Nesmrteľná láska - 3.kapitola

16. may 2009 at 10:56 |  Nesmrteľná láska
Zasa stojím na tej križovatke. Chalan na mňa máva, a volá ma k sebe. Zase je tam ocko.
"Balíček, Annabella, ten balíček!"
"Aký balíček? A oci, prečo si ma tu nechal? Je to hrozné! A kde teraz si? Nemáš stálu adresu? Aký balíček? Aký balíček? Aký..."
Ach! Zasa ten sen. Začína ma štvať. Už len fakt že pol noci trepem do vzduchu veci ako: Aký balíček? Adresa? ...určite. Zobudila som sa v strede otázky Aký balíček. Otravné. Hodinky ukazovali 3:30. Ach, tak skoro! Zrazu mi zazvonil mobil. Zasvietila som lampičku, a mojími úplne zlepenými očami som ho hľadala. Keď som ho našla, nevidela som na meno, ale na nejakú čudnú machuľu. No predpokladala som že je to Zoe, ktorá mi ide vylíčiť čo sa stalo s Colinom. Neochotne som to zdvihla.

"Áno?"...bola to Zoe, no nechcela rozoberať Colina.
"Ann, Annie! Videla som ich! JA SOM ICH VIDELA CHÁPEŠ?!" vrieskala a moje ucho protestovalo krutým pichaním v hlave.
"Upokoj sa Zou, koho si videla?"
"Gilbertovcov! Tých ktorí k nám nastúpia do školy!"
"A to ma preto budíš v strede noci?!" vyletela som. Akoby ma budila ona. Ach nevadí.
"Prepáč." Ľútostivo povedala.
"To nič. Zobudila som sa sama, telefón zvonil až o minútu neskôr. Tak ako si ich videla? To si ich videla...teraz?"
"No áno! Do vedľajšieho domu sa niekto sťahuje, a mňa ani nenapadlo že to sa sťahujú ONI! Teda oni už sú nasťahovaní, len trošku rachotili a niečo upravovali. Takto sa ti zobudím, a vyzriem z okna a stáli tam! Všetci piati!"
"Aký všetci piati?"
"No, otec, mama, a tri deti."
"Aha." Super. Fakt. Vzrušujúce. Omg.
"Videla som ich len pod svetlom z ich domu, ale všetci sú naozaj veľmi pekní! Nebola som si istá že sú to oni, šla som sa opýtať rodičov ktorí boli hore a povedali, že to naozaj sú oni!!!"
"To je super. Zajtra ich uvidíme, Zo, a teraz by som rada spala. Vďaka že si na mňa myslela. Zavolaj Colinovi, ten je určite zvedavý. Čauko." Vychrstla som kyselinu do telefónu a stlačila červené slúchatko.
S hnevom som zaspala. Počkať. Už som bola takmer v snovej dimenzii, keď som si uvedomila, prečo sa hnevám. Mňa štve, že nebývajú blízko mňa, ale blízko Zoe???
Prebudila som sa do zachmúreného rána. Bože. Na čo som to včera myslela? Ach, radšej ani nespomínať.
Proti svojej vôli - neviem kedy sa mi tak podstatne zmenila že ma chcela obliecť do bledej džínsovej sukne a dierkovaných pančúch - som si obliekla nohavice a k tomu červené tričko s nápisom I hate you. Today, and forever.
Zbehla som na raňajky, napratala som do seba chlieb, ako vždy som to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou, a vybehla von. Dvere sa ani nezabuchli a ja som sa musela vrátiť. Zabudla som bundu. Som blbá. Čo ma vlastne rozhodilo? Traja idioti ktorí bývajú vedľa Zoe?
V škole som našla Zo, a chcela sa ospravedlniť. No ospravedlnila sa ona, a ja som to brala. V strede vety, ktorou opisovala ako vyzerali sa zasekla, a prázdnym pohľadom s otvorenými ústami niekam za mňa čumela. Keď som sa otáčala, aby som zistila príčinu toho civenia, nespokojne som zistila že tak civia všetci. Otočila som sa a uvidela ich. Dievča s dlhými blond vlasmi sa usmievalo všade naokolo. Chalan s krátkymi bledo hnedými vlasmi ju držal okolo pása, a ten posledný ma skoro zrazil z nôh. Vlastne aj zrazil...
Čakala som že začnem pozerať tak ako ostatní, aby som čo najskôr moje ústa mohla zavrieť, ale nevedela som usúdiť či už sú otvorené, a ani dať impulz môjmu mozgu aby ich zavrel. Ten chalan mal krásne hnedé oči. Tmavo hnedé vlasy, ktoré mal len tak na hlave, akoby už dlho nevideli hrebeň, ale vyzeralo to perfektne. Rozbúchalo sa mi srdce, a zatemnilo pred očami. A potom si len pamätám otcov hlas ako volá slovo "balíček" a ostré precitnutie na zemi, pri Zoe. Kľačala pri mne, plakala držala za ruku Colina, ten sa tváril nepokojne, a nado mnou sa skláňala ešte jedna tvár. Bola to tvár toho chalana. Také trápne. Ja som z neho odpadla! Ach bože. Keby som aspoň poslúchla samu seba a dala si tú sukňu! Bože môj!
"Si v poriadku?" zaspieval. Vlastne nie, on to povedal ale ja som počula ako jeho hlas spieva.
"Hhhr" povedala som a nechápala prečo sa na mňa všetci tak pozerajú. Povedala som predsa áno, či nie?
"HHHR!" zopakovala som a uvedomila si že trepem blbosti. Znovu som sa nadýchla, a povedala:
"Áno." Jeho tvár sa roztiahla do širokého úsmevu. Bol to krásny úsmev. Taký šibalský, taký...taký krásny. Kútiky smerovali hore, ale pery sa držali v jednej rovine. Vytvorili sa mu jamky a oči sa pritom zúžily a mal pri nich malé vejáriky.
"To som rád. Mimochodom..." koľko je hodín?! Zaúpela som. Dnes sú prvé dejiny umenia! Prudko som sa posadila, vyjachtala som im niečo v zmysle:
"Pardón, pardón, dejiny nečakajú sú to dejiny" a bežala som preč. Preboha. Dejiny sú dejiny?! Čím si sa to zdrogovala Annabella?! Vtedy sa ozval hlások ktorý som najmenej chcela počuť. Láskou.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.