Nikdy nezranená - 7. kapitola

15. may 2009 at 20:08 |  Nikdy nezranená
Spokojne som mu povedala moje meno. Bolesť vystriedal šok, a potom kruté potešenie ublížiť mu. Mojej jedinej láske. Ktorá ma opustila, a ublížila mi tým naveky. A teraz-po toľkých razoch ako mi tvrdil, že preňho nikto neznamená toľko čo ja, sa tu s tou blondínou na seba lepili.
Na jeho tvári sa objavil náznak poznania.

,,A ty si???" akoby som to dávno nevedela. Akoby som to meno neopakovala zo snov keď som bola človek. Akoby som sem neprišla len kvôli nemu.
,,Edward. Edward Cullen."
Vtedy sa aj on zosunul na zem a rozplakal sa bez sĺz. Prišlo mi ho tak ľúto...tak...vôbec som nebrala do úvahy že má už priateľku. Tvrdil že sa vie ľahko rozptýliť... Možno keď si ho získam...možno by...možno by ani rozptýlenia nehľadal. Ani v nej. Možno. No konala som impulzívne. Vrhla sa k nemu a objala ho. Jasne si spomínam na jeho vôňu, ktorá sa teraz znásobovala a mne to spôsobovalo muky. Ale nevadí. Som tu s ním. A spomínam si aj na jeho chlad. No teraz bol ako inak teplý. Veľmi príjemný. Trochu prekvapene na mňa pozrel, no keď som si ho pritúlila nevzdoroval len ma ticho objal. Bolo mi tak smutno. Tak...nedokážem to popísať.
,,Povedz mi čo ti ublížilo..." požiadala som ho. Vedela som že je to veľmi rozsiahly pojem, no on okamžite vedel o čom má rozprávať. A rozhovoril sa.
,,Ja...ak to naozaj chceš počuť...môj príbeh sa začína v roku 1901. Vtedy som sa narodil a keď som mal 17 stal som sa upírom. Nikdy som nikoho nemiloval. Prišla však ona. Vstúpila do mojej existencie ako slnko. Ako stredobod môjho vesmíru. Nikdy som sa necítil tak, ako s ňou. Lenže moja existencia jej prinášala neustále nebezpečenstvo. A tak som jej povedal...že ju...nemilujem..." prudko som vydýchla a snažila sa koncentrovať na štít. Nechcem aby teraz počul Belline myšlienky. Hlavne keď si myslí že som Isabella. Nie je to to isté? Začínam v tom mať zmätok...Klamal teda? "...nebola to pravda. Navždy ju budem ľúbiť. Nikdy sa to nezmení. No teraz. Je...je...je mŕtva." Roztriasol sa a ja som takmer urobila to isté, ale ovládla som sa. Hrala som sa na hlúpučkú.
,,Je to tak dlho?" Šokovane na mňa hľadel.
,,Nie...ja...zabila sa. Teda-pokúsila sa o to, no jedna upírka ju...vysala. Vždy som vravel že prekrásne vonia. A teraz..." čo teraz? "vieš, voniaš presne tak ako ona. Nedokážem ti čítať myšlienky. Preto som sa pýtal kto si. Si jej podobná-no veľmi odlišná. Aj ty trpíš. Prečo?"
,,Nechcem o tom veľmi rozprávať. Rany sú príliš čerstvé. Úprimne pochybujem že sa vôbec niekedy zahoja. Veľmi mi ublížil. A ja som sa...trápila príliš dlho. Chcela som to ukončiť ale...nastali komplikácie. A teraz...som odsúdená k večnému trápeniu."
,,Tak o trápeniach niečo viem." Povedal a hľadel na mňa čiernymi očami. Vtedy som sa rozhodla do jeho rán ešte hodiť trochu soli.
,,A čo tá blondína?"
,,Tanya..." prskal pomedzi zuby "...sa na mňa lepí odkedy som sa narodil. Teraz si zvyšujem výčitky keď som s ňou a mučím sa. Je to...malé vyváženie toho čo som spôsobil...Belle. Ďalšia vec podobná tebe-voláš sa ako ona. To že si sa tu zjavila...ma pomerne rozhodilo. No a keď sa s Tanyou bozkávame...predstavujem si ju. Nebolí to. No..."
,,Prepáč že sa tak volám. No...keď sa vyrozprávaš nejakému človeku-fajn tak upírovi-uľaví sa ti. Ver mi. Viem to."
,,Skúsila si to?" nedôverčivo a skepticky na mňa pozeral.
,,No, to nie, nie tak celkom. Ale z toho čo som ti povedala sa cítim lepšie." Klamala som až sa mi z uší parilo, no nechcela som aby viac trpel. Nebola som rozhodnutá, či mu chcem spôsobiť bolesť ako on mne, alebo ho milujem veľmi oddane a navždy, aj keby ma zabil. Pozeral na mňa akoby bojoval sám so sebou, a potom zašepkal:
,,Aj mne sa uľavilo. Nepoznám ťa, ale...cítim sa fajn keď som s tebou."
V klbku a obíjmajúc sa sme strávili veľa času. A spriatelili sa. Trhalo mi rany, keď za ním prišla Tanya, keď hovoril o Belle, a keď som sa preriekla. Alebo prezradila celkovo. Gestami...a...napríklad v jeho izbe sme išli zapnúť stereo. Vyberala som pesničky a čo ma napadlo ako prvé? Debussy. Vytiahla som cédečko a bola celá vytešená že ho držím v rukách. Clair de Lune. Juuuj. Pozrel na mňa so zvláštny pohľadom v očiach. Ešte stále som si neuvedomila že som bývala s ním keď som bola ľudská Bella. A že mi ide o to, aby nezistil že som to ja.
,,Máš rada Debussyho? Ktorá pieseň je tvoja najobľúbenejšia?"
,,Clair de Lune!" vytresla som bez váhania. Neuvažovala som. Uvedomila som si osudnú chybu až keď ním prešiel záchvev bolesti.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.