Remembering - 2.kapitola

16. may 2009 at 11:13 |  Remembering
"Ty si teraz môj život..." povedal akýsi zamatový hlas. A ja som sa prebudila. Prečo? Bol to tak krásny hlas. Chcem ho znovu počuť!
No nič som nepočula. Povzdychla som si a pobrala sa vykonať ranný rituál. Vyšla som z domu, nasadla do pick-upu a keď som prechádzala cez križovatku, zbadala som červené auto. BMW? Neviem. Kabriolet. Záblesk svetla. No okrem toho nič sa mi v mysli neobjavilo...

Zaparkovala som na školskom parkovisku a vyhrabala z tašky trigonometriu. Dnes je test a ja viem jedno veľké nič. Pohrúžila som sa do vzorčekov a zaklopanie na okienko spolujazdca ma tak vydesilo že som zvreskla a chytila sa za hrdlo. Za oknom stál vyškerený Mike. Volal ma von. Ešte stále v šoku som schmatla ruksak, narvala dnu trigonometriu a vytrmácala sa z auta.
"Mike, opováž sa ešte raz!" dychčala som naštvane.
"No tak...nečakal som že sa tak vydesíš. Prepáč." zasmial sa.
"Fajn...čo je?!!" zachytila som jeho ľútostivý a bojazlivý pohľad.
"Nič ja len...neviem trigonometriu!" preto na mňa pozerá ako na masového vraha? Ts! Dobrá výhovorka, nie som idiot. No ja si zistím čo sa deje. Nikto mi tu klamať nebude.
"Vysvetlím ti ju, chceš?" ochotne som sa ponúkla. Nech sa zachytí do svojej vlastnej lži. Ha. Ha.
"Ide sem Jess. A aha, aj Ben a Angela!" hodil pohľadom na prichádzajúcich.
"Vracajú sa. ČO BUDEME..." mávala Jessica nejakým kusom papiera hrozivo na Mikea. Angela s Benom sa tvárili vážne.
"Kto sa vracia?" bola som zvedavá.
"Cullenovci." povedala smrteľne vážne Angela.
Zase čudný záblesk svetla. Ešte čudnejší pocit...dojemný? A hudba. Vybavila sa mi krásna hudba. Znela ako uspávanka. Bola mi známa. Neviem odkiaľ. Niečo čo hrávala Renée?
Všetci štyria ma sledovali akoby som mala vybuchnúť. Usmiala som sa a vzala od Jessicy ten obrázok. Bola to fotka z ročenky... a na nej nejaký chalan. Vyzeral tajomne a bol veľmi pekný. Jeho príťažlivosť vyžarovala aj z tej fotky. Mal medové oči ktoré hľadeli rovno na mňa a mala som pocit že mi vidia až dovnútra. Striaslo ma a fotku som jej vrátila.
"Kto...?" na viac som sa nezmohla. Bol mi známy, ale čím?!
"To je...je to...Edward Cullen." Déjà vu? Chcelo sa mi plakať a smiať sa zároveň.
"No tak Bella, ty si ich vôbec nepamätáš? Myslím Cullenovcov." povedal Ben a tí traja naňho vrhli vražedný pohľad.
"Ehm...nie? Kto to bol? Bola som ich priateľka?"
"Nie, nebola!" povedala Jess.
"Jáj. Aha." zmohla som sa na také chabé dve slová. Potom som sa snažila spomenúť si, no na nič okrem svetla ako dnes ráno sa mi spomenúť nepodarilo. No ja zistím čo boli zač a čo som s nimi mala. A keďže sa vracajú, asi odišli po mojej nehode, čiže 2 mesiace boli preč, budem mať úžasnú príležitosť. A spýtam sa Jakea. A aj Charlieho. A Billyho. A Edwarda. Čože? Veď ani neviem či sa so mnou bude rozprávať. Fajn. Bella len pokojne. Dnes si sa zle vyspala, všakže? Zúrivo som potriasla hlavou. Na trigonometrii som nedokázala napísať vôbec nič. Test ostal prázdny.
Na obede som sústredene počúvala každé zašumenie o Cullenovcoch. Lauren niečo šepkala, a mne sa podarilo zachytiť niečo z toho.
"...na a teraz keď ona má toho jej a nie sú spolu, mám šancu! Edward budeš môj..." zato Mike sústredene vysvetľoval Ericovi.
"...nie nie, nič. Dnes ráno bola akoby ich nikdy nepoznala. Nič si nepamätá. Inak od neho je to pekne hnusné, aj od jej otca..." Eric ho fakt nenápadne kopol pod stolom až obaja nadskočili. Mike si nervózne prehrabol vlasy a povedal:
"Ach, ahoj Bella!"
"Nie som idiot, do riti! Takže mi láskavo povedzte čo sa deje." jačala som. Prekvapivé, som nekonfliktná povaha. Nemám vo zvyku jačať...
"Nič, nič sa nedeje, my len...bavíme sa o Cullenovcoch."
"To mi došlo! Mám si ich pamätať? No mám?!!" bola som na pokraji zúfalstva. Skoro som plakala.
"Nie, nie nemala..."
"Dosť už kecov! JA-CHCEM-VEDIEŤ-PREČO-ZO-MŇA-ROBÍTE-NESVOJPRÁVNU-KRAVU. MÁM-TOHO-DOSŤ. FAKT. STAČÍ. NEMÁ-TO-CENU."
Odkráčala som preč a plakala som. Pretože som nevedela čo sa deje. A vedela som, že odpovede mám v svojej hlave. -Naštartovala som auto.- No nedokážem ich vyloviť. Fňukala som. -Stála som na križovatke-. Záblesk svetla, hlas, krik. Smiech. Strach. Triasla som sa. Bojím sa ale...nie o seba o niekoho iného...tmavá kobka...chodba? Kanalizácia...postavy v plášťoch. -Au moja hlava!-
Celé telo som mala v kŕči. Asi som aj kričala. Zrazu sa na mňa rútilo akési auto a ja som stále vrešťala, bola som na pokraji spomienok a reality. Neviem ako som sa z môjho auta dostala von. Prebrala som sa na kraji cesty. Dve úplne zdemolované autá-vlastne len jedno, moje bolo v poriadku na strane spolujazdca-boli na ceste a ja v bezpečí, šokovaná, som videla kanárikovo žlté porsche ako letí preč. Zmätená som sledovala ako mizne z môjho dohľadu.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.