Nikdy nezranená - 17. kapitola

15. may 2009 at 20:18 |  Nikdy nezranená
Viac menej som už zabudla ako Emmett s čudným pohľadom a Rosalie s nadšením a istou dávkou psychopatie vtrhli k nám do izby počas najkrajšej činnosti v mojou živote a ...
Tak škaredo nás vyrušiť! Nakoniec som vrčala, takže odpálili. Obliekla som sa, a zamierila dolu. Všetci budú chcieť vysvetlenie. Ale čo ja zvládnem nejaké zrozumiteľné? Bude to trvať tááááák dlho... A Edward... a ja... a... ale veď máme večnosť. Správne. Usmiala som sa, a už chcela ísť dolu, keď som si spomenula na Stanleyho.

To je môj zajačik. Ukrývajúci sa medzi uterákmi. Vlastne neviem či sa má volať Stan alebo...aké je vlastne ženské meno od Stanleyho? Musím ho nakŕmiť, aby neskapal od hladu. To by som nebola rada, keď sa ku mne tak šťastne vrátil napriek tomu ako som naňho pôsobila mojou nevysvetliteľnou schopnosťou. Odniekiaľ som vylovila mrkvu a podala mu ju. Schmatol ju paprčkami, a zahryzol sa do nej so zbožným pohľadom.
To už som bežala dolu. Edward sa na mňa nadšene pozeral a ja nadšene naňho. Zachytila som nejasne aj pohľady ostatných a usmiala sa. Sadla som si vedľa Edwarda a začala.
"Budem sa snažiť byť stručná a skončiť skôr ako za 2 dni." Carlisle mi pokynul, no Esme ku mne pribehla, odstrčila Edwarda a pevne ma objala. Posadila sa ku mne z druhej strany ako bol Edward a ja som teda začala. Rozprávala som ako ma Edward opustil, o telefonáte s jeho hlasom, o Jakovi, svorke, Victorii, hanbila som sa za žiletku... O tom ako ma Alice našla, ako sme sa s Edwardom spriatelili a bála som sa mu povedať kto som. Rosalie ma asi 10 krát prerušila a povedala že ona "to tušila! TUŠILAAAA!!!".
Potom som musela vyjsť s pravdou von, ako som Alice blokovala vízie o mojej schopnosti. Alice sa naštvala, a povedala že za trest ma namaľuje na svadbu. Všetci na ňu zazreli, lebo sa tvárila záhadne ako päť hrušiek (čo je záhadné na piatich hruškách neviem, proste ma to len tak napadlo :D) len Edward sa na mňa zahľadel o niečo viac ako je v rámcoch slušnosti.
Priznala som aj bolestivú schopnosť, aj vlnu.
"Ako ich vyvolávaš?" opýtal sa Carlisle s obrovským záujmom. Eleazar sa pohniezdil a povedal že teraz nevidí okrem štítu žiadnu inú schopnosť.
"No...ja som...si pomyslela...na Edwarda a na mňa..ako..človeka no a.." nedokázala som pokračovať. Edward mal v tvári prázdny výraz. Zašepkala som mu že ho milujem, a ten výraz pomaly ustúpil a vystriedal ho úsmev.
"Bolesť..." povedal Carlisle a zamyslel sa. Eleazar pokýval hlavou.
"Bella, keďže bolesť bola tak intenzívna, asi si ju dokázala zhmotniť do nevýslovných rozmerov. Dokázala by si to ešte raz?" nie... nikto ma neprinúti aby som spomínala, keď na to nemám dôvod. To som im aj povedala. No veľmi to chceli vidieť, tak sme zašli do lesa. Sústredila som, tleskla a ... nestalo sa nič. Totiž necítila som bolesť. Usmiala som sa.
"Vidíte?" prehovorila som. Jasper sa na mňa pozrel a prehovoril...
"Je maximálne šťastná. Mozog jej nepripúšťa nijakú bolesť." Uškrnul sa. A ja som si spomenula na moje slzy.
"Carlisle...vlastne stala sa ešte jedna čudná vec." Carlisle ktorý bol sklamaný že žiadna schopnosť sa nekoná na mňa s nádejou pozrel a pookrial.
"Aká?"
"Plakala som...Slzy..."
"Čože? Upíri nemôžu plakať !"
"Viem, napriek tomu...Edward to videl." Edward prikývol a pevnejšie ma objal.
"Ale to...to...ako to? Čo si prežívala?" ohromnú bolesť bodajúcu, dobiedzajúcu... Myslela som že Edward ma opustí, lebo som Bella.
"No, bola som smutná." Edward sa chopil slova.
"Viac než len to. Keby si bola človek, umrieš od bolesti. Nedalo sa to vydržať a to ani nie som Jasper. Keďže tvoje už neexistujúce schopnosti pramenili z bolesti, myslím že...plač...bola tiež istým spôsobom schopnosť..." S miernym zaváhaním sa na mňa pozrel a ja som vedela na čo myslí. Ešte sme im nepovedali to, ako sme si v lese ujasnili zopár vecí. Prikývla som, a Edward spustil. Všetko im vylíčil. Všetci ma poobjímali, vybozkávali a Alice začala tancovať...Pri tom si pohmkávala svadobný pochod. Všetci okrem Edwarda na ňu upreli počudovaný pohľad.
"Čo tak civíte? Nemôžem sa tešiť že už si nebudem musieť v hlave odriekať hlúposti? Že moja sestra sa oficiálne pridružila k nám? A my vieme kto je?" Rosalie sa už nadychovala, aby povedala že to tušila, ale Alice pokračovala "Áno, Rose to vedela..." zasmiali sme sa, dokonca aj utiahnutý Jasper sa začal smiať.
Ešte sme sa chvíľu rozprávali, a potom ma Edward schmatol a uniesol do domu. Zase do izby kde bola tá posteľ. A ja som vedela čo bude nasledovať...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.