemám trpaslíkov v hlave. *smeje sa a udiera sa panvicou*

Goodbye my lovers, goodbye my friends...

10. july 2009 at 21:24 Denník
Dnes som urobila práce vyše hlavy...dokopala som sa k písaniu, síce sa mi veľmi nechcelo, ale nakoniec som vcelku spokojná...
Bola som aj v knižnici, o mojej strasti plnej ceste tam by sa dala napísať kniha, no radšej o mojej demencii pomlčím...a nakoniec, nedopadlo to až tak zle ako by všetci čakali, neprešlo ma auto lebo by som si pomýlila červenú a zelenú alebo niečo podobné. A ak sa vám zdá neuveriteľné, pomýliť si červenú so zelenou...mne sa to už raz stalo. Nie žeby som bola farboslepá ale skrátka bola zelená, a električka stála, ale bála som sa že sa pohne, a tak som nechala asi za 10 sekúnd nech zmizne zelená...bola červená a električka stále stála. Tak som sa rozhodla že teda prejdem. Akurát sa pohla a začal na mňa vodič zúrivo mávať a zvoniť. Skoro ma trafil šľak a celý prechod na mňa pozeral ako na blázna.
Nuž, dnes sa mi nič také nestalo, dokonca anií pokutu som neplatila, aj keď som mala knihy vrátiť 7.7 knihovníčka povedala že 13.7 (asi si to rozmyslela alebo čo...) a ja ako najväčšia krava som si zobrala späť jedno euro ktoré so mtam položila za pokutu. *takmer sa červená*
Bola som si skúsiť aj kúpiť niečo na seba, ale smola no. Asi požadujem od tejto spoločnosti veľa ak chcem čierne šaty s volánikmi a čiernu sukňu + trojštvrťové gate (čierne)...
Neviem ich zohnať už pol roka, všetky tie veci, a namiesto nich si vždy kúpim niečo bláznivé, takže celý šatník mám zaprataný blobsťami, ale ničím poriadnym.
A to nemám žiadne zvláštne číslo M a pol. Obyčajné S.
Už som sa zmierila s tým, že som odsúdená na večné nosenie bláznivých vecí. Šaty robia človeka, že? :D *smeje sa na vlastnom vtípku*
Na sobotu idem preč, a v nedeľu prídem až poobede.
Takže sa uvidíme... bye, adios, ciao... :D *máva osmrkanou vreckovkou*
Teraz idem konečne s chuťou a totálnym sústredením pozerať Harryho Pottera, predsa len, keď tu vypisujem trilión nezmyselností, nedá sa tak celkom prežiť ten zážitok...ešte aj pop-corn mi vychladol.
Takže definitívne, majte sa krásne, a užite si zvyšok Harryho! A hlavne Roba! :)

Remembering - 14.kapitola

10. july 2009 at 20:53 Remembering
Prešiel deň, prešli dva...
Stále som sa tak celkom nespamätala z Edwardovej prítomnosti, a z toho, že Jacob mal nehodu. Nie som ale tak hlúpa aby som verila že mal nehodu. Za tým je niečo viac. Keď má človek toľko zranení ako on, a stihne ich vyrobiť za jedinú noc, myslím že tam nebude niečo s kostolným poriadkom.

Nejak sa to všetko *niečo*...len si domyslite

10. july 2009 at 11:06 | Eleanor |  Denník
Sú prázdniny...ja to akosi nestíham zaregistrovať. Škola skončila zvláštne. Akoby vôbec nebol koniec. Navyše mám zvláštne návaly zimnice, keď si uvedomím, že čas plynie rýchlo. Pred rokom akoby bolo včera, a myslím to vážne. Teraz si pripadám ako babka, ktorá sedí na lavičke autobusovej zastávky, a každému či ho to zaujíma, alebo nie, rozpráva o SDČ. Starých dobrých časoch.
U mňa ale fakt boli staré časy dobrými časmi...
Žiadne problémy...nulová konfliktnosť, akurát tak na pieskovisku keď som chcela lopatku alebo hrabličky...*omg*
Urobila som si takú menšiu výpravu do obdobia pred rokom...presne pred rokom...čo som asi tak robila?
Hmmm, blogovala, neohroziteľná a závislá? Alebo písala všetkým na ICQ úplné blbosti a ropisovala sa na tri strany A4?
Kto vie...
Lebo ja neviem...
Ja si to nepamätám.
Aj keby som strašne chcela. Nepamätám si to, a môj mozog chytá záchvaty z toho, že si nepamätá čo bolo včera aj keď to nebolo včera. To ho nezaujíma.
Niekedy sa len tak zastavím, stŕpnem v pohybe a uvažujem, aký je deň. A som šokovaná, že nie sú Vianoce.
Keď som bola malá, ešte v 1. triede, som mala pocit že každý deň si celý, dôkladne zapamätám. Nepátrala som v hlave po minulosti, lebo som si myslela že tam skrátka je, a nepotrebovala som byť nostalgická a spomínať na to lepšie...myslela som že to tam čaká, na to, keď to bude potrebné.
No nie, nečakalo, ako som zistila zhruba o osem rokov.
Lebo vtedy prišiel prvý šok, že si nepamätám každý deň z ôsmych rokov. 2922-toľko je to dní, a koľko hodín, tak to sa mi nechce ani rátať. 365×2 + 2=2922, lebo každý 4. rok je prestupný. Tuším tak nás to učili, ale čo ja viem, mne matika nikdy moc nešla. To aj odzrkadľuje prekrásne číslo 4 na vysvedčení v kolónke matematika. Vlastne tam nie je 4 ale dostatočný...myslím.
A celkové moje ohodnotenie? Prospela. Samozrejme. Kde sú tie krásne obdobia môjho života "prospela s vyznamenaním"?
Neviem.
Aha, zase to robím. Rozpisujem sa. Zabudla som čo som chcela na začiatku povedať. Chcela som to len zo seba dostať von, čo sa mi čiastočne aj podarilo.
A píšem a píšem...
Vraj o prázdinách. Nie, nie, píšem o SDČ.
Prosím, ignorujte celý článok. Ak sa pýtate sami seba, či som normálna, odpoviem vám rovno. Nie som :D *a aj keď je to na zaplakanie, teraz sa smeje...*


