Cenná...ale pre koho? - 1.kapitola - Ako papier

17. may 2009 at 12:55 |  Cenná...ale pre koho?
S úplnou apatiou som hľadela na svetlo prebleskujúce spomedzi závesov. Vo vzduchu sa ozývali údery hromu. Niekto trénuje...poctivý.
Trochu som zneistela keď sa mi na hlavu zosypali kamienky. Ďalšia spŕška spadla popri okne, kde presvital minimálny lúč svetla, no aj to stačilo na to, aby som si všimla každý detail...
Od každého kamienka sa odrazili lúče. Do všetkých strán. Zhlboka som sa nadýchla, akoby mi ten záblesk mohol priniesť aj trochu čerstvého vzduchu z vonku.

Nemôžem odhrnúť závesy, ani otvoriť okno, ohrozila by som seba aj moju rodinu.
Prudko som vstala a podišla ku skrini. Vytiahla som biele háby, vyzerali ako kusy látky, nie ako šaty, no ja som sa do nich navliekla. S odrazom v špinavom zrkadle sa nedalo nič robiť, taká som skrátka ja.
Nahla som sa a zavrčala.
Nebola som spokojná.
Nepáčilo sa mi že ma sem zavreli. Už dlho ma tu držia ako v kobke. Čo je to za večnosť? Len občas ma vyvedú von, na nejaký ples. Z toľkých ľudí si každý môže vybrať jedného, ktorého prepustí, alebo...
Najradšej by som všetkých pozabíjala.
Preto ma volajú ľadová.
No ja nie som z kameňa. Robím to z jediného dôvodu, keď ich zabijem ja, skôr ako ich vyňuchá Aro, ich a talent ktorý by mohli mať, oberiem ich o príležitosť zbaviť sa duše. Bude im navždy patriť.
Cítim...túžbu ísť von, na vzduch. Vsať do seba vône všetkých ľudí a ...
Jed mi naplnil ústa.
Srdce túžba.
A bolesť. Chcem žiť, chcem dýchať, chcem sa hýbať.
A chcem milovať.
Schmatla som lampu, rozbila ju o stenu a plameňom podpálila závesy. Jediným presne miereným úderom som si oddelila ruku od tela a šmarila ju do plameňov. Potom sa do nich vrhla celá. Rozvzlykala som sa. Zase to nefungovalo.
Iných by to zabilo. Mňa nie. Od zúrivosti ma vynieslo do vzduchu, vlasy sa načechrali a spôsobovali môj pohyb. Boli ako moje krídla...ďalšia zvláštnosť.
Pohodila som vlasmi a tie mi splynuli na plecia. Spadla som. A pohľadom uhasila oheň.
Smutne a sklamane som sa zosunula na podlahu, a zaryla do nej prsty. Nikdy nepochopím prečo som si zaslúžila takýto osud. Vždy som sa snažila byť...byť aká?
Nemôžem za to že som bola iná. Divná. Tajomná. Pamätám si že som bola iná ale v čom to nie. Aro vravieva že to že som stratila pamäť bolo premenou v chladnú bytosť bez duše. Nie nie, on vravieva v POVÝŠENÝ DRUH. Ja vravievam to druhé. Nikto si nezaslúži to čo my. A nikto nemá právo rozhodovať, či niekoho o dušu obrať alebo nie. Je to sto krát horšie ako vražda. Pretože vrah neukradne dušu. No ON mi ju zobral. Aro, môj "otec" mi ju ukradol. Určite som vzdorovala. No...nepamätám si to a radšej ani nechcem. Oni by boli radšej keby som si spomenula. Aj tak ma premenili len kvôli mojim schopnostiam, a tento zlomok nemal s nimi nič dočinenia. No jasné. Ja im nič neukážem, ja sa ani snažiť nebudem. Tak som sa rozhodla už dávno, a nehodlám to meniť. Jediní z nich, ktorých mám rada, sú Jane s Alecom. Jane je moja mladšia sestra a Alec...nie je to láska čo k nemu cítim. Je to skôr...prilipnutie. Bol niekedy niekto...existoval niekto, na kom mi záležalo? Moji rodičia? Ako sa majú? Mala som bratov, sestry?
Zase som sa pýtala to isté.
Zakvílila som. Vzlykla som.
Vtedy sa dvere rozleteli a stál v nich Alec. Skokom bol pri mne, schmatol ma do náručia a zašepkal...
"Isabella."
Vzlykala som mu do krásneho, olivového trička. Jeho blonďaté vlasy som cítila na končekoch prstov, jeho dych som cítila na mojej tvári. Ovládla ma zúfalosť. Potrebovala som ho viac než obyčajne.
Odtiahla som sa od neho. Zahľadela sa do krásnych červených očí, a v zlomku sekundy sa prisala na jeho krásne tvarované pery.
Cítila som mnoho pocitov naraz. Boli veľmi silné, veľmi intenzívne...skrátka som sa zbláznila.
Jeho jazyk chutil po jahodách. Jeho pery boli jedinečné, presne pre mňa. Chutili...neviem to prirovnať k žiadnej chuti, časom zabúdam na všetko...
Cítila som medzi nami zvláštnu energiu, zvláštny náboj. Jeden druhého sme práve teraz potrebovali.
Na okamih zaváhal a odtiahol sa. Skoro mi pukol ten kameň nazývaný srdce vnútri v rebrách. V tvári hľadal súhlas, ako vždy. Vždy sa pýta, nikdy si len niečo nezoberie. (Tak ako to robí Aro, Cauis, Marcus a aj...Jane, jeho sestra.)
Namiesto neho tam našiel dravosť a túžbu.
Skočila som po ňom a sotila ho na posteľ.
Odmietala som si pripustiť že k nemu cítim niečo iné ako závislosť...niečo podobné láske.
No on ťa naozaj priťahuje... sklapni. Prehovárala som sa, zatiaľ čo sme si zo seba strhávali šaty. Dnes to bolo iné, úplne iné ako vždy. Bol nežný, bol vášnivý, bol to môj nový Alec. Zaborila som mu ruky do vlasov. Moje pohyby išli vždy súčasne s jeho, moje výdychy sa miešali s jeho výkrikmi...
A o pár hodín to bolo všetko preč. Neľutovala som to. Ležal vedľa mňa a zhlboka dýchal. Nepotreboval to, ale akosi mi dával najavo, že cíti niečo podobné ako ja. Asi. Nikto si nikdy nemôže byť istý. Pretože svet a ľudia/netvory ako my v ňom sú labilní, ako papier stojaci na jednej z jeho hrán. Stačí poryv vetra a spadneme. Vietor vždy príde do našich životov nečakane, a nám neostáva nič iné len ísť rovnakým smerom ako fúka...a dúfať v to, že nespadneme.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.