Nesmrteľná láska - 15.kapitola

16. may 2009 at 11:03 |  Nesmrteľná láska
Hlavou sa mi rozutekali myšlienky ako korálky z roztrhnutého náhrdelníku. Zmocnila sa ma hystéria. Začala som sebou mykať. Vnímala som čo robím, no nedokázala som tomu zabrániť. Prvý krát som dala priechod pocitom a myšlienkam. Nie, neplakala som. Ja som začala ničiť. Rozzúrila som sa. Pretože som si uvedomila že Tomas a jeho rodina neboli ľudia. Boli aj moja rodina a celý ten čas sa nepokúsili mi niečo dať najavo. Celý ten čas sa tvárili...tvárili sa...ACH!
Zúrila som.

Skutočne a naozaj som zúrila a začala som ničiť. Tak ty takto, láska. Fajn. Arogantná bytosť! Nezaujímam ťa. Takže...
Všetko na mňa doľahlo. Opustili ma a klamali mi. Minimálne mi nepovedali pravdu. Hannah sa snažila, ó áno! No Tomas... pre toho som asi bola nejaké...povyhodenie si alebo čo ja viem čo. Keď som takého BOHA prestala baviť...opustil ma. Nechal ma tak. Pochybujem že mal niekedy rád!
Schmatla som televízor. Hodila ho o zem a ešte kopala. Strhla som tapety, potrhala podušky, perinu a obliečky s plachtou tiež. Rozkopala som skriňu, stolík a kopla som aj do plastového okna, no s tým to ani nepohlo. To ma naštvalo ešte viac a tak som začala vrieskať. Môj krik sa zmenil v...v prednes?
"Nikdy som ti nevravela že ma máš milovať. Nikdy som ťa nenútila tvoje srdce mi darovať. Vždy som len po tom túžila, aby som pravú lásku zažila. Sen sa mi splnil tak čo si žiadať viac? Chcela som ťa mať pri sebe. Celý život, tak prečo?!! Prečo?!"
Sentimentálna a hlúpa. No ešte stále ma zúrivosť utláčala na spodok svojho mozgu. Takže som sa pozerala a počúvala to, čo vychádzalo z mojich úst. Znovu som sa rozplakala. To ale už prišla sestrička v civile - predsa len, toto je penzión nie psychiatria, a pichla mi injekciu. Do zadku. Bolo mi to celkom vtipné takže som sa začala smiať. Hodila som sa na posteľ, zaspala, a zobudila sa ráno. Kvôli včerajšiemu zúreniu som stratila pojem o čase.
Zišla som na moje prvé raňajky. V jedálni neboli takmer žiadny ľudia, takže som zjedla cereálie a poberala sa hore na moju izbu-už upratanú, úplne vymetenú. Keď nič nezničím, vrátia mi nový nábytok a dokonca aj telku, takže som v pohode. Nie nie som v pohode, ale nemám na výber. Musím byť silné dievčatko. Prechádzala som okolo vchodových dverí, keď v tom vstúpila. Vyzerala utrápene. Vyzerala ako oni. Ale nebola jedna z nich. Bola niečo im podobné, alebo sa iba podobala na niečo im podobné...
Tmavo oranžové vlasy jej spadali nad ramená, v jemných vlnách. Bledá pleť bola bezchybná, a oči mala tmavo azúrové. Mala tričko na ktorom bola víla, a skladanú sukňu. Bola prekrásna. A vyzerala takmer ako Hannah, lenže Hannah mala medové až čierne oči, zatiaľ čo ona ich mala modré. A Hannah mala blond vlasy a táto oranžové. No najviac sa líšila od mojej svinskej sestričky tým, že nemala úsmev na tvári. Bola bez tváre, smutná, ošumtelá...
Za ňou sa vynorila jedna z lekáriek a povedala:
"Mariana, budeš bývať na prízemí."
To dievča prikývlo, ha. Prízemie je pre ľahšie prípady. Obrátilo sa, a zamrzlo. Zbadalo ma. Tvár sa jej skrivila a znovu vystrela ako guma. Ako biela guma. Ako mramorová guma. Takmer akoby plakala.
"Izba číslo 6."
Pokračovala lekárka a to dievča sa rozbehlo do izby.
"Kto to je?" opýtala som sa zvedavo.
"Nová pacientka, Mariana Gunnová. Stratila sestru. Je slabší prípad napriek tomu trpí depresiami. Ona a jej priateľ sa sem nasťahovali. On do krídla pre hostí a ona sem..." ochotne mi povedala lekárka s menom Julia.
"Aha...tak vďaka. Budem ju môcť ísť pozrieť? Tiež som stratila sestru..." neviem čo ma tak tiahlo k tomuto tajomnému dievčaťu, žeby podobnosť s bytosťami z môjho života? Keďže neviem čo sú zač volám ich bytosti...
"Samozrejme že ju budeš môcť ísť pozrieť. Odnes si mlieko na izbu, a potom sa za ňou vydaj! Snáď ti to prospeje Annie. Robíme pokroky, a to si tu len jeden deň a jednu noc!" prikývla som, načo sa hádať. Psychopati hádky nikdy nevyhrajú...haha, ako vtedy s Tomasom keď...TICHO! ŽIADNE SPOMIENKY NA BYTOSTI!
Ani som si neuvedomila že polovica poháru mlieka ktoré som niesla do mojej izby na horšie časy sa vylieva. Rozbehla som sa do izby a položila pohár na okennú parapetu. Potom som si vymenila nočnú košeľu za tričko a nohavice-áno, ako správny psychopat by som mala chodiť v pyžame. Nech je to môj špecifický znak. Zorro všade vysekal mečom Z. Ach Antionio Banderas bol naozaj príťažlivý. Ja by som mohla mať pyžamo namiesto Z. Ale nie, radšej budem v utajení, povedala som si a vybrala sa na izbu číslo 6.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.