Ako brat som zlyhal - 2.kapitola

9. july 2009 at 19:50 Ako brat som zlyhal
"Bella?" vyriekol som neisto, keď pohľadom prepaľovala sklo na mojom milovanom autíčku, a práve sme vychádzali z Mortonu. Blysla po mne zvláštnym pohľadom. Asi sa ešte stále hnevá, ale to nie je dôvod aby na mňa tak strašidelne pozerala. Ako aj Jasper...čo sa to s nimi deje? Nechápavo som zakrútil hlavou, a vychutnával si to ticho v mojej hlave, ktoré tam mávam len keď sme s Bellou sami.

Remembering - 13.kapitola

9. july 2009 at 19:49 Remembering
Vnímala som tiene, ako sa ma snažili pohltiť, rovnako ako svetlá, ktoré ich odháňali. Zo svetla vystúpila jedna postava, a z tmy druhá. Tá zo svetla sa trblietala ako tisícky diamantov. Tá, ktorá vystúpila z tieňa sa zatriasla a zmenila sa na vlka. Obrovského vlka...

Nesmrteľná láska - 23.kapitola

9. july 2009 at 19:49 Nesmrteľná láska
Moje zuby preborili tepnu jeleňa. Už ôsmeho. Stále nebolo dosť.
Pretože sa vo mne neustále objavovala vízia. A ja som sa jej šialene bála. Blake ma len pozoroval. Jemu stačil jeden vlk.
Akurát som sa rozbehla preč, aby nevidel ako sa ma zmocňujú kŕče bolesti...

Ako brat som zlyhal - 1.kapitola

9. july 2009 at 19:48 Ako brat som zlyhal
"Bella, no tak, musíme ísť. Viem že sa ti tam nechce...ale to ani mne. Počúvať myšlienky Henrietty Walkerovej naozaj..."
"...nepatrí k tvojmu životnému poslaniu. Viem, viem. Idem, len sa prezlečiem, počkaj."

Cenná...ale pre koho? - 7.kapitola

9. july 2009 at 19:47 Cenná...ale pre koho?
Odskočili sme od seba a on sa na mňa s nepekným úsmevom pozeral. Akoby som až teraz spoznala niečo, na čo ma síce upozorňoval, no nedochádzalo mi to. Nie akoby. Ale vážne. Hovoril že mi pristanú hnedé oči, a on ich má modré.

Cenná...ale pre koho? - 6.kapitola

9. july 2009 at 19:46 Cenná...ale pre koho?
Pozrela som naňho, a rozochvene sa postavila. Nie, to nemôže byť pravda, on žije? Rozbehla som sa k nemu, síce naša vzdialenosť bola niečo medzi dvoma metrami. Chcem ho chytiť, zistiť či je to on. Fyzicky, môj Alec. Moja láska, ktorá zomrela aby ma chránila, ktorej som krivdila...

Ako brat som zlyhal - Prológ

9. july 2009 at 19:46 Ako brat som zlyhal
"Neboj sa, budeš v poriadku."

Ako brat som zlyhal - Úvod

9. july 2009 at 19:45 Ako brat som zlyhal
Túto poviedku mám takmer celú premyslenú, takže nechcem odhodiť ďalšie tri na vedľajšiu koľaj...myslím, že za také dva týždne už bude aj dokončená...

Remembering - 12.kapitola

9. july 2009 at 19:44 Remembering
Zmätene som naňho pozrela. Postavil sa a zrazu stál pri mne.
Medzi stromami, neďaleko od nás, sa ozývalo vrčanie a dychčanie. Zľakla som sa.
"Čo sa deje?"
Zavrčal.
"Ed..."
Priložil mi prst na ústa.
"Edwar..."

Nesmrteľná láska - 22.kapitola

9. july 2009 at 19:43 Nesmrteľná láska
Je to už pol roka. Začala som žiť bez spomienok. Je to ťažký život plný odopierania, plný usilovania sa o niečo čo sa nikdy nemôže tak celkom podariť.