Remembering - 3.kapitola

16. may 2009 at 11:14 |  Remembering
Edward:
Nemožné. Skrátka nie. To...nevydržím to, Alice má pravdu. Vrátim sa. Možno ma nebude milovať, keď má teraz toho psa. Ale môžem byť jej priateľ...

Nemôžem žiť bez polovice duše. Nemôžem žiť bez celej duše, vraciame sa. A hotovo. Rosalie sa kaja. Chce sa vrátiť. Zúri na toho psa. Emmett si brúsi zúbky-ach aký sarkazmus-na to ako zničí vlkolakov. Jasper už odmieta žiť v neustálych útrapách a otázkach čo ak? čo by bolo keby..? Carlisle s Esme sa tešia na Bellu, dúfajú že si spomenie aspoň na svoju najlepšiu priateľku. Alice. Alice ani na okamih nepochybuje že za všetkým stojí ten...ten bastard Jacob Black. A ja moju Bellu nemôžem v jej hlave ani vidieť, stále je s ním. Cítim to. A Alice to vidí. Či vlastne ani nevidí. No dnes ju videla a počula ako kričí zo spánku. Chcela uhasiť oheň. Kričala na mňa, nech ho uhasím. Skoro som plakal. V snoch sa jej vracajú spomienky. A ona plakala naozaj. Slzy jej zalievali tvár keď šepkala moje meno. Prosila ma nech sa vrátim. Podľa toho ako sa tvárila som sa nevracal.
Ale teraz to mením. Vraciame sa. Dohoda s vlkolakmi sa zakladá na tom, že si nebudeme vstupovať do územia. A keďže moja Bella-navždy bude moja, aj keď...aj keď má teraz jeho...-býva na našej strane, che che che. Bože, teším sa keď ju znovu uvidím sa červenať. Keď sa jej rozbúcha srdce a...jej sa nerozbúcha srdce, Edward. Ona totiž nemiluje teba. Miluje Jacoba. Spomína si len na neho. Ale sny predsa...ticho. Dnes sa sťahujeme.
O pár dní na to:
Sme tu. V dome všetko po starom. Môj klavír je zaprášený. Ale nemá zmysel na ňom hrať. Lebo v mojom živote už nie je moje slnko ktoré mi vždy rozjasnilo deň. Ale...možno by som ju tým mohol privolať.
Začal som hrať, úplne novú skladbu. Dával som tam čo cítim čo si myslím. Bellina uspávanka nabrala na tmavosti, krutosti a smútku.
Privolať ju tým? Trápna myšlienka.
Moju myšlienku prerušila Alicina. Vykríkol som lebo to čo som zbadal, ma zarazilo do zeme. Bella plakala a kričala v aute, asi nebola príčetná. Na jej auto sa rútilo iné, a ona nemohla robiť nič. Bola v podivnom kŕči.
"Rýchlo!" zvreskol som, a asi vyplašil všetku zver v okruhu 10 kilometrov, no to bolo to posledné čo ma teraz trápilo. Alice mala vpísané v tvári asi to isté ako ja. Tak rýchlo ako som sa dostal do garáže som sa nikdy nikam nepresunul. Ani ona. Ani som sa ju nesnažil presviedčať aby sme šli mojím volvom. Nasadli sme do porsche a najjvyššou rýchlosťou sa hnali na miesto nehody. Bolo to tak ako v jej vízií.
Nedopustím aby sa ti niečo stalo, láska.
Vrhol som sa k autu, vyšklbol ju odtiaľ, a ona stále bola niekde inde.
Položil som ju na bezpečné miesto, ďaleko od cesty. Mal som nutkanie ju pobozkať, ale Alice ma odtiahla preč. "Nemeňme situáciu Edward. Pravé veci, v pravý čas."
Našťastie ani vodič druhého auta nebol zranený, Alicinou zásluhou, no jeho auto bolo úplne zdemolované. Jej nákladiačik bol zošrotovaný len na strane nárazu, na strane šoféra. Bola by mŕtva. Moja Bella by bola mŕtva. V šoku ma Alice vliekla preč, a ako sme odtiaľ unikali, začala ma zaplavovať obrovská úľava a šťastie. Nie je mŕtva. Žije. Moja Bella neumrela... Obzrel som sa a zachytil jej zmätený pohľad.
Bella:
Som doma. Charlie zúril.
"Keď sa mu nič nestalo, sám mu dolámem pár kostí, ako môže byť taký nezodpovedný!" vrieskal. Bála som sa o zdravie toho vodiča, ktorý ma skoro zabil. Ale len skoro. Bože ty hlúpy mozog, spomeň si už konečne!
Nejakým zázrakom si zase nič nepamätám. Viem že sa mi hlavou mihali spomienky, museli to byť spomienky. Určite. Stuhla som, bolo tam auto, a boli tam...studené ruky. Príjemné studené ruky! Odtiahli ma preč! ONI MA ODTIAHLI PREČ!
Kto to bol? Nespomínam si na tvár. No bol tam niekto kto ma zachránil. A predpokladám že bol v tom žltom porsche. Prečo odišiel? Prečo neostal? Ach ja...
Charlie ma donútil ísť do nemocnice, a vtedy dostal ďalší záchvat. Uvidel krásneho, blonďatého muža, a strašne sa zľakol.
Rozbehol sa za ním, niečo mu hovoril, ten prikývol a usmial sa. Aj Charlie sa usmial. Zaťal zuby a zaviedol ma na ošetrovňu. Bola som v šoku. Len v šoku. No on tam šiel hlavne preto aby sa niečo doktora opýtal.
"Carlisle sa vracia, hej?"
"Áno, och áno! Sme taký šťastný, vieš, Charlie, on bol vždy najlepší...Isabella, si v poriadku, môžeš ísť domov. Len ostaň dokonca dňa v posteli, prečítaj si komix, napi sa čajíku, zasmej sa a budeš OK."
Charlie si brblal pod nos slová ako "absurdné, poburujúce, nemorálne, strašné" a odvliekol ma domov. Komix sme doma nemali, prečítala som si teda kúsok z Búrlivých výšin. Ani neviem prečo ma striaslo a oči sa ma zastavili a dokola čítali tú istú pasáž...Veľmi dobre som ju poznala.
Heathcliff práve hovoril Nelly o jeho citoch...
A tu vidíš rozdiel medzi našimi citmi: keby bol on na mojom mieste a ja na jeho, aj keby som ho mal nenávidieť nenávisťou čo by otočila môj život na trýzeň, nikdy by som proti nemu nezdvihol ruku. Môžeš sa tváriť neveriacky, ak chceš! Nikdy by som ho nevykázal z jej spoločnosti, ak by si ju ona priala. V momente, keby jej pozornosť ustala, by som mu vytrhol srdce a vypil jeho krv! Ale, dovtedy - ak mi neveríš, tak ma nepoznáš - dovtedy by som zomrel po kúskoch než by som sa dotkol jediného vlasu na jeho hlave!
Vypil jeho krv...KRV.
Preboha čo je to za pocit!? Čo je to za čudný pocit strachu a zmätenosti...Čo je to za...
A zaspala som.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.