Nesmrteľná láska - 4.kapitola

16. may 2009 at 10:56 |  Nesmrteľná láska
Láskou? Nechci byť vtipná! Vôbec ho nepoznáš, a ani nespoznáš!
Vbehla som do triedy, Andrew tam už bol, ale ako vždy som tam zo žiakov bola prvá.
"Čo sa stalo, Annie?"
"Ja som odpadla, viete. Tí noví prišli." Prikývol na znak súhlasu a pobavene sa pousmial. Sadla som si do lavice, na ktorej som našla tri kvapky zaschnutej krvi. Predpokladám že mojej. Bože ten chalan je krásny. Ten je ale...dúfam že s ním nemám žiadnu hodinu. Ešte viac sa strápniť by som neprežila. Ani som si to neuvedomila, a trieda sa zaplnila. Ja som v hlave rozoberala jeho tvár, oči, úsmev, pleť, mihalnice, obočie...všetko, každý detail. Ani som si neuvedomovala to, že nemám v ušiach slúchatka, lebo som ich zabudla doma. Keď som zdvihla pohľad od lavice, ktorú som neskúmala ale len tak mi tam zakotvil, takmer som spadla zo stoličky. Stál tam Andrew, a ten chalan. Andrew vravel:
"Takže oddnes budete mať nového spolužiaka. Pán Gilbert, ja som Andrew, volajte ma len Andrew. A posaďte sa tamto, k Annie." Ach tá Annie má ale šťas...počkať?! JA SOM ANNIE!!! Preboha nie, zasa odpadnem? Ach bože nie! Nie nie nie! S úsmevom sa posadil. Postrehla som ako všetky dievčatá vstávajú a pozerajú naňho. Ach, prečo sú oni tak krásne a ja nie? A prečo oni neodpadli a ja áno? A prečo každá z nich má sukňu?! Ach! Zúrila som od žiarlivosti. Neskutočné. Stále sa usmieval a ja som zistila že nie úsmevom akým sa usmieval na chodbe. Usmieval sa na všetkých a ja som netušila čo mám robiť. Mala som čudný pocit v žalúdku. Sústredila som sa na robenie poznámok. No keďže som z tabule čítala tú istú vetu piaty krát za sebou, prestala som sa snažiť. Vtedy prehovoril.
"Annie? Krásne meno."práve mi pochválil meno! Ach!!!"Ja som Tomas." Tomas. Ten anjel sa volá Tomas. Anjel. Anjel Tomas. Tomas dokonalý.
"Čo sa stalo na chodbe? Bol tam zlý vzduch, som si istý. Každému sa z neho točila hlava. Je to otravné. Mali by tu dať čističky vzduchu." Hovoril ten krásny hlas. Otočila som hlavu smerom odkiaľ ten hlas prichádzal, a zistila že na mňa sa usmieva tak ako na chodbe...
"Ja neviem čo sa stalo. Neviem." Už som to povedala! Pobavene sa usmial.
"Alebo sa ti z niekoho zatočila hlava???" tak počkať, odkiaľ vie toto?! Musím pristúpiť na krycí manéver.
"Lesbička nie som a z chalanov sa mi robí zle." jeho úsmev povädol.
"Aha. Čím sme sa zaslúžili o tvoju nenávisť, Annie?"
"Som Annabella." Povedala som, a mala chuť rozplakať sa pod lavicou. Bože môj. Taký krásny, nevinný anjel zletel z neba a sadol si vedľa mňa na hodine, snaží sa so mnou rozprávať je milý a neviem čo všetko, a som k nemu takáto? No...asi je lepšie keď ma znenávidí čím skôr. Pretože zachvílku sa naňho vrhne Barbara alebo Brenda. Vzdychla som si, a uvedomila si že mi niečo tečie po tvári. Bola to slza! Okamžite som si ju zotrela a nadýchla sa. On to všetko sledoval s čudným pohľadom. Asi ma už nenávidí. To je len dobre. Rázne som sa postavila a vypochodovala z hodiny.
Na záchodoch som sa naplno rozplakala. Už je to pár dlhých mesiacov čo sa snažím potlačiť emócie akými sú láska, žiaľ, nenávisť a vôbec všetko, a teraz príde on a všetko mi pokazí. Slzy tiekli úplne všade a ja som pri tom aj dobre vzlykala. Naštvane som sa na seba pozrela do zrkadla. Prečo vyzerám takto? Hnedé vlasy, hnedé oči. Prečo nie som ako Brenda alebo Barbara alebo Zoe? Prečo som Annabella?! To som mu aj povedala. Som Annabella. Čudná, škaredá Annabella. Udrela som päsťou do zrkadla a to sa rozletelo. Začala som krvácať. No nebolelo to. Rýchlo som si to umyla pod vodou, vysušila vreckovkou, a všetko vyzeralo fajn. Zaschlo to. Neviem koľko z hodiny som tam plačúc trávila ale viem, že keď som nahlas vrieskala že život je nanič, začula som hlas. Čo je to za hlas? Ach nie! JEHO HLAS!
"Annie! Poď von, prosím ťa! Čo sa ti stalo?"
"Nikam nejdem! Choď naspäť a odkáž Andrewovi že som v pohode, ale na dejiny umenia už chodiť nechcem! A nebudem!" vzlykala som v jednej chvíli a v druhej ma už studené ruky držali v náručí. A ja som cez slzy hľadela do ustarostenej krásnej tváre anjela, ktorý kvôli mne vstúpil na dievčenské záchody.
"Neposiela ma Andrew, prišiel som za tebou sám. Čo ti je? Prečo plačeš? Prečo už nechceš chodiť na dejiny umenia? Je to kvôli mne? Povedal som niečo zlé? Urobil som niečo zlé? Prepáč!"
Plakala som ako krava.
"Nie ty si...nič neurobil, nič nepovedal ja len. Som tak blbá vieš?" jemne ma niesol akoby som nič nevážila.
"Prečo si blbá? Mne sa nezdáš byť blbá. Zdáš sa mi byť..." hovoril a potom sa zatváril previnilo.
"Aká? Vidíš?! Hovorím! Šialená, tupá, mimo, škaredá, odporná..."
"Krásna." Povedal, jemne ma položil na zem, a nebolo ho.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.