Nikdy nezranená - 10. kapitola

15. may 2009 at 20:09 |  Nikdy nezranená
Po hodine vzlykoch otriasajúcich celým domom za mnou prišla Tanya. Nechcel som teraz...tu...s ňou...vôbec...nikdy...Objala ma a pobozkala. Nebránil som sa a okamžite som si predstavil Isabellu. Čože? Toto poznanie ma veľmi prekvapilo. Ako to, že nemyslím na Bellu? Ale veď myslíš na Bellu. Len na tú...druhú...
Si odporný! Si zkazený! Si sviniar! Si bezcitný! Si hnusný! Si klamár! Zaslúžiš si smrť! Nie, niečo horšie!

Ale...asi som...sa zaľúbil. Prehrával som dozadu všetky okamihy, okamihy potlačujúcich citov, okamihy keď som robil bláznivé veci bez vysvetlenia. Vždy keď som bol s ňou potreboval som sa jej dotknúť. Nezniesol som, že vyzerám ako niekto kto jej ublížil. A teraz toto. Musím jej to povedať. Musím jej povedať čo cítim. Výčitky, že som prestal milovať Bellu ma netrápili a nevedel som prísť na to prečo. Akoby niečo zapadlo na svoje miesto. Netuším čo. Ako kus skladačky.
Iss ešte neprišla. Zase som sa zavrel do izby a čakal som. Zase prišla Tanya a zase ma pobozkala. Tentokrát som sa rozhodne odtiahol. Pocítil som nával smútku a vedel som že prichádza Isabella. No nešiel som hneď dolu a počúval som myšlienky:
Bella, Bella...vedela som že stratíš tú čočku ale že si nedáš z oka tú druhú dolu...smiala sa Alice. Ach...musia ju volať Bella. Nestačí im Iss. Začul som Alice ako vraví:
"Bella, daj si dolu tú čočku. Ver mi." Nepočul som odpor, takže ju asi poslúchla.
"Choď sa prezliecť, potom nám predstavíš Tylera. Edward príde neskôr." Čo ja? Prečo jej to povedala? Pýtala sa na mňa? Zaplavila ma vlna šťastia a očakávania. Počul som ako sa prehrabuje v šatníku v jej izbe. No počul som aj myšlienky Emmetta a Rosalie...
Kto to je? Niekoho mi pripomína...Už zase...aj Isabella mi niekoho pripomína...no neviem koho...nespokojne si myslela Rose.
Wau, ten nomád vyzerá nebezpečne. Mohli by sme sa pobiť. Ďalší, ktorého by som porazil. Aspoň by to bola väčšia sranda ako s Edom. Ten v poslednej dobe stále myslí len na Isabellu. Alebo Bellu. Nemám v tom jasno...á, grizly. Dostal som chuť. Mňam. Boj. Moja výhra.
Už som ho nemusel počúvať. Takže si všimol ešte skôr ako ja že mám rád Isabellu.
Ale Isabella niekoho priviedla? Zbehla dolu, asi sa už obliekla. Vtedy som začul jasné myšlienky Jaspera a Emmetta. Nepočul som ich slintanie, no to som si domyslel. Mysleli si asi toľko:
Ach. Ach...ACH! JE KRÁSNA! ZELENÁ JEJ PRISTANE! KEĎ NEMÁ TEJ ČUDNEJ FARBY OČI JE KRAJŠIA. ACH!!! ACH!!! A potom sklamané, ale uvedomelé myšlienky...No mám Rosalie/Alice... Tú ľúbim.
Od Rose a Alice šli viac menej pochvalné frázy, len Rosalie trošku žiarlila. Nemohol som sa dočkať keď Iss uvidím. No ak niekoho naozaj priviedla, ako to, že som nepočul jeho myšlienky? Dlho sa rozprávali, a keď ma už príliš dráždilo to, že sedím tu, a tak trochu sa hanbím, a ona je tam, jej krásny hlas je tak blízko, a tak ďaleko, zišiel som dolu a Tanyu som mal v pätách.
Veľmi dobre som chápal, prečo Emmett s Jasperom tak veľmi slintajú. Vyzerala perfektne. Vyzerala ako bohyňa a to je aj tak slabé slovo. Bola ú-ž-a-s-n-á, zelený top s výstrihom a minisukňa... Mal som pocit že spadnem a nevstanem...
"Čo sa robí? Ach, Iss!" objal som ju. "Konečne si sa vrátila!" A vtedy som si uvedomil že vedľa nej si hovie Tyler Crowley. Presne TEN! Držal ju za ruku tváril sa zamilovane. Prešla mnou vlna...ani to neviem popísať. Skoro rozdrví Bellu, potom ju pozýva von, a teraz mi berie Isabellu?
Zúrivo som naňho hľadel, a nešťastne na ňu.
"Edward, to je super že si tu!" povedala nadšene. A tvárila sa previnilo... Vstala, objala ma, a potom schmatla Tylera takou silou akou som u nej ešte nevidel a povedala:
"Tyler-toto je Edward. Edward toto je Tyler. On tvrdí, že ťa pozná...je to pravda?"
"Ach áno. Tyler." Zavrčal som. Nepáči sa mi pohľad ktorý na ňu hádže, ani to, že mu nedokážem čítať myšlienky tomu nepridáva, nehovoriac o tom, že je nomád. Nebezpečný. Ktovie čo môže urobiť aj jej. Ani som si to neuvedomil a vrčal som pripravený skočiť.
"EDWARD! Čo je?!" kričala Iss.
"Nič, nič." silene som sa usmial. Neviem ako som to dokázal, usmiať sa, a potom sa s nimi rozprávať, keď mi nejaká príšera vnútri v nebijúcom srdci zarývala pazúry do jeho stien a trhala ho na kúsočky. Keď si to tak uvedomujem, ja som ani nerozprával. Sledoval som každý jej pohyb. Spätne som si prehrával či som to už niekedy robil, a uvedomil si že vždy. Podivné. Niekedy je mozog rozdelený na 2 polovice. Takto to bolo v mojom prípade. Jedna potláčala to, za čím druhá šalela. A mne trvalo tak dlho, kým jedna začala rešpektovať tú druhú, že je až neskoro. Možno.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.