Nikdy nezranená - 3. kapitola

15. may 2009 at 20:05 |  Nikdy nezranená
Už som sa rozhodla. Pevne som zovrela žietku v ruke. Jacob nedával pozor. Prekĺzla som popri ňom. Bolo to prosté. Nedovolím aby niekomu tá upírka ublížila. Victoria. Nenávidí ma. Pred tromi dňami som ju stretla v lese. Videla som jej vlasy ako mizli v húští. Za mnou boli vlci. Jacob, Sam, Embry, Jared a Paul. Vrčali na ňu. No ona unikla. Bola príšerne rýchla. Pred tým než sa vlci objavili za mnou, rozprávali sme sa...

,,Isabella. Som rada že ťa konečne vidím!"
,,Victoria."
,,Bells, vieš ako to beriem. Tvoj Edík-medík mi zabil Jamesa. Nedopustím aby to prešlo len tak. Zabijem ťa nech ho to bolí rovnako ako mňa. Nech vie že..."
,,Nemiluje ma. Opustil ma. Zabi ma. Bude to vyslobodenie..."
,,Čože? Snažíš sa vykrútiť. Ten a opustiť ťa? Pozri...Spomínal ti niekedy niekto moju schopnosť? Vieš prečo som si vybrala teba? Aby trpel? Prečo nejdem po jeho rodine???"
váhala som že jej odpoviem, že neviem, ale to bola rečnícka otázka...
"mojou schopnosťou totiž je vidieť spôsobilosť niekoho niečo urobiť. Nie je to veľmi užitočné, väčšinou mi to vôbec nepomáha, ale keď som odmerala jeho spôsobilosť stratiť ťa. Rovnalo sa to preňho smrti. No pri tebe necítim nič."
,,Som štít. Asi preto. Čo sa týka jeho, raz mi povedal že veci nie sú vtesané do kameňa. Že budúcnosť sa mení."
,,Fajn. Nezabijem ťa. Ale budem ti ubližovať. Len tak! Proste ma to baví. Zabijem tvojho otca, priateľa..."
,,NIE!!!" vykríkla som.
Vydala čudný výdych, a rozbehla sa preč.
Uvedomila som si že za mnou je svorka. Preto tu teraz vystrájam so žiletkou. Zabijem sa aby nemala dôvod ublížiť im. Navyše to bude oslobodenie. Rozhodla som sa že to spravím na našej lúčke, bude to mať istú symboliku. Počula som že má pršať. Dážď zmyje stopy, a po mne sa zľahne zem.
Prišla som na lúčku. Zaborila ten pliešok rovno do zápästia a cítila sa ako nejaký macochista. Hanbila som sa sama pred sebou...
,,Ale ale... čo je to tu za vôňu, hovorím si, a to si naša Isabellka podrezala žily..." povedala Victoria posmešne.
,,Už viem čo ti urobím. Ako ti ublížim. Naveky trpieť je ten najlepší trest." Vrhla sa na mňa, a potom si pamätám len to, že som necítila nič. Sklátila som sa na zem a tupo pozerala na Jacoba vo vlčej podobe ako sa na mňa zúfalo díva, a Victoriu ktorej hlava pristála neďaleko odo mňa. Potom ma všetko začalo páliť, a potom si pamätám ako som sa v tme prebrala a srdce mi nebilo. Vedela som čo sa mi stalo. Niekto mi to presne popísal. Stal sa zo mňa upír. To, čo z Edwarda. A jeho rodiny. Nevedela som čo ďalej. Dostala som sa z tej tmy a uvedomila si že to bola rakva. Prerazila som moju vlastnú truhlu. Bŕŕŕŕ. Cítim sa ako v nepodarenom horore. Do nej som naukladala kamene. Plánoval sa môj pohreb. Vedela som to len čo som sa prebrala. Všetko nadobudlo nový rozmer. Rozbehla som sa preč. Späť na našu lúčku. Potichu som vzlykala, dážď sa mi zaplietol do vlasov. ,,V daždi tak prekrásne voniaš..." hovorieval Edward. AU! Príšerná bolesť sa rozliala celým mojím telom. Victoria mala pravdu. Trpieť večne je najhoršia varianta...
Zrazu som počula praskot stromov a vzlyky. Hlasité. A jeho vôňu. Už mi hrabe. Rozbehla som sa preč. Nechcela som tam byť. Nech ten upír-mal v sebe vôňu upíra,teraz ju viem presne identifikovať, bol ktokoľvek, to že voňal ako Edward nič neznamenalo. Nemal dôvod vrátiť sa sem... Ja som sa ešte rýchlo vrátila domov, vzala si z izby nejaké peniaze,-zvyšok úspor na štúdium-, prehrávač s mojou obľúbenou hudbou, a rozbehla sa preč.
Prenajala som si motel s názvom MOTEL. Priliehavý názov. Neveselo som sa pousmiala a do uší si strčila slúchadlá a dala najväčšiu hlasitosť. Zazneli tóny piesne...
Vždy som ťa milovala,
nikdy som to od teba nečakala,
opustil si ma, v mojích nočných morách nechal,
a ja sa nimi prebíjam...
Navždy a naveky,
do konca sveta,
navždy a naveky,
už niet cesty späť.
Vždy som srdce mala,
len pre teba bilo,
no teraz stratilo význam,
a už ho nemám, prestalo biť...
Navždy a naveky,
do konca sveta,
navždy a naveky,
už niet cesty späť.
Sama sa prebíjam večnosťou,
a ty stojíš v diali,
nesmrteľnosť ma tu zastihla,
do krku sa mi zahryzla...
Navždy a naveky,
do konca sveta,
navždy a naveky,
už niet cesty späť.
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.