Splnený sen - 1.kapitola - Sen

15. may 2009 at 19:38 |  Splnený sen
Sedela som vo svojom autíčku presvetlenom svetlom (dnes bol jeden z tých dní, kedy svietilo slnko) a rozmýšľala o teste zo španielčiny... Vracala som sa zo školy kde sme teraz písali kopec písomiek. Prečo nie, keď sú decká v poslednom ročníku pred maturitou treba im toho dať čo najviac. Konečne je víkend. Tešila som sa ako si sadnem do hojdacieho kresla a budem počúvať hudbu. Zrazu mi napadlo: Súmrak! Dlho som ho nečítala. Ani jednu knihu ságy. Závislosť sa začala v 13 rokoch. Každý deň jedna kniha, film... A dokola. Viera že Edward a jeho dokonalá rodina existujú, že raz keď sa mi stane nehoda, príde sem, do Sapphou a zachráni ma. Bola som schopná ísť aj do Forks, aby som sa presvedčila, že v lese nenájdem zrekonštruovaný krásny dom. Blbá, blbá, blbá.

Môj otec Harry z toho bol šialený. Nechápal to zapálenie pre knihu. Film. Nerealitu. Vyliečila som sa. Teda-takmer. Nikdy som neprestala veriť že Edward Cullen existuje. Len som pochopila že v žiadnom prípade by sa nezaujímal o mňa, ak by tu bol. Ja totiž nikoho nezaujímam. Ani teraz, keď mám 16 nikoho netrápim. Presťahovala som sa sem, do Sapphou, k otcovi, keď som mala 13. Moja mama umrela. Nemala som vlastne na výber. Sappho bol celkom pekné miesto. To som musela uznať. Nemôžem predsa za to, že mne sa nepáči... Často tu bolo zamračené, občas pršalo, a odkedy odklonili hlavnú cestu, nebolo rušné. Nesťažujem si. Niežeby som sa vôbec niekedy sťažovala. Niežeby som od matkinej smrti vôbec niečo cítila, pre niečo žila. Len pre tie knihy.
Verila som v Edwarda.

Zastala som na svetlách križovatky, kde bolo teraz, ako obvykle málo áut. Tak, zachvíľu som doma. Tlmene som vykríkla. Prešla mnou vlna radosti, lebo som ho zase uvidela. Auto. Volvo. Úplne presne také, aké bolo vo filme Twilight. Blbá! Okríkla som sa. Je hlúpe veriť že to zaparkované auto ktoré vídavam keď idem do školy, a občas zo školy, patrí Edwardovi. Nebol by taký hlúpy, aby ho mal keď tú knihu čítali desaťtisíce ľudí.

Začula som trúbenie a uvedomila si, že to trúbia na mňa. Otočila som sa a bolo tam auto, ktoré by som v živote nečakala. Ďalší záchvev šťastia, a rozosmiala som sa. Si trápna! Pripomenula som si. Za volantom sedel svalnatý, čiernovlasý chalan ktorý mohol mať tak 20. Mal slnečné okuliare a auto, ktoré mal Emmett. Popis Emmetta mi na neho sedel. Vtipné. Náhoda. Vytúrovala som motor a ospravedlňujúco sa uškrnula. Príkývol a usmial sa od ucha k uchu. Zrazu som v spätnom zrkadielku zaznamenala pohyb a zbadala som ďaľšie čierne vlasy v strapatom, dievčenskom strihu. Tvár bola biela a dokonalá, ako mimochodom aj toho chalana. (Zaujímavé koľko si môže človek posadnutý knihou navymýšľať. Som fakt zvedavá ako ďaleko to zájde.) Bol na nej zaujatý a šťastný výraz. No to sa mi už stratili z dohľadu.

Zahla som na odbočke, a bola som doma. V premýšľaní som odomkla a zložila tašku na zem.
,,Teresa???" Kto iný? Prekrista toto ma vytáčalo od mojich 13. Harry tu býva sám, so mnou, a nikto iný kľúče nemá. Veď áno, logika sanitára. Pfff.
,,Áno, ocko?" Vtedy som si uvedomila že tu niečo nesedí. Sklamane som si vzdychla. Na samotu som si zvykla a keď som sa dostala z fázy ,,nevadí mi,, začala som si ju naplno vychutnávať. K samote samozrejme patrí aj to, že Harry tu nie je. Je to celkom logické. Ach prečo je tu tak skoro? Harry pracuje ako sanitár v nemocnici neďaleko odtiaľto.
,,Miláčik, podvrtol som si členok. Lekár ma na dnes pustil domov a na víkend mi odporučil relax. Asi pôjdem na ryby."
Mohol by ísť na niečo iné? Tu blízko je jazero kam chodí na ryby skoro stále. Iné by to bolo keby sa vrátil s rybou, ale nemám to srdce mu to povedať.
,,Dobrý nápad. Ako sa ti to vlastne stalo?"
,,Pošmykol som sa..."

Jasná vec. Všetci vieme, po kom zdedila problém prejsť po rovine bez pádu. Šla som hore, prezliecť sa, a potom som si strčila slúchadlá do uší. Zazneli príjemné tóny Ravelovej Sonatiny a potom som už len vnímala zosunutie v kresle. Rozlepila som oči a ocitla sa v cudzom dome.
,,Teresa..."
,,Áno?"
,,Dlho som na teba čakal. Pridlho. Ľúbim ťa. Ešte to vydrž. Prosím. Pre mňa." Uvedomila som si s kým sa to rozprávam. Bol dokonalejší než najvyššia dokonalosť. Bledá koža, zlaté oči, vlasy hnedé s medeným nádychom. Edward. Prvé čo som určila, bolo že sa nachádzam v sne. Toto určite nebola realita. To druhé som určiť nedokázala. Bolo to na dosah, ale ja nie a nie to chytiť. Z Edwarda sálala istá bolesť. Krásna bolesť. Umučene ale nežne sa na mňa pozeral.
,,Edward...Ako dlho ešte budeme rozdelení? Nedokážem to. Prečo nemôžeme byť spolu?"
,,Buď silná. Čoskoro to príde. Teraz..."

Zmučeným pohľadom ma sprevádzal na koniec môjho sna. Plakala som, a na výkrik
,,NIE" som sa zobudila. Ešte stále som v nose cítila vymyslenú vôňu. Počula som vonku škripot bŕzd a vyzrela z okna. Bolo tam to strieborné volvo. Rozčesávalo vzduch na všetky strany a obrovskou rýchlosťou sa spod môjho okna rútilo von z ulice.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.