Nikdy nezranená - 16. kapitola

15. may 2009 at 20:17 |  Nikdy nezranená
Dlho sme sa rozprávali...nakoniec skončila v mojom náručí, a ja som ju niesol do miestnosti...no...
No, bola vybavená jediným kusom nábytku, obrovskou posteľou. Myslím že...ale nie som si istý.
Nežne som ju položil na posteľ. A slušne si kľakol.
"Čo chceš robiť?" spýtal som sa a skoro vôbec som si neuvedomil, že sa usmievam. Aj ona sa usmiala, úplne iným úsmevom na ktorý som bol zvyknutý. Bol úplný. Šťastný. A nezbedný.
"Myslím že tu a teraz bola táto otázka úplne zbytočná. Plytváš slovami, Edward."
Obaja sme vedeli čo máme robiť, bez toho aby sme si dopredu niečo premysleli. Bolo to...také prirodzené. Po takom dlhom čase bez seba, ale spolu... Príliš zložité.
Boli sme v najlepšom, nevnímal som nikoho myšlienky, asi som mal, ale kto by to dokázal keď je pri NEJ?

Zrazu sa rozleteli dvere, stála v nich Alice, mala rozporuplný výraz. Akoby premáhala smiech, a bola aj trochu šokovaná.
"Rosalie" vtedy sa už začala smiať "sem má namierené. Nedala sa zastaviť. Je presvedčená že odhalila koho jej Isabella pripomína. Bellu." Zase sa smiala. "No a Emmett si nenechá ujsť nič v čom je Rosalie. Keď som sa mu snažila vysvetliť čo sa stane len..." zase sa smiala, a šokovaná Bella stihla len zhrabnúť zvyšky svojho trička a pritisnúť si ich k hrudi. Začul som dunivé funenie, a dupanie. Bola to Rose. Nebežala ale nazúrene a systematicky sa štverala po schodoch. Za ňou Emmett. Vŕ. Bol celý nadšený že uvidí nahú upírku okrem Rosalie. Akoby mu nestačila.
Takže môjho malého bračeka vyrušíme v takej príjemnej činnosti. Asi sa naštve. Aj ja by som sa, keby som bol najstarší panic na svete, a práve menil túto skutočnosť. A do toho vtrhne Rose. Je dobre nazúrená. Sama na seba. Heh, vraj na to mala prísť skôr. Už sa teším ako sa to vyvŕbi. A tiež na nahú Bellu. Kiežby som mal to šťastie a Alice tam nešla pred nami. Ach jaj...
Skazený Emmett ma priam volal: Odtrhni mi hlavu! No tak, odtrhni ju!
No ja som nemohol nič urobiť. Ach už je tu Rose...
"Vedela som to!" vrieskala víťazoslávne "Niekoho si mi pripomínala, Bella! Si to ty! Edward, to je Bella!" ak si myslela že budem ktovieako ohromený, mýlila sa.
"Ale veď ty to vieš..." zasmiala sa. "Teraz už nemusím mať výčitky! Nikdy si neumrela, takže som vlastne nebola hnusná na človeka po smrti! Super!"
Môj pohľad zakotvil na Bellinej tvári. Ešte stále som sa jej nevedel nabažiť. Asi nikdy sa nedokážem prestať utápať v jej krásnych črtách. Na Bellinej tvári bol šok, a hanblivosť. Ak by bola človek, určite by bola červená. K hrudi si ešte stále pritláčala potrhané tričko - mojou zásluhou - a pozerala na Rosalie.
"A ty Bella," zavrčala na ňu, ale nemyslela to zle "sa opováž ešte niečo mi tajiť! Skoro som umrela že som bola k tebe taká odporná! Už to nikdy nerob, že mi niečo nepovieš! Odteraz som tvoja sestra s 24 hodinovým nasadením!" povedala odhodlane, a vrhla sa na ňu. Skôr ako som jej v tom stihol zabrániť, drvila Bellu v náručí. Chudák Bella, nevedela čo má robiť, a bezmocne sa na mňa pozerala. Musel som zasiahnuť. Nielen kvôli Rosalie, ale aj kvôli Emmettovi ktorý bol sekundami horúcejší a horúcejší. Jasper ho síce kontroloval zdola-on nebol zvrhlý, a nemal potrebu zúčastniť sa rodinného stretnutia, na ktorom sú dvaja členovia úplne bez šiat-ale aj tak to bolo k nevydržaniu.
"Rosalie, veľmi si vážim že si takto uvážene vtrhla so izby s potrebou povedať mi fakt ktorý som dávno vedel, ale mohli by ste teraz odísť? Potrebovali by sme vec zvanú súkromie!" zavrčal som. Emmett začal hádzať vtipné poznámky o tom, ako sa zbavujem storočného panictva, a vtedy som počul krásny zvuk. Desivý, ale krásny. Bella totiž vrčala. Hnevala sa. Asi toľko ako ja. Alice sa stále zvíjala v kŕčoch od smiechu, keď zrazu prestala a povedala:
"Carlisle prichádza!" zatlieskala rukami a vybehla von. A všetci za ňou. S Bellou sa radšej nezahrávali. Nikdy sa nestalo že by sa na niečo sťažovala, alebo žeby vrčala. Teraz gánila na všetkých čo nás rušili a keď vybehli von povzdychla si.
"Myslím že teraz nemáme príliš na výber. Všetci prichádzajú. Oblečieme sa, a privítame sa. Nejako to..." nevedela čo má povedať. Tak som to povedal za ňu, bol som na tom rovnako.
"...pretrpíme a potom..." usmial som sa. "Tak tuším, že z týchto zdrapov oblečenia nič nebude, láska." Prikývla, pobozkala ma, a už jej nebolo. Šiel som sa teda prezliecť-nie, obliecť je ten správny výraz, a teraz vôbec nedbal na výber oblečenia. Ak má byť neskôr roztrhané, nezáleží na tom, čo si oblečiem. Zišiel som do obývačky, objal Carlisla, Esme, s Tanyinou rodinou som si potriasol ruky. Vtedy mi prvý krát napadlo kde je Tanya, a Tyler? Už ma nezachvacovali záchvaty žiarlivosti, v Bellinej mysli som prečítal jej fakt prepracovaný plán ako ho opisovala Tylerovi v lese. Carlisle čakal vysvetlenie všetkých udalostí. Dvojité Téčko-Tanya a Tyler, zamilovaní až po uši, ako som zďaleka počul v ich hlavách-totiž bolo všetkým naproti. Stihli všetko vytárať. Šťastne som sa usmial. Takže nielen môj a Bellin príbeh končí happyendom. Aj Tanya a Tyler sú šťastní. Všetci sme sa zišli v miestnosti, čakali sme len na Bells. Tá zišla vo veľkom štýle. Taká zvodná je vždy, alebo len keď viem že to oblečenie čo na sebe má roztrhám? Vždy.
Mala na sebe červený top, a čiernu našuchorenú sukňu. Na všetkých prítomných sa usmiala, a sadla si ku mne. My dvaja sme si všetko vysvetlili, ale ako dlho bude trvať kým to okrem Alice a Jaspera vysvetlíme ostatným? Akoby mi čítala myšlienky, zovrela mi ruku, nadýchla sa a povedala:
"Budem sa snažiť byť stručná, a skončiť skôr ako za dva dni..."
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.