Nesmrteľná láska - 16.kapitola

16. may 2009 at 11:04 |  Nesmrteľná láska
Zaklopala som a vstúpila. Dievča si objímalo kolená, a sedelo v rohu postele. Vyzeralo naozaj zúbožene, ale to ja tiež...
"Som Annabella. Annie. Ty si Mariana?" prikývla a postavila sa. Sadla si do kresla a ukázala mi rukou, že si mám sadnúť na jej posteľ. Po chvíľke sa smutne usmiala.

"Za čo tu si ty?"
"No, to je zložité. Chcela som ťa len prísť pozrieť viem že je to zlé, každý začiatok je ťažký..." tmolila som nejak vety za sebou a takto som si to teda nepredstavovala...
"Povedz mi svoj príbeh, Annie, prosím..." keď vyslovila moje meno mala som silný pocit akoby som jej hlas počula vyslovovať ho, no prikývla som a spustila. Pretože jediná cesta je dať to zo seba von...myslím.
"Môj príbeh začína šťastne, narodením. S rodičmi sme žili vo Washingtone a všetko bolo fajn...kým som nemala jeden rok a matka nás neopustila lebo čakala moju nevlastnú sestru. Mňa a Kristiana tam nechala a odišla do Kanady. Jeden deň, mala som 15, môjho otca zavraždili a ja neviem kto a prečo...musela som sa odsťahovať do Kanady a od začiatku som to tam nenávidela. Divný spolužiaci, otčim, sestra...a aj matka. Znovu otehotnela. Nenávidela som ich veľmi. Všetko som nenávidela. No začali sa mi snívať sny a ... a... no najprv sme sa s mojou sestrou uzmierili, ale on. No fajn inak to nejde.
Som tu preto, lebo som spoznala Tomasa a jeho rodinu. Pri ňom som cítila nové pocity a zničil moju nenávisť voči živému. No...jeho sestra Hannah bola akoby aj mojou sestrou. Milovala som ju. Aj jej priateľa Jasona...a ich rodičov...no jeden deň. Čakala som že sa to stane. Zistil že som škaredá a trápna. A zamiloval sa do Brendy.
Nevadilo by mi to, keby sa neodsťahovali a mohla by som ho vídať. Nie. Opustil ma. Naveky. Aj Hannah. Aj..." nadýchla som sa aby som mohla pokračovať no prerušila ma.
"A to ti nič nezanechali? List alebo vysvetlenie prečo sa sťahujú?"
"Ach ale áno! Hannah mi napísala úžasný list. O pravde..."
"No??? A čo si s ním urobila?"
"Keď mi ho Lorry prečítala, roztrhala som ho a vyhodila ho."
"Ty si čo?!" vyzerala rozčúlene.
"Roztrhala som ho. Nemalo najmenší zmysel hľadať pravdu keď som chcela umrieť. Do mesiaca mama porodila a umrela pri tom. Takže niet div že tu som."
"Mrzí ma to!!! No vyzeráš normálne...celkom."
"Pretože som to nechala voľne prúdiť. Stále som plakala až ma poslali sem. No včera, včera som našla pravdu v sebe, zhodnotila situáciu a...a zdemolovala si izbu."
"Prečo?"
"Lebo mi klamali. Tvrdili mi že ma majú radi ale...bola som im ukradnutá."
"Annie...ty vieš že to tak nemysleli!" objímala ma ľadovými rukami. Odskočila som. Len sa jej neprekrvujú, upokoj sa. Takže už sú tu halucinácie, čo bude nabudúce???
Zjojkla som a zrazu sa mi zatmelo pred očami. Padla som na kolená a plakala keď vtom vstúpil on. Mal čierne vlasy a vyzeral ako jej protiklad. Niesol pizzu a šťastne ju hltal. Podal aj jej a potom sa sklonil ku mne: "Dáš si?" spýtal sa ma a tak som si vzala a jedla.
"Neplač, Annie. Teraz máš mňa, a aj Bena."
"Vďaka že to hovoríš. Raz mi povieš svoj príbeh. No teraz...by som bola rada sama." zosypala som sa lebo v Benovej tvári som akoby videla Jasona.
Pizza mi vykĺzla z ruky. Hodila som sa ku dverám, trhnutím otvorila a zabuchla ich. Rozbehla som sa preč. Znovu som sa rozplakala, tvrdo a bolestne. Bolestne mi pripomínajú ICH.
A ja to už nezvládam, nie som z peny. Som Annie. Annabella. Hneď ako som vyšla z penziónu, po pár krokoch začínal hustý les. Tu nezostanem, idem do lesa. Zranená, podupaná, roztrhaná, poničená a BEZ ZMYSLU ŽIVOTA. Taká som ja. Pokiaľ budem mať šťastie niečo ma tam roztrhá...
Bez najmenšiho zaváhania som ešte stále v teplákoch necítiac zimu, vkročila do lesa...
Ako veľmi som sa mýlila, keď som tomu dievčaťu povedala že raz mi povie svoj príbeh...
Akú veľkú chybu som urobila, keď som dúfala v šťastie...
Ako veľkú chybu som urobila, keď som dúfala v smrť...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.