Nikdy nezranená - 1. kapitola

15. may 2009 at 20:04 |  Nikdy nezranená
...čo by sa stalo, ak dôvod vášho pobytu na tomto svete už nechcel byť súčasťou vašich snov? Ponorili by ste sa späť do normálneho žitia ? Alebo spravili niečo...čo by utlmilo vašu bolesť? Niečo čo by pomohlo vašim zmyslom po dlhom čase upokojiť sa? Niečo...čo by preseklo všetky laná - teraz vlastne len nitky toho čo vás drží na tomto svete? Ale...čo ak sa to nepodarí?...

Kráčam lesom. Všade sú stromy. Zelené. Porastené zeleným machom. Šliapem po zelených lišajníkoch. Zrazu sa ozve rev a ja viem čo tam robím. Hľadám pôvodcu toho revu. Prídem na čistinku. Moju a ...jeho... Vidím Edwarda ako sa zvíja na zemi v bolestiach a kričí . Podídem k nemu a snažím sa ho objať. No moje ruky prejdú skrz neho a on stále kričí. Vtedy si môj mozog naplno uvedomí že ma nevidí-že ma nechce vidieť. S výkrikom a plačom sa zobúdzam.
Ach nie...Pomyslela som si. Zase ten sen. Stáva sa to často. Odvtedy čo odišiel ubehlo pár mesiacov. Alebo to boli minúty? Sama neviem. Naivne si navrávam že poznám čas, že sa v ňom ešte orientujem. Nerada to priznávam ale áno. Je to tak. Ja nepoznám hodnotu času. Stratila sa v tej chvíli keď ma opustil. Mechanicky som odhrnula perinu, okamžite ju ustlala. Potom som sa vpravila do kúpeľne a vyčistila si zuby. Pasta mala čudnú chuť. Zamierila som do sprchy a umyla sa. Bez mydla. Už zase. Ani som to poriadne nevnímala. Ľadové prúdy mi stekali chrbte. Povzdychla som si. Neviem čím to je, všetko je pre mňa ľadové. Ľadová káva. Ľadový obed. Necítim chuť. Vôňu. Vyliezla som zo sprchy a pozrela na moju zubnú pastu. Stála neporušená na skrinke nad umývadlom. Čím som si to teda umyla zuby? Ach nie! Zaúpela som. Preto to malo divnú chuť. Bol to krém na odraté kolená. Vždy sa zíde- tvrdil Charlie keď som sa vrátila z Phoenixu minulú jar... Dosť!!! Okríkla som sa. Nebudem spomínať. Nesmiem.
,,Raňajky sú na stole!" zvolala som. Zase mechanicky som všetko roztriedila a prichystala na stôl. Charlie dobehol, zjedol na raňajky a pozeral na mňa jeho obľúbeným pohľadom: chudák-Bella-je-smutná-nech-ide-za-psychiatrom-ten-pomôže a opýtal sa ma zvyčajnú otázku:
,,Pickup ešte funguje?" ach jaj. Neviem. Neviem či funguje. Nezaujíma ma to.
"Áno, ocko" odpovedala som poslušne a hrabala sa z kuchyne.
V škole som bola zase priskoro. Nechcela som tam byť. Bolo tam príliš spomienok. No doma ich bolo viac. Medzi školou a domovom volím školu. Inak by to bolelo. Medzi bolesťou a apatiou volím apatiu.
Na hodine som nevnímala čo učiteľ vravel. Zapísala som si poznámky a ani neviem ako bola som doma. Zazvonil telefón a šla som zodvihnúť slúchadlo.
,,Haló?"
"BELLA!" vydýchol akýsi hlas. Bol veľmi podobný hlasu Edwarda. No Edward to nebol. Nemohol byť. Nemiluje ma.
,,Kto si?"
Píp píp píp.
Odpovede som sa nedočkala. Takto to prebehlo viac krát. No ten na druhej strane sa viac neozval. Len zavolal a keď som zdvihla a povedala haló položil. Nebolo to na nič platné. Len čo to znovu natrhlo staré rany. Vlastne rany sú čerstvé. Len sa ich už dlho snažím zaceliť. Nejde to. S hrôzou som postrehla že moja jediná nádej-apatia odchádza. Nahradila ju jej zlá sestra. Bolesť. Objala som si rukami trup a vbehla do izby. Nechcela som. Ale rozplakala som sa. Zúrivo som potláčala celý ten čas slzy ale teraz mi to nebolo nič platné. Poddala som sa.
O pár týždňov:
,,Jacob! Vitaj u nás!"
Charlie s radosťou vítal Blackovcov. Vlastne len Jakea. Ten sa tu usídlil. Nevadilo mi to. Nezaceľoval mi síce rany ale ani ich neotváral. Pri ňom som sa dokázala usmiať. V osudný deň telefonátu keď som sa rozpadla prišiel a zocelil ma. Objal ma a do vlasov mi šeptal slová ,,To bude fajn" tak dlho že to prešlo. Strávil celú noc kolísaním ma a šepkaním týchto slov. Nič za to nečakal. Keď sa mi v tých úžasných momentoch s ním vyjasnila myseľ spriadala plány. Boli to krásne plány. Na oslobodenie sa z tohto...nemám preto výraz. Nechápem prečo mi to predtým nenapadlo. V hlave sa mi utvoril geniálny plán. Jeho hlavným aktérom som bola ja a žiletka. Alebo skala. Alebo most? Auto??? Nedokážem to. Už kvôli Jacobovi.
Bolo jednoduché urobiť ho šťastným, a on robil šťastným mňa. Kým...kým sa to nestalo. Kým to nezačalo byť príliš...Príliš intímne. Lipla som na ňom. Bol moja droga. Držal ma hore. Po čase sa moje plány o žiletke najlepšej kamarátke začali rúcať. No ostávali v úzadí a plánovali sa vynoriť ihneď ako to bude možné...
Nerada to priznávam ale veci sa menia. A menia sa aj plány... Či dokonca doba existencie na tomto svete. Občas sa niečo stráca v nedohľadne...ako napríklad smrť. Smrteľnosť sama... Je to frustrujúce ale je to tak. A čas plynie a ja ho neovládam...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